hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie články.

 

Horror Made in Europe

Vyčerpávajúci prehľad toho najzaujímavejšieho z modernej hororovej Európy
Tento článok je myslený ako menší prehľad toho najkvalitnejšieho (ale aj menej kvalitného) z európskych hororov. Sú to filmy, ktoré ste v kinách pre slovenskú distribučnú politiku určite nevideli. Článok je rozdelený do kapitol podľa krajín, pričom už z nadpisu je zrejmé, ktorý žáner je v danej krajine No 1. Dočítate sa tak nielen o jednotlivých filmoch, ale vlastne o všetkých hororových subžánroch, ktoré v súčasnosti (cca od roku 2000) v Európe „fičia".
14. 6. 2010

Šťastné a krvavé

Vianočné ho ho ho horory
Že okolo nás nastal vianočný čas, sa prehliadnuť jednoducho nedá. Aby sa to človeku podarilo, musel by sa zatvoriť v pivnici bez okien, nezapínať televíziu ani rádio a nechodiť na internet. Vydržať tak by musel nejaké dva mesiace, na ktoré už sa nám už vianočný čas natiahol. Pri všetkej vtieravosti, komercionalizácii aj nadvláde gýča je však asi aj tak málokto, kto by si nechcel užiť biele Vianoce plné pokoja a po koncoročnom zhone, či už v práci, alebo v škole, si poriadne oddýchnuť. A dobrý oddych si určite väčšina z nás nedokáže predstaviť bez dobrého hororu, nech je aj v protiklade s atmosférou pokoja a mieru. 17. 12. 2010

Upcoming horrors 2010/11

Nový Fantomas bude horor! Na čo sa môžeme ešte tešit v blízkej budúcnosti?
Nový Fantomas bude horor! Na čo sa môžeme ešte tešiť v blízkej budúcnosti? 30. 7. 2010

Vrahom je zázvorový koláčik!

Najbizarnejší zabijaci filmových čias
Ak ste fanúšikom South Parku, určite už viete, ako vyzerá najbizarnejšie stvorenie: trochu ako snežný muž, ktorý má miesto pravej ruky zeler a jeho ľavá noha je Patrik Duffy. Ak ste videli film Trhák pána Bowfingera, bezpečne viete aj názov najbizarnejšieho filmu: Falošné kabelky a ninjovia. Ale je to skutočne tak alebo ste toho jednoducho ešte nevideli dosť? 1. 3. 2011

Horory na veľkom plátne

Cinematik predstaví Vidiecku pohostinnosť
Horory, ktoré sa ročne objavia v našej kinodistribúcii, by sme spočítali na prstoch jednej ruky. Väčšinu rokov by sme ani nepotrebovali všetky prsty a často ani tú ruku. Jednoducho, je to bieda a mňa tento stav vôbec neteší. Teší ma však to, že aspoň jeden filmový festival na Slovensku si všimol, že horor existuje, aj keď o ňom veľmi nepočuť , a že by možno nebolo od veci dostať ho z maličkých obrazoviek našich notebookov konečne na veľké plátno. 30. 8. 2011

články.

Vrahom je zázvorový koláčik!

Afonka Soby | 1. 3. 2011
2

Najbizarnejší zabijaci filmových čias


Ak ste fanúšikom South Parku, určite už viete, ako vyzerá najbizarnejšie stvorenie: trochu ako snežný muž, ktorý má miesto pravej ruky zeler a jeho ľavá noha je Patrik Duffy. Ak ste videli film Trhák pána Bowfingera, bezpečne viete aj názov najbizarnejšieho filmu: Falošné kabelky a ninjovia. Ale je to skutočne tak alebo ste toho jednoducho ešte nevideli dosť? Filmový svet nás prekvapuje každý deň, o hororovom to platí možno dvojnásobne. Preto sa aj v budúcom roku môžeme tešiť napríklad aj na horor Humpty Dumpty, kde bude vraždiť známe vajíčko Lewisa Carrolla. Predtým si však zrekapitulujme, ako to vyzerá, keď z vraha miesto krvi tečie melasa, keď zajace poľujú na ľudí alebo čo to presne znamená, keď sa povie „vagina dentata". 

S pupočnou šnúrou miesto lasa

Tuším som ešte nevidel film, v ktorom by interrupcia dopadla dobre. Ak taký aj náhodou existuje, určite sa nevolá The Suckling, ktorý je vzácnym zástupcom bizarného pseudožánru unborn survival. Zabijakom je nenarodený plod, ktorý si dalo jedno zmätené dievča odobrať vo vyhlásenom bordeli. Že to nebol dobrý nápad, je za chvíľu jasné nielen jej, ale aj jej priateľovi, miestnej bordel mame, prostitútkam a niekoľkým ďalším ľuďom, ktorí sa v bordeli v tom čase nachádzajú. Vyhodený plod totiž v kanalizácii zmutuje a vracia sa späť, aby všetkým ukázal, že tak ako on má právo žiť, majú všetci ostatní právo kričať o život a zomrieť. Kríženec votrelca a podvyživeného somálskeho dieťaťa rýchlo mutuje a čoskoro pripomína skôr obrovského šablozubého kraba. Okrem klepiet je jeho zbraňou pupočná šnúra, ktorú vie použiť ako laso aj bič. Ak vám tento „patvor" ešte nepripadá dostatočne bizarný, zaručene si zgustnete na bordel mame, vedľa ktorej by sa zahanbil aj známy klaun z hororu To.

