recenzie.

Assimilate

Andrej Gomora | 5. 8. 2019

0

4/10          

žáner:

psycho

Ľudia sa menia, meňte sa s nimi

Námet nahrádzania ľudí dvojníkmi či ovládnutia ich tiel cudzími tvormi sme tu už mali veľakrát. Hororovou klasikou tohto žánra je Invázia lupičov tiel, na tú uvidíme tentokrát aj viacero priamych narážok. Vtedy bolo všetko len jednoduchšie, v päťdesiatych rokoch sa ešte zvykli čudné javy viac vysvetľovať. Teraz nepochopíme takmer nič, len uvidíme priebeh celej podivnej operácie. Ako nejaké tvory či čo sa to tu objavilo realizuje akési Assimilate.

„Musíme vidieť, v akej od sveta odrezanej diere sa nachádzame, nič tu nie je a každý sa s každým pozná.“

Úvod má pritom film trochu dlhší, a neškodne pôsobiaci. Úvodná scéna by nás mala vniesť do nálady, jej hrozivosť a akčnosť je ale zároveň generická aj nezrozumiteľná. Dobre, niekomu niečo oblieha dom. Nepochopíme, čo by to mohlo byť, o čo by tomu mohlo ísť ani čo by sme od toho ďalej mohli čakať. Hlavne keď vo filme potom nastane dlho pokoj, ani sa nič podobné nedeje, ani nikto nikomu nechýba. Že by nemusel pochopíme neskôr, nateraz máme len pocit, že išlo o nedomyslené intro, ktoré vyznelo celkom do prázdna. Film sa hneď začne sústrediť na celkom nehororové predstavovanie postáv a prostredia. Musíme vidieť, v akej od sveta odrezanej diere sa nachádzame, nič tu nie je a každý sa s každým pozná. Trávime čas s hlavnými postavami, skôr si ale spravíme predstavu o tom, čo sa z nich film snaží spraviť, ako že by sme sa s nimi mohli ľudsky zblížiť. Jednak nie sú príliš sympatické, tiež im ale pomerne zásadne chýba hĺbka.

„Pokusy o ľakačky ako falošné poplachy sa celkom strácajú v zatiaľ úplne nestrašidelnom tóne filmu.“

Pokusy o ľakačky ako falošné poplachy sa celkom strácajú v zatiaľ úplne nestrašidelnom tóne filmu. Cítime sa ako v podradnom seriáli pre mladistvých, kde akože strašidelné či prekvapivé scény vyvolávajú pocit, že film nevie čo so sebou, nevie ako diváka zaujať či zabaviť. Celkom katastrofa to v tomto prípade nie je, od hororu sme každopádne ďaleko. Prvá scéna už naostro so skutočnou hrozbou v nás potom vyvolá aspoň náznak niečoho ako strachu a skutočného napätia. Taký je jej začiatok, svojím pokračovaním sa dostáva k náznakom absurdity blížiacej sa až surrealizmu či symbolizmu. To, čo vidíme, sa nesnaží byť smiešne, a ani to nie je hlúpe na ten spôsob, aby sme sa smiali. Je tu snaha vytvoriť určité situácie, nasmerovať priebeh niekam. Tá je v poriadku a deju ako celku napomáha. Často akurát prebieha spôsobom, ktorý zdanlivo vôbec nedáva zmysel, pritom ale pôsobí skôr príjemne naivne ako kostrbato či iritujúco.

„Oveľa jednoduchšie je zdá sa zobraziť hrozivú bezvýraznosť, preto je dobre, že na tej film stojí.“

Keďže mnohé herecké výkony za veľa nestoja, so zobrazovaním zložitých emócií ako neistota, zvedavosť či podozrenie je to zložité. Tým trpí časť snažiaca sa budovať napätie na konfliktoch medzi postavami, ako sa postupne presviedčajú, že niečo tu skutočne nie je v poriadku. Oveľa jednoduchšie je zdá sa zobraziť hrozivú bezvýraznosť, preto je dobre, že na tej film stojí. Že postavy sú zmenené a zrazu sa ani nesnažia hrať vidíme, vďaka čomu prináša tento efekt skutočne strašidelné pocity. Na rozdiel od niektorých filmov sa ľudia nemenia na bezmyšlienkovité tvory, vnútorná premena na zdanlivo rovnakú bytosť, len vnútorne inú, tu funguje výborne. Z príšer ide strach, a ten neskazí ani slabšia presvedčivosť ľudských postáv.

„Film má tiež viacero silných momentov, hlavne z tých s chlapcom skutočne zamrazí.“

Atmosféra hustne, prospieva jej pocit rastúcej stiesnenosti postáv, keď sa ocitajú čoraz viac v pozícii osamotenosti a beznádeje. Film má tiež viacero silných momentov, hlavne z tých s chlapcom skutočne zamrazí. Funguje aj vraždenie dvojníkov príbuzných a priateľov, kto vie prečo si ho musela odniesť v prevažnej miere len jedna z postáv. Na filme je skrátka čosi zvláštne. Nepôsobí vyložene amatérsky a nejde ani o celkom podradné a hlúpe dielo. Je len na hranici toho všetkého, a na väčšinu jeho podivností sa dá pozerať nie striktne negatívne. Kostra diela je v poriadku, smeruje od niekiaľ niekam, je v ňom napätie aj hrôza. Že celé pôsobí tak akosi inak, ako keby sa na ňom podieľali ľudia nezvyknutí vytvárať profesionálnu filmovú tvorbu, sa nakoniec nemusí javiť ako nedostatok. Len ako odchýlka.

Assimilate má klasický námet a pomerne obyčajný príbeh, predsa ale ide o pomerne nevšedný hororový zážitok. Celkom ako úmysel naivná nahlúplosť a povrchnosť nepôsobia, majú ale svoje čaro. Keď sa vám podarí nenechať sa od nich rozhodiť, môžete mať pocit, že ste videli niečo iné a osviežujúce, s viacerými zaujímavými momentmi a peknými scénami. V opačnom prípade môžete mať pocit, že ste videli film nižšej kvality, ktorý po niektorých stránkach značne zaostáva za zaužívanými štandardmi. Stojí vám to za pokus?