hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Hellions

Halloweenska báseň o tehotnej tínedžerke
Keď na Halloween doktor oznámi sedemnásťročnému dievčaťu, že je tehotná, veľmi jej do smiechu nebude. Nepomôžu ani škriatkovské ušká, ktoré má doktor nasadené. Nepoteší ju ani, keď dievčatko v čakárni opätuje pochvalu pre jej kostým. Pretože Dora na sebe kostým nemá. Náladu jej nezdvihne ani matka. Súhlasí, že nie každá môže byť najlepšou žiačkou ročníka. Bola by ale rada, keby ho aspoň ukončila. Celkom vhodné podmienky oznámiť jej, že je tehotná, nie? Keby ešte tak čakala normálne dieťa. Lenže je Halloween, všade sa rozliezajú akísi Hellions.
12. 10. 2015

The Intruder

Nielen duchovia strašia v domoch

V čom má byť film mysteriózny nie je celkom jasné. Nemusíme sa s negatívnou postavou zhodovať vo všetkom, základu jeho rozpoloženia ako ho vidíme sa ale dá rozumieť. Dom postavil jeho dedko, bývali tam jeho predkovia a on sám po celý svoj dovtedajší život. Nech ho predáva z akéhokoľvek dôvodu, je celkom pochopiteľné, že sa mu to nerobí ľahko. Tým, aký je dom krásny. K miestu má silné citové puto, má nutkanie sa tam vracať a bolí ho každý zásah, ktorý do domu noví majitelia vykonajú. Tiež je pochopiteľné, že už pri tomto správaní začne pôsobiť ako Narušiteľ.

7. 4. 2020

The Battery

Jim Jarmusch sa dal na horory?
Prečo by sme sa na svet ovládnutý zombíkmi, kde ľudská spoločnosť prestala existovať, mali pozerať len z negatívnej stránky? Aj poslední dvaja živí ľudia, ktorí sa budú túlať vyprahnutou krajinou, budú stále ľudia. Nie je dôvod, aby sa ich príbeh nedal vyobraziť ľudsky, prihliadajúc aj na ich iné túžby, ako skrátka prežiť. Takto originálny je horor o dvoch postapokalyptických parťákoch, s názvom The Battery.
11. 12. 2013

Posljednji Srbin u Hrvatskoj

Zombíci a balkánsky nacionalizmus

Keďže ide o film v chorvátsko- srbskej koprodukcii, tým pozadím samozrejme musí byť miestny nacionalizmus a národnostné konflikty. Ako vieme z nie tak dávnej histórie, nejde o vôbec až tak nevinnú tému, ktorá ako poznáme miestne povahy ľahko vzplanie ďaleko za hranicu humoru. Podobné témy brané napriek svojej absurdnej podstate príliš vážne sú presne vhodným námetom pre satiru, a s tou sa film snaží pracovať. Okrem nacionalizmu uvidíme aj niečo v zmysle ignorancie veľkých voči malým, a bezohľadnosť zisku. Cieľom satiry teda nie je príliš čo vytknúť, horšie už je to s jej realizáciou ako aj samotnou filmovou podstatou.

1. 4. 2020

Tokyo Gore Police

Penis ako zbraň a aligátor miesto nôh
Napadlo vám niekedy, čo by sa stalo, keby polícia prešla do súkromných rúk? Režisér Yoshihiro Nishimura sa nad tým zamyslel za vás a vytvoril budúcnosť Tokia, v ktorej sa tokijská polícia volá Tokyo Police Corporation. Ako názov filmu Tokyo Gore Police napovedá, nebude to budúcnosť práve ružová, ale skôr krvavočervená. 13. 1. 2011

recenzie.

Dread/Strach

Afonka Soby | 28. 6. 2010
1
8/10          
žáner:
independent, psycho, torture

Strach nie je pekný


Keď mal Quaid deväť rokov, neznámy vrah sekerou vyvraždil jeho rodičov. Podarilo sa mu utiecť pred  zabijakom, no nie pred strachom, ktorý odvtedy ovláda jeho život. Nočné mory, halucinácie, pri ktorých sa mu zjavuje vrah nápadne pripomínajúci Javiera Bardema z filmu Táto krajina nie je pre starých, sú u Quaida na dennom, resp. nočnom poriadku. Na univerzite si vymyslí zvláštnu terapiu. Chce natáčať ľudí na video, odhaliť pôvod ich strachu, zrejme aby lepšie porozumel tomu svojmu. Spoznáva Stephena, ktorý študuje film a hľadá tému na diplomovú prácu. Stephenovi však netrvá dlho, aby pochopil, že na Quaidovi zanechala smrť jeho rodičov následky, ktoré sa nedajú vyliečiť iba „školským projektom".