Neposlušné účesy

V japonskom horore Ekusute/Hair Extensions sa ázijské ikonické čierne rovné vlasy menia na vražedný stroj, ktorý vie svoju obeť uškrtiť aj rozsekať. Hrdinkou filmu je mladá Yoko, ktorá sa učí za vlasovú stylistku. Skúsenosti s nožnicami jej môžu prísť vhod, no na druhej strane, keby nepracovala v kaderníctve, nikdy by sa nedostala do kontaktu s prameňmi krásnych čiernych vlasov na príčesky, ktoré do jej práce príde ponúkať čudák Yamakazi. Vtedy ešte nikto netuší, že ich má z mŕtvoly dievčaťa, ktorú ukradol v márnici po tom, čo zistil, že z nej vlasy ani po smrti neprestávajú rásť. Yamakazi si však dievča neponechal kvôli zisku z príčeskov. Je to pravý vlasový úchyl, akými sa to v horore len tak hemží. Alebo žeby nie? Nie, vražedné vlasy sme tu asi ešte nemali. A ak aj áno, určite nie v takomto rozsahu. Vlasy v tomto filme totiž nerastú len na hlave, ale lezú aj z uší, nosa, úst aj spod nechtov. Špeciálne ich vytáčajú zvončeky a japonská verzia Tichej noci. A prečo vlastne vraždia? Dám vám jednu radu, ktorú možno použiť takmer pri ktoromkoľvek ázijskom horore: za všetkým hľadaj pomstychtivého ducha. 

Pinzetu alebo olej?

Vytlačiť alebo vykrútiť? V smere alebo protismere hodinových ručičiek? Nech už uprednostňujete akýkoľvek spôsob, ako sa zbaviť kliešťov, na tie z hororu Ticks/Infested určite neplatí. Vylialo sa na ne totiž trochu steroidového postreku pôvodne určeného na marihuanu (?!) a teraz sú veľké ako otvorená dlaň, sú nebezpečne rýchle, a keď sa raz „pricucnú," je iba jediná metóda, ako ich dostať od tela: roztrieskať ich na kašu! Obeťami ich vyčíňania sa stanú účastníci tábora, ktorého cieľom je naštartovať v pubertálnych deťoch lásku k prírode. Čoskoro je však jasné, že láska bude to posledné, o čo tu pôjde. Hlavným cieľom je prežiť. Podľa možností, bez chrobáka pod kožou. Horor Ticks bol nakrútený tri roky po známej Arachnofóbii a líši sa od nej najmä netypickými potvorkami, ktoré sú na rozdiel od pavúkov v hororovom svete jediné svojho druhu. Okrem klasického „s prírodou sa neradno zahrávať" ponúka tento zástupca dnes už veľmi vzácneho žánru eco-terror ešte jedno dôležité poučenie: na veľkosti záleží!

Gašparko vrták

Približne v rovnakom čase, keď sa Charles Lee Ray alias Chucky nešťastnou zhodou okolností premenil na vraždiacu bábiku v Manciniho prvej Detskej hre, experimentoval „majster bábkar" Andre Toulan s oživovaním svojich vyrezávaných bábok. Výsledok je takmer rovnaký, len Toulanových bábok je viac a na rozdiel od utáraného hláškujúceho Chuckyho sú celkom nemé. Svoje nedostatky vo verbálnej oblasti však dostatočne vyvažujú svojou bizarnosťou a vynaliezavým zabíjaním. Každá bábka je iná, a ak vás prestanú baviť lámania nôh a silné pästné údery bábkového siláka, rýchlo ich vystrieda hák „piráta", pijavice lezúce z tela inak nevinne vyzerajúcej bábky, ktorá tu ako jediná zastupuje bábkové ženské pohlavie, či ostrý vrták na hlave gašparka. Znie to dosť absurdne, ale vlastne je to presne to, čo človek od takéhoto filmu očakáva. Bohužiaľ, horor Puppet Master (1989) ako celok nie je veľmi vydarený, kamera a výkony hercov pripomínajú ľahší erotický film. Viem si dokonca predstaviť (pri rozvití niektorých scén), že by bol pretočený do porno verzie. V tej by našiel uplatnenie najmä Gašparko vrták, ktorému sa vo filme dostalo najmenej priestoru. (Úplnú recenziu filmu Puppet Master, ako aj remaku s podtitulom Axis of Evil nájdete na hororo.sk)

Gašparko rád vraždí aj masturbuje

Film Funny Man/Gašparko zabijak vysielali na bývalej televízii VTV toľkokrát, že som časom nadobudol pocit, že ide o seriál. Najmä keď som ho nikdy nebol schopný dopozerať naraz a musel som si ho „dávkovať" po menších kúskoch. Dej si už veľmi nepamätám, no dal by sa zhrnúť vetou „Gašparko zabijak vyčíňa na zámku". A keďže ide o „funny mana", prináša do svojho zabíjania aj trochu toho humoru. Aspoň o tom je určite presvedčený Simon Sprackling, ktorý je za túto príšernosť zodpovedný. Dodnes mi utkveli v pamäti „kultové scény" ako vypichnutie oka opätkom, vybuchnutie hlavy po zvýšení hlasitosti slúchadiel či gašparkova hláška „Super! Tu si ho vyhoním!" Samotný gašparko vyzerá skutočne odpudivo, tak ako celý vizuál tohto filmu. Ak vám niekto niekedy povie, že blbosti sa nakrúcajú iba v Amerike, mám pre vás odpoveď, ktorá vopred vylučuje akúkoľvek diskusiu: „Gašparko zabijak je britský film". 

Posteľ zabíja šumienkou

Ak sa bizarný film ocitne v zástupe podobne ladených kúskov, väčšinou stráca prívlastok „bizarný" a stáva sa (v rámci kontextu) normálnym. Sú však filmy, ktoré si svoj bizarný nádych uchovávajú bez ohľadu na to, s akými filmami ich porovnávame, resp. do akého balíka ich zahrnieme. Sú to „kapitoly samy osebe", ktoré budú vždy vyčnievať z radu. Takým filmom je aj Death Bed: The Bed that Eats, ktorá si tento status uchováva už od r 1977. A nie iba vďaka bizarnosti svojho monštra, ktorým je, celkom evidentne, „posteľ, ktorá žerie". Tento horor je totiž bizarný nielen svojím námetom, ale zrejme aj všetkým ostatným, čo robí film filmom. Je rozdelený do štyroch kapitol s výpovednými názvami: raňajky, obed, večera a „iba dezert". V tej úvodnej sa nám predstaví rozprávač, ktorý nám zároveň prezrádza, že už šestnásť rokov je uväznený v múroch za obrazom, ktorý visí v jednej z miestností starobylého zámku. Je to obraz postele, takej istej, ktorá tvorí jediný nábytok v miestnosti. Skôr ako sa stihneme zamyslieť nad tým, ako bol nás rozprávač schopný prežiť 16 rokov skrčený v priestore 1 x 1 meter, ako jedol a kam chodil na záchod, do zámku prichádza mladý párik. Ľahnú si na posteľ, ktorá, samozrejme, dlho neváha a pustí sa do hostiny, ktorú mu títo dvaja nechtiac pripravili. Najprv si odzátkuje víno, ktoré so sebou priniesli, potom im zje jablko, pričom distingvovane nechá ohryzok, a keď zošrotuje aj kura z rýchleho občerstvenia, dostane chuť na niečo živé. A ako vlastne táto posteľ žerie? Jednoducho: svoju obeť vtiahne do seba a pomocou akejsi žltej šumienky, zrejme obdoby našej žalúdočnej kyseliny, svoju obeť rozloží. Začína druhá kapitola a na zámok, z ktorého už teraz ostala iba jedna izba s posteľou, prichádzajú tri ženy. Rozprávajú sa medzi sebou málo, takmer vôbec. Oveľa častejšie vedú nezmyselné monológy, ktorými prerušujú hlas rozprávača, ktorý sa zasa rozpráva s posteľou. V ďalších častiach sledujeme osudy týchto žien, ako aj iných postáv, ktoré na posteli „spali" pred nimi. To všetko v neuveriteľne pomalom tempe a v takmer úplnom tichu, ktoré je prerušované len (doslova) vzdychaním žien, ktoré sa strácajú v útrobách postele, a zvukov samotnej postele, ktoré sú kombináciou šumenia celaskonu a starých herných automatov. Jednoducho, o niektorých filmoch je lepšie trikrát čítať, ako ich čo i len raz vidieť.

Mozog, ktorý cerí zuby

Ak chcete ovládnuť svet, potrebujete mozog. Toto základné pravidlo, ktorým sa riadi každý filmový zloduch, si osvojil aj Dr. Blake, experimentálny psychológ, ktorý na svojej klinike ukrýva mozog vo veľkosti celého človeka, ktorým „lieči" svojich pacientov. Jedným z nich sa má stať aj tínedžer Jim, známy výtržník, s ktorým si už nevedia rady ani rodičia, ani riaditeľ školy. Jediným riešením sa zdá byť terapia doktora Blakea, tzv. nezávislé myslenie. Po návšteve kliniky a pár čudných testoch je však Jimovi hneď jasné, že ak si chce uchovať zdravý rozum, musí sa od Blakea držať čo najďalej. Na útek je už však neskoro. Mozog je odtrhnutý z reťaze, stále rastie a mení sa na obrovskú tlamu pripomínajúcu hororovú verziu Ceshire cat z Alice v krajine zázrakov. Film The Brain (1988) výrazne ťaží z Nočnej Mory z Elm Street, ktorá vznikla niekoľko rokov pred ním. Jim a jeho priateľka sú terorizovaní veľkým mozgom, ktorý sa dostáva do ich hláv a vťahuje ich do svojho sveta „nočných môr". The Brain sa však snaží byť ešte strašidelnejší - mozog útočí aj za bieleho dňa a pri plnom vedomí svojich obetí. Na známe pravidlo „Don't fall asleep", ktoré platilo na Freddyho, tak môžete zabudnúť. Existuje jediná obrana a, bohužiaľ, sa rovná istej smrti: vypnite svoj mozog!   

Ovca alebo pásavec?

Nie je veľa hororov odohrávajúcich sa na divokom západe. Vlastne si spomínam iba na dva: Od súmraku do úsvitu 3: Dcéra obesenca a ešte celkom čerstvý Gallowwalkers, ktorého sa hádam dočkáme aj v našich kinách. V sedemdesiatych rokoch však vznikol ešte jeden zástupca vzácneho žánru westernový horor. Keďže ide o dielko prinajmenšom zvláštne, je pochopiteľné, že dnes je už takmer zabudnuté. Vo výbere najbizarnejších hororových príšer však rozhodne nemôže chýbať obrovská ovca, ktorej na lebke chýba srsť aj mäso a chodí po zadných. Ak ste videli vianočný diel Priateľov, určite sa pamätáte na „vianočného pásavca", za ktorého sa prezliekol Ross, keď chcel na Vianoce potešiť svojho syna, no nezohnal kostým Santu. Film s čudesným názvom Godmonster of Indian Flats budete pravdepodobne pozerať s podobným úžasom, s akým malý Ben sledoval svojho otca pásavca, ako sa mu snaží vysvetliť rozdiel medzi Vianocami a sviatkom Hanukkah. Domyslite si k pásavcovi ešte ovčiu srsť a jednu dlhú ovísajúcu prednú končatinu a máte dosť presnú predstavu o podivnom hybridovi, ktorý sa premáva po americkom mestečku Silverdale. To je turistickou atrakciou pre všetkých, ktorí chcú zažiť ten pravý western a zároveň domovom pre tých, ktorí sa rozhodli žiť v uzavretej komunite podľa starých pravidiel divokého západu. Hoci film sa odohráva v 70. rokoch, v mestečku majú šerifa s hviezdou na hrudi, bordel aj klasickú krčmu s „prievanovými dverami". A teraz už aj svoj historický artefakt - dávno vyhynutého tvora. Jeden z najbizarnejších filmov všetkých čias je zvláštny nielen samotou príšerou, ale aj scenárom, ktorý sleduje dve odlišné a od sebe celkom nezávislé dejové línie - boj obyvateľov proti snahe istého pána Barnstablea mestečko odkúpiť a samotný rast príšery v laboratóriu. Výsledok tak chvíľu pripomína spaghetti western s Budom Spencerom, chvíľu zasa epizódu zo seriálu Star Trek či pôvodných Krajných medzí. A to všetko má zrejme vyústiť do záverečného poučenia: „Ak obnovujete minulosť, zabíjate prítomnosť". Hmmm. Film Godmonster of Indian Flats je dielom režiséra/scenáristu Fredrica Hobbsa, ktorému by sme mohli dať prezývku Uwe Boll 70. rokov. Od zhliadnutia jeho ďalšieho filmu Alabama's Ghost odrádza už meno jeho hlavného hrdinu: Alabama, King of The Cosmos!