Strach pripomína Schumacherových Hráčov so smrťou. Ponúka kombináciu drámy a hororu, kvalitné charaktery, ktorých príbehy by mohli pokojne fungovať ako samostatný film. Quaid totiž nie je jediný, ktorý má problém vysporiadať sa so svojím strachom. Stephenovi zomrel brat pri autonehode, keď mal pätnásť, a doteraz sa bojí sadnúť si za volant, Cheryl, strihačka trojčlenného tímu, má fóbiu z mäsa, pretože jej pripomína otca, ktorý ju zneužíval. Stephenova kamarátka Abby sa desí bližšieho kontaktu s mužmi pre materské znamienko, ktoré pokrýva polovicu jej tváre a podstatnú časť tela. Okrem Quaida si však našli svoj spôsob, ako so strachom bojovať: vyhýbajú sa mu. Cheryl mäsu, Abby mužom a Stephen autám. Quaidove problémy majú však omnoho hlbšie korene a táto metóda nezaberá. Podľa jeho teórie sa človek musí postaviť svojmu strachu. Ísť až na hranice možností. Dobehnúť tú príšeru, čo je v nás, a poraziť ju. Je v tom riadna dávka masochizmu, ktorá sa v Quaidovom prípade mení na čistý sadizmus.

Quaid stavia ľudí na kraj priepasti a nedáva im možnosť výberu. Tým sa líši od Johna „Jigsawa" Kramera, ktorý takisto prostredníctvom trestu vykonanom na iných dosahoval vlastnú katarziu. Jigsaw však trestal tých, ktorí si to, aspoň v jeho zvrátenej logike, zaslúžili. Quaid mieri lupou na bezbranných mravčekov, ktorým sa doteraz darilo prežiť iba vďaka tomu, že sa po celý život skrývali v tieni. Trhá krídla motýľom, ktorí sa nimi nikdy neodvážili zamávať. Je to krutý sebec, ktorý berie školský projekt ako zámienku na vlastnú zvrátenú terapiu.

Strach vznikol podľa poviedky hororového majstra Cliva Barkera. Poviedku som nečítal, neviem, do akej miery sa film drží svojej predlohy, no námet je to skvelý. Našťastie, v tomto prípade bol aj rozpísaný do fungujúceho scenára, plného živých charakterov. Každý zo zúčastnenej štvorky má vo filme svoju úlohu a všetci nahrávajú do záverečného finále, ktorý patrí už iba Quaidovi, ktorého príbeh je najsilnejší, pretože v sebe nesie najhororovejší potenciál. Strach sa mohol ľahko zmeniť na jednohubkový slasher, v ktorom šialený Quaid máva so sekerou, no jeho postava je, našťastie, omnoho komplexnejšia a aspoň spočiatku ho nemožno celkom ľahko odsúdiť. Priznáva predsa sám, že potrebuje pomoc, a chvíľami sa zdá, že to myslí úprimne. Začneme ho nenávidieť až v momente, keď už preňho niet cesty späť. Jeho charakter sa vyvíja a náš vzťah k nemu tiež. Je to jednoducho kvalitný filmový materiál.

Niektoré scény Strachu majú potenciál utkvieť dlho vo vašej pamäti. Napríklad hneď na začiatku, keď vlasatý zabijak, s tvárou ukrytou v tieni, prechádza dlaňou po svojej zakrvavenej sekere a hovorí vyplašenému chlapcovi, malému Quaidovi: „Toto je tvoja matka. A toto je tvoj otec." V tieni sú väčšinou ukryté aj ostatné postavy filmu, naplno si na ne „posvietime" až pri svetle kamery, pred ktorú si sadajú, keď sa chcú vyznať z vlastného strachu pre svoj školský projekt. Režisér Anthony DiBlasi uchopil svoju látku naozaj s veľkým citom pre detail a je vidno, že, rovnako ako pre Quaida, ani preňho nebol Strach iba obyčajným „školským projektom." Dáva viac ako kvalitné remeslo a film má svoju vlastnú dušu.

Strach patrí k tomu najlepšiemu, čo sme mohli vidieť minulý rok v rámci 8 Films to Die for: After Dark Horror Fest, festivalu hororov, ktoré by inak nikdy neuzreli veľké plátna. Tento film však nie je pekný (v podobnom zmysle ako francúzsky Martyrs), ak prijmeme teóriu, že horor môže byť pekný. Nie je čistou zábavkou ako Saw či skvelý The Collector, kde sledujete vyčíňanie vraha za chrumkania popkornu a sŕkania koly. Strach otvára Pandorinu skrinku a nie každý má odvahu do nej nazrieť. Ak ju v sebe nájdete, máte šancu opäť raz vidieť kvalitný a originálny horor.

 

Galéria k článku
Diskusia k článku (1 príspevok) Pridať príspevok
Dread Kety
26. 3. 2011, 10:05

Podla mna bola tato recenzia lepsia nez samotny film. Myslienka filmu je uplne skvela, ani herci nie su zli, ale celkove prevedenie je podla mna na skodu filmu. Postavy v nom zanikaju, aj ked sami o sebe mozu byt zaujimave. No v porovnani s tym, aky velky priestor je venovany ich pribehom a vztahom, jednoducho niektore postavy podla mna zanikaju. Ak chce vidiet clovek dake napatie a strach citit, nielen ho vidiet na obrazovke, tak nech si pozrie radsej iny film...

Odporúčané filmy