Aj bezpečný sex zabíja

Keď sa vo filme objaví hotel, ktorý vo svojich izbách ponúka kondóm na nočnom stolíku ako pozornosť podniku, je jasné, že sa v ňom stane zločin. Je však iba jeden film, v ktorom je kondóm na nočnom stolíku nielen zlým predznamenaním, ale aj samotným zločincom. Jeho názov by ste možno uhádli aj sami: Killer Condom. Nemecký film z r. 1996 o sicílskom detektívovi, ktorý v New Yorku pátra po zubatých kondómoch útočiacich na penisy, vznikol, samozrejme, v tvorivej dielni nezávislého štúdia Troma. Bolo by však určite chybou zaraďovať ho do rovnakej kategórie ako Tromeo and Juliet, v ktorom sa mihla podobná príšerka: obrovský zubatý penis. Killer Condom totiž nie je žiadnou zmesou nechutností a bizarného humoru, ktorá sa stala časom trademarkom tromáckych hororov. Je to síce zvláštny film, no svojím humorom a jasnými postupmi detektívky je prístupnejší omnoho širšiemu publiku ako skromný okruh fanúšikov Tromy. Ako v každej dobrej detektívke, aj tu je postava detektíva dôležitá prinajmenšom rovnako ako samotný zločin. Killer Condom paroduje klasickú predstavu filmového detektíva tým, že ju trikrát preženie. Inšpektor Maccaroni je človek s temnou zločineckou minulosťou, ktorý už „prešiel všetkým svinstvom". Neodmysliteľne k nemu patria drsné hlášky, dlhý kabát a cigareta, ktorú si z úst nevyberá ani pri sprchovaní, ani keď pije - samozrejme, tvrdý alkohol. Maccaroni je navyše homosexuál, ktorý je sám častým návštevníkom hotela, kde sa odohráva vyčíňanie krvilačných kondómov. Dozvieme sa dokonca aj veľkosť jeho penisu: 32 cm dlhého obra. Aj preto po ňom zrejme túžia hneď dvaja muži: jeden sa živí ako prostitút a druhý si hovorí Babbette a prezlieka sa do ženských šiat. Film si však dokáže udržať svoju úroveň perverznosti, ktorá neprekročí hranice drsnej čiernej komédie. O humor sa postarajú najmä hlášky Maccaroniho, ako napr. keď dohovára policajtom na oddelení, ktorí mu nechcú uveriť historku o tom, ako prišiel o svoj semenník: „Zabijacké kondómy sú niekde tam vonku, a pokiaľ nič neurobíme, máme na svojich rukách ďalšie kokoty!" Film s historicky najväčším počtom vyfajčených cigariet a záberov rozopínania nohavíc - „must-see" pre skutočných filmových fajnšmekrov.  

Santa z posilňovne

Čo by to bol za výpočet najbizarnejších zabijakov, keby v ňom chýbal Santa Claus. Tento symbol amerických Vianoc spoľahlivo funguje aj ako vrah už od osemdesiatych rokov, keď vznikli dnes už klasické „ho ho ho horory" ako You Better Watch Out/Christmas Evil či Silent Night, Deadly Night. V týchto filmoch boli však Santovia jednoducho ľudia v kostýme, ktorí sa od seba líšili najmä rozdielnou motiváciou vraždiť. Santa z hororu Santa's Slay (2005) je už skutočný démon, ktorého zabitie je omnoho náročnejšie. Názov je homonymom spojenia „Santa's sleigh (‘Santove sane'), no slovo Santa zároveň odkazuje na Satana, o ktorého tu pôjde predovšetkým. Santa je totiž v tomto príbehu jeho synom, ktorý prehrá stávku s jedným anjelom (hrajú curling!:) a najbližších tisíc rokov musí na Vianoce rozdávať dobro a darčeky. V čase, v ktorom sa film začína, však stávka práve končí, a tak je jasné, že tento rok budú Vianoce trochu iné ako doposiaľ. Ak si myslíte, že na dobromyseľnom bielovlasom deduškovi nie je nič strašidelného, možno máte pravdu. Práve preto ho v tomto filme nahradil bradatý wrestler, ktorý by hravo zvládol aj part Michaela Myersa v sérii Halloween. Santa's Slay je celkom kvalitná čierna komédia, ktorá stojí za pozretie minimálne preto, že zistíte, kam až siaha povesť slovenských hokejistov. „Oh, Mr. Satan," hovorí Santovi dievča na check-ine, keď kontroluje údaje z jeho letenky. „Actually, it's Šatan," opravuje ju Santa, ktorý chce zostať v utajení. „Šatan? The hockey player?" pýta sa opäť dievča a Santa prevracia očami. 

Smrť v kokóne z cukrovej vaty

Keď na Zemi pristane vesmírna loď v tvare cirkusového stanu, je iba logické, že jej posádkou budú zabijackí klauni, vyzbrojení sladkým popkornom, tortami, cukrovou vatou a balónikmi, z ktorých si dokážu vytvarovať napríklad aj stopárskeho psa. S ich prítomnosťou sa musia vysporiadať obyvatelia amerického mestečka, ktorí však majú iný zmysel pre humor ako títo mimozemskí komedianti. Vôbec im napríklad nepripadá vtipné, ak ich všetkých menia na kokóny z cukrovej vaty alebo keď sa mŕtvola použije ako bábka v bizarnom bruchomluveckom čísle. Ak chce Mike zachrániť svoju priateľku Debbie, musí sa dostať dovnútra vesmírnej lode, kde ju klauni držia vo farebnom balóne. Pomáha mu v tom jej otec a dvaja kamaráti, ktorí do tejto naháňačky prispejú svojím zmrzlinárskym autom s obrovským klaunom na streche. Samotný interiér cirkusového stanu/lode klaunov pripomína Charlieho továreň na čokoládu, kde sú miesto umpa-lumpov klauni cicajúci ľudskú krv z kokónov pomocou pokrútených dekoratívnych slamiek a dvere ukrývajú ďalšie a ďalšie dvere. Jednoducho, klauni sa radi hrajú, a ak ste na tom podobne, určite si pozrite film Killer Klowns from Outer Space. Dobrá rada všetkým rodičom: pustite svojim deťom tento film a na návštevu McDonald's ani nepomyslia.

Ak uhádneš moje meno,...

nechcem ťa! Ale ak ho neuhádneš, vezmem ťa! To meno je nám všetkým už známe: Martinko Klingáč, v origináli Rumpelstiltskin, v češtine zrejme Rumplcimprcampr (distribučný názov). Škriatka si pamätáme z rozprávky bratov Grimmovcov, v ktorej chcel získať dieťa mlynárky ako protislužbu za to, že za ňu spriadol zlaté nite, ktoré od nej požadoval kráľ. Martinko Klingáč bol však k mlynárke milosrdný a dal jej poslednú šancu, ako dieťaťu zachrániť život. Ak za tri dni dokáže uhádnuť jeho meno, jej dieťa ušetrí. Mlynárka skúša všetky možné alternatívy, až jej ktosi spomenie, že začul škriatka, ako si vyspevuje, že nikto určite neuhádne jeho meno Martinko Kligáč. Rozprávka šťastne končí a začína je moderná verzia, v ktorej sa Klingáč alias Rumplcimprcampr prebúdza z tisícročného spánku, do ktorého ho zakliala stará čarodejnica, do dnešnej éry, kde hneď dostane chuť na ďalšie dieťa. Krívajúci zhrbený škriatok so skazenými zubami, bledou zvráskavenou tvárou, šialeným smiechom a chôdzou pripomínajúcou žabu aj tentoraz ohrozuje „mlynárovu dcéru". Millerová (miller - ‘mlynár') je totiž dievčenské meno Shelley, ktorá musí pred Klingáčom uchrániť svojho malého syna Johna, ktorý má byť škriatkovou odmenou za to, že na noc zhmotnil jej zosnulého manžela. Ak máte záujem o bizarnú variáciu stokrát premletého varovania „dávajte pozor na to, čo si želáte" alebo jednoducho chcete vidieť Martinka Klingáča v slnečných okuliaroch, ako sa premáva po Los Angeles na motorke, film Rumpelstiltskin (1995) režiséra Marka Jonesa (Leprechaun, Triloquist) by nemal ujsť vašej pozornosti.

Starý dobrý „bubák" zo skrine

Strašidlo v skrini je pravdepodobne prvý skutočný horor, s ktorým sa človek stretne. Nech už ste si ho v detstve predstavovali akokoľvek, stavím sa, že nevyzeral ako monštrum z hororu The Monster in the Closet. Jedine, ak by ste už v ranom detstve fičali na VotrelcoviKing Kongovi, ktorých toto strašidlo najviac pripomína. Zo svojej veľkej tlamy, ktorá je stále naširoko otvorená, akoby bola obrovský ozubený vysávač, vystreľuje toto dvojmetrové monštrum s hruďou primáta  dlhé chápadlo, na ktorého konci je ďalšia tlama. Na chrbte má veľký hrb, ktorý je možno zodpovedný za jeho pomalú a ťažkopádnu chôdzu. Zvuky, ktoré vydáva, by ste pravdepodobne v noci nechceli počuť ako dospelý, nieto ešte ako dieťa. Ukrýva sa, samozrejme, v skriniach, z ktorých načahuje svoje tenké ruky s dlhými pazúrmi. Jeho vyčíňania v americkom mestečku Chestnut priláka aj novinára Clarka, ktorý Supermana pripomína nielen menom, ale aj výzorom. Zoznamuje sa tu s miestnou učiteľkou Diane a jej otcom vedátorom. Spoločne sa snažia prísť na to, ako príšeru zastaviť, no keď počet obetí pribúda a identita „skriňového monštra" je odhalená, situáciu začína komplikovať armáda, ktorá sa rozhodne proti Godzil.., pardón „bubákovi" nasadiť ťažkotonážnu vojenskú techniku. Uf! Proste jeden z tých normálnejších filmov od nezávislého amerického štúdia Troma, ktorý má prekvapivo ucelený dej a s prižmúrenými očami sa dá bez ujmy aj dopozerať. A je celkom možné, že si na tohto „bubáka" tak zvyknete, že celkom nahradí toho z vášho detstva. 

Keď kečup nevyzerá ako krv

„They're marching down the halls.. They're crawling up the walls... They're gooey, gushy, squishy, mushy, rotten to the core...!" Presne to sa spieva v úvodnej pesničke amerického béčka z r. 1978, o ktorom toho veľa prezrádza už jeho názov: Attack of the Killer Tomatoes! Prvá obeť „vražedných rajčín" zomiera, samozrejme, v kuchyni, ktorá je o chvíľu plná policajtov zaisťujúcich miesto činu. Ani sa nenazdáme a sme na poli plnom policajtov divo páliacich po rajčinách zo svojich brokovníc. A o pár minút sa presunieme k jazeru, kde rajčinky pre zmenu útočia na kúpajúce sa tínedžerky ako pirane! Ak si myslíte, že takýto film sa nemôže brať vážne, máte pravdu. Attack of the Killer Tomatoes je totiž čistočistá paródia na béčkové filmy zo sedemdesiatych rokov, ktoré sa navzájom predbiehali v bizarnosti svojich príšer. Nakoniec, dôkazov nájdete hneď niekoľko aj v tomto výbere.

Vianočné stromčeky vracajú úder!

Možno si pamätáte na rozprávku Hansa Christiana Andersena o jedličke, ktorá snívala o tom, že sa stane vianočným stromčekom. Jedličke sa tento sen splní, ale ako to už v Andersenových rozprávkach býva, sladká ilúzia narazí na tvrdú realitu a po Vianociach končí jedlička v ohni. Tvorcov kanadského krátkeho filmu s perfektným názvom Treevenge možno inšpiroval práve Andersen, keď sa rozhodli nakrútiť film, v ktorom by vianočné stromčeky iba pasívne neprijímali svoj osud, ale zobrali by spravodlivosť do vlastný rúk, teda, pardón - halúzok. Iba šestnásťminútový film začína dojemným výrubom stromov, ktoré následne sčasti končia vo veľkej vatre, no niektoré sú odvážané preč vo veľkých dodávkach, aby mohli byť predané ako vianočné stromčeky. Tam si ich kúpia usmiate rodinky a vyzdobia vo svojich domovoch. Tento rok však pohár trpezlivosti stromčekov pretečie a rozhodnú sa ľuďom vrátiť všetko to ponižovanie a mučenie, ktoré na nich doteraz beztrestne páchali. Nie je náhoda, že film Treevenge začína hudbou nápadne pripomínajúcou taliansky kontroverzný horor Cannibal Holocaust, ktorý sa rovnako zaoberal odplatou za ľudské brutálne zaobchádzanie s prírodou. Navyše, úvodná pasáž rúbania stromov, ich odvádzanie v dodávkach a následné zdobenie/mučenie v domácnostiach skutočne pripomína holokaust. Tento pocit je podporovaný aj správaním drevorubačov, ktorí stromčeky volajú „piece of shit" alebo „fucker". Kopú do nich, nadávajú im a vysmievajú sa im z ich osudu. Ako diváci sa však viac identifikujeme s rodinkami, ktoré najskôr stromčeky mučia (pevne ich zovrú v stojane) a potom ich ponižujú zdobením. Záverečný masaker, v ktorom sa objaví dokonca aj znásilnenie muža stromčekom, je tak katarziou nielen pre samotné stromčeky, ale aj pre diváka, ktorý si za tých pár minút stihne uvedomiť (podobne ako pri pozeraní Cannibal Holocaust), že ľudia si za svoje činy páchané na prírode zaslúžia trest. A stromčeky sú ako jeho vykonávatelia jednoducho dokonalé!

Mozgový červík vie, čo sa patrí

A teraz vážne. S poranením mozgu predsa nie sú žiadne žarty. Najmä ak ho spôsobuje parazit v podobe hovoriaceho červa, večne hladného po čerstvých mozgoch. Vie o tom svoje starý pár, ktorý si takéto tvora chová doma vo vani. Hoci sa oňho vzorne starajú a denne mu prinášajú stále nové a nové mozočky z mäsiarstiev, je jasné, že mozgový parazit nie je práve ideálny domáci miláčik a je len otázkou času, kedy utečie. Keď sa tak stane, do rany mu ako prvý príde mladý sused Brian (všimnite si paralelu so slovom „brain"). Tento parazit však nie je žiaden neokrôchanec - po tom, čo Brianovi urobí v hlave dieru, sa mu pekne predstaví a poprosí ho, či by si doňho nemohol vliezť a zobrať ho na prechádzku, pretože je hladný. Ako odmenu mu ponúka nový život, v ktorom už nikdy nebude sám. Stačí iba nasledovať svetlo, hovorí mu parazit mužským hlasom, ktorý komicky nekorešponduje s jeho výzorom „od ucha k uchu" sa škeriaceho červa. Brian najskôr súhlasí, no o pár dní zistí, že deliť sa o svoje telo s mozgy požierajúcim monštrom nie je práve to „svetlo", ktoré si predstavoval. Zbaviť sa „Aylmera", ako sa tento červík nazýva, však nebude jednoduché. Brain je už totiž závislý od látky, ktorú mu vie poskytnúť jedine tento tvor. Vydrží abstinenčné príznaky? Brain Damage (1988) je jeden z najlepších filmov Franka Henenlottera, režisérskej legendy pre všetkých fanúšikov kombinácie bizarného čierneho humoru, hororu, béčkovej gore estetiky, perverzity a švankmajerovskej animácie.  

Na zajace dynamitom

S využitím zajaca ako krvilačnej beštie som sa prvýkrát stretol v známej scéne filmu Monty Pythonov Svätý grál. Nápad sa však zrodil omnoho skôr, už v sedemdesiatych rokoch, keď vznikol film Night of the Lepus. Zajacov (v zoolog. terminológii „lepus") sú v ňom hneď celé húfy, a ak si chce rančer Cole poradiť s ich premnožením, musí povolať zoológa. Ten sa rozhodne vyskúšať nové sérum, o ktorého dôveryhodnosti svedčí už jeho povzdych „Kiežby som vedel, čo to spôsobí". Keď jeden z testovaných zajacov utečie a spári sa s ostatnými, je už odpoveď na otázku „čo sérum spôsobuje" celkom jasná: nekontrolovateľnú agresiu a rapídne zväčšenie veľkosti. Takže miesto premnožených zajacov sa teraz musí rančer Cole a ostatní obyvatelia Arizony vysporiadať s premnoženými obrovskými zajacmi. Nuž, zrejme čas vrátiť sa k osvedčeným metódam: puškám a dynamitu! Názov filmu Night of the Lepus odkazuje na Romerov Night of the Living Dead a možno je v tom prítomný aj istý humor. Bohužiaľ, veľmi sa ho nepodarilo pretlačiť do samotného filmu, ktorý stroskotáva predovšetkým na tom, že sa berie až príliš vážne. Je to škoda, pretože zatiaľ čo ako lacná zábavka by mohol relatívne dobre fungovať, ako ozajstný horor je to pre film ešte väčšia katastrofa ako premnoženie zajacov pre Arizonu. Doslova lahôdkou sú spomalené zábery bežiacich zajacov (zrejme vystrihnutých z nejakého prírodopisného filmu), alebo naopak, veľmi zrýchlené scény útokov, ktoré sa odohrajú tak rýchlo, že tých niekoľko strihov striedavo na zajačiu tlamu a kričiacu obeť máme problém vôbec zaregistrovať. A do toho nám hrá soundtrack, ktorý takmer celý pozostáva iba zo zvukov zajacov. Záver, bohužiaľ, taktiež nevyšiel ideálne a miesto víťazstva prírody nad človekom (Cannibal Holocaust) sme svedkami tradičnej zajačej genocídy. Vzlyk.

Čo sa skrýva v košíku?

Ak so sebou všade nosíte zamknutý piknikový kôš, je iba otázkou času, kedy sa začnú ľudia vypytovať, čo je v ňom. O tom sa presvedčí aj Duane, plachý mladík z vidieka, ktorý prichádza do New Yorku z nejasných príčin. Na zvedavé otázky, čo sa skrýva v košíku, má Duane pripravených niekoľko nedôveryhodných odpovedí ako „oblečenie" alebo „nič". Alebo jednoducho iba zaryto mlčí. My však vieme, že v košíku prenáša niečo živé. Niečo, čo zje celé balenie párkov behom pár sekúnd a ešte nemá dosť. Niečo, čo nechce, aby si Duane našiel priateľku a na truc straší ľudí v lacnom hoteli, kde sa Duane ubytuje. To „niečo" vyzerá ako hlava, ktorú prešiel parný valec. S tým rozdielom, že to má ruky, ktoré neváha použiť na škrtenie a driapanie svojich obetí. Jeho totožnosť je v priebehu filmu vyzradená: je to Duaenov deformovaný brat, siamské dvojča, ktoré mu bolo v detstve násilím odoperované. Pôvodný plán, ktorý s Duanom zosnovali, bol prísť do New Yorku a pomstiť sa všetkým, ktorí sú zodpovední za ich telesné odlúčenie. Situácia sa však, samozrejme, komplikuje a Duane zisťuje, že by bol možno radšej, keby už jeho brat z košíka nikdy nevyliezol. Basket Case je prvou časťou bizarnej trilógie, ktorá právom preslávila Franka Henenlottera, režiséra filmu Brain Damage, ktorý takisto nechýba v tomto výbere. Prekvapivo strašidelný a napínavý film patrí určite medzi to najlepšie, čo sa v horore vyprodukovalo v osemdesiatych rokoch. Na dnešnú dobu má možno trochu príliš bizarnú a nechutnú príšeru, navyše animovanú zastaranou technikou „stop-motion", dnes už využívanou takmer výlučne v animovaných a bábkových filmoch, jeho sila však tkvie najmä v prvej polovici, keď iba hádame, čo by sa v košíku mohlo ukrývať a ako by to mohlo vyzerať. Henenlotterov film by sa nakoniec obišiel aj celkom bez efektov, podobne ako Polanského Rosemery's Baby, v ktorom sme si diabolské dieťa mohli predstaviť iba na základe jediného pohľadu jeho matky.    

Hou, hou, hou, trpaslíci jdou...

Kanaďan David Cronenberg sa stal v horore pojmom až ako režisér dnes už kultovej Muchy. Jeho prvé stretnutie so žánrom sa však odohralo už o viac ako desať rokov skôr, keď nakrútil bizarno-úchylný horor Shivers, nasledovaný podobne ladeným Rabid. Tieto filmy sa však svojou perverznosťou natoľko vymykajú bežnej produkcii, že som si ich nechal na nejaký iný článok. Vynechať Cronenberga, známeho pre svoju záľubu v mutáciách najrôznejšieho druhu, v hitparáde bizarných príšer by som si však neodpustil. Film, o ktorom bude reč, sa volá The Brood (1976). Jeho hlavnými hrdinami sú Frank, jeho dcéra Candice a manželka Nola. Nie je to však žiadna spokojná rodinka. Nola sa lieči na psychiatri, kde robí pokusného králika doktorovi Raglanovi (Oliver Reed), ktorý na nej skúša svoju vlastnú terapeutickú metódu, založenú na princípe projekcie. Snaží sa Nolu vyprovokovať k tomu, aby svoje negatívne pocity vyprojektovala do niečoho iného, čím by sa ich zbavila. Keď sa však zlosť dostane z človeka von, zanechá stopy, ktorá sa prekvapivo prejavujú aj fyzicky. Sú to jednak jazvy na tele Noly a jednak celkom fyzické príšery, ktoré zabíjajú ľudí v okolí jej dcéry Candice. Majú podobu detí alebo skôr malých zdeformovaných trpaslíkov, ktorých vražedným nástrojom je väčšinou kladivo, no neváhajú použiť ani ťažítko, ktorým roztlčú hlavu svojej obete. Odkiaľ sa vzali? Ako súvisia s Nolou a psychoterapeutom? Na tieto otázky musí nájsť odpoveď Frank, ktorý urobí všetko pre to, aby uchránil svoju dcéru. Film The Brood, výborne preložený ako Mláďatá, určite nie je najlepším Cronenbergovým hororom, ale ako každý jeho film, stojí za pozretie.

Vagina dentata!

Ak si človek niečo nasilu odopiera, zvyčajne sa to na ňom nejako prejaví. Stačí sa pozrieť na Dawn: dievča, ktoré je presvedčené, že intímne sa zblížiť s chlapcom sa smie až po svadbe. Svojím výzorom dlhoročného makrobiotika a rečami o prirodzenej zdržanlivosti žien by bola v bežnom kolektíve isto považovaná za čudnú. Dawn sa však obklopuje ľuďmi, ktorí zmýšľajú podobne ako ona. Patria do skupiny Promise a nosia červený prsteň ako sľub čistoty. Nie všetci chlapci v skupine sú však schopní sľub naozaj dodržať. Zdržanlivosť a potláčaná sexuálne fantázie spôsobujú túžby, ktoré sexuálne zmätení chlapci nedokážu ovládať. To sa stane aj Tobeymu, ktorý po odmietnutí neustriehne svoje pudy a chce sa Dawn zmocniť silou. Keď však Dawn nie je schopná uchrániť svoje panenstvo sama, na pomoc jej prichádza jej ozubená vagína, alebo vagina dentata, ako sa táto anomália „odborne" nazýva. Prvý odhryznutý penis sa váľa v tráve a čoskoro padnú za obeť aj prsty gynekológa, ktorého Dawn navštívi, pretože cíti, „že sa tam dolu niečo deje". Ak ste z tohto krátkeho načrtnutia deja nadobudli pocit, že Teeth/Intímne tajomstvo je poctivý splatter, v ktorom nebude núdza o krv striekajúcu z odhryznutých penisov, asi vás sklamem. Film je skôr metaforou dospievania dievčaťa, ktoré verí, že svoje sexuálny vývin môže zdržať obyčajným sľubom. Balansuje medzi artovosťou, bizarnosťou a amatérskosťou, pričom sa doteraz vlastne neviem celkom rozhodnúť, či je film natoľko amatérsky, až je umelecký, alebo je amatérsky dojem cielený. V každom prípade z takého exkluzívneho námetu, ako je krvilačná vagína, sa dalo vyťažiť rozhodne viac.

Snehuliak vraždí aj znásilňuje

Možno sa pamätáte na rodinnú komédia, v ktorej sa Michael Keaton premení na snehuliaka, aby sa naučil, ako byť lepším otcom. Volala sa Jack Frost, no nebol to prvý film s týmto názvom. Už o dva roky skôr totiž vznikol komediálny horor, v ktorom sa na snehuliaka premení masový vrah. A keďže ide o poriadne vyšinutého blázna, táto podoba sa mu zapáči a miesto toho, aby sa snažil zistiť, ako by sa mohol zmeniť späť na človeka, nenapadne mu nič lepšie, ako terorizovať malé americké mestečko. Jeho osud je podobný tomu, ktorý už o pár rokov predtým postihol iného vražedného šialenca: Charlesa Lee Raya, ktorý skončil v tele bábiky Chucky. Jack Frost je ako snehuliak síce väčší a neohrabanejší, no minimálne rovnako vynaliezavý. Keďže jeho vyčíňanie sa odohráva krátko pred Vianocami, svoju obeť napríklad vyzdobí elektrickým sviečkami a blikajúcu ju zavesí na vianočný stromček. Vďaka svojej schopnosti roztopiť sa a zasa zmrznúť sa dostane naozaj všade, napríklad aj do sprchy Shannon Elizzabet alias sexi Nadie z Prci, Prci...Čo sa deje potom, nechám na vašej fantázii, no o pár minút si Jack zapáli cigaru, uškrnie sa popod mrkvu a chrapľavým hlasom prehodí: „Vyzerá to, že Vianoce prišli tento rok trocha skôr. Dúfam, že si rada, zlatko."

Zázvorový koláčik vraždí v 3D

Zázvorové pečivo patrí k americkým Vianociam asi ako oplátky k slovenským. Ešte skôr ako klasický vianočný zázvorový panáčik ožil v prvom Shrekovi, objavil sa v komediálnom horore GingerDead Man. Samozrejme, na rozdiel od toho animovaného má odpudivý výzor, oplzlé reči,  a ako to už v hororoch „transformačného typu" (Detská hra, Jack Frost) býva, dušu masového vraha. Jeho motivácia je jasná: pomstiť sa dievčaťu, ktoré ho svojím svedectvom poslalo na elektrické kreslo. Popravu, pochopiteľne, neprežil, no občas sa zíde, keď máte mamu čarodejnicu, ktorá ovláda zaklínanie cesta na pečivo. GingerDead Man má námet na celkom vydarený senzualistický horor, v ktorom je spočiatku aj cítiť vábivý závan zázvorových koláčikov. Len čo však vyjde z pece ten s dušou zabijaka, chuť na sladké je preč. To však neznamená, že so zázvorovým panáčikom nie je zábava. Vďaka svojej obľúbenosti sa dočkal aj horšieho pokračovania s geniálnym názvom Passion of the Crust, v ktorom drsný zázvorníček zabíja štáb počas nakrúcania filmu. Tento rok sa dokonca chystá trojka v 3D! Sám som zvedavý, či sa objaví aj v našich kinách. Po kórejskom videofilme Garfield 3D si už totiž nie som istý, kam až ďaleko sú schopní slovenskí ditribútori po 3D nálepku zájsť.

Mimozemské vajce puká od zlosti

Známe vajíčko z anglických riekaniek, no najmä z knižky Alica v krajine za zrkadlom od Lewisa Carrolla, Humpty Dumpy, sa konečne dočkalo svojej modernej filmovej podoby. Táto verzia určite nebude pre deti, no som si istý, že „kráľovi svetovej haluze", Lewisovi Carrollovi, by sa Humpty Dumpty celkom pozdával aj v takomto stvárnení, teda ako polomimozemský netvor, ktorý začne zbesilo vraždiť z pomsty za to, ako ľudia zaobchádzali s jeho mimozemskou matkou. Režisérom tejto pecky s prívlastkom 3D by mal byť David R. Ellis (Hady v lietadle), čo mnohé vysvetľuje, s touto informáciou však zatiaľ prišlo iba niekoľko filmových serverov, horor zatiaľ nefiguruje ani na imdb. Filmové plagáty však vyzerajú zaujímavo, a ak to všetko nie je iba kačica, máme sa na čo tešiť. Akurát tagline vyznieva trocha sucho: „Nikdy sa nemal narodiť". Vajíčko Humpty Dumpty by si určite zaslúžilo: „Toto leto budú všetci namäkko!" :)

Na záver jedna bizarná perlička v podobe trailera na film od režiséra vynikajúceho Toyko Gore Police. Názov hovorí za všetko: Robogeisha :)

Diskusia k článku (2 príspevky) Pridať príspevok
Brood Afonka Soby
2. 3. 2011, 14:31

The Brood a Ekusete su urcite najlepsie filmy tohto vyberu. Killer Condom najzabavnejsi a The Death Bed: The Bed that Eats najujetejsi.

fiha Andrej
2. 3. 2011, 10:20

Tieto filmy si urcite musim pohladat, akurat to asi treba pozerat postupne, lebo z toho cloveku zacne sibat. Inak The Brood podla mna je Cronenbergov najlepsi film, alebo aspon jeden z najlepsich. Tie potvorky su bizarne ale znesitelne, a strasne strasidelne. Naviac mi prisiel asi najhlbsi, presne jeho zmes typickych nechutnosti a filozofie.