recenzie.

Dread/Strach

Afonka Soby | 28. 6. 2010

1

8/10          

žáner:

independent, psycho, torture

Strach nie je pekný

Keď mal Quaid deväť rokov, neznámy vrah sekerou vyvraždil jeho rodičov. Podarilo sa mu utiecť pred  zabijakom, no nie pred strachom, ktorý odvtedy ovláda jeho život. Nočné mory, halucinácie, pri ktorých sa mu zjavuje vrah nápadne pripomínajúci Javiera Bardema z filmu Táto krajina nie je pre starých, sú u Quaida na dennom, resp. nočnom poriadku. Na univerzite si vymyslí zvláštnu terapiu. Chce natáčať ľudí na video, odhaliť pôvod ich strachu, zrejme aby lepšie porozumel tomu svojmu. Spoznáva Stephena, ktorý študuje film a hľadá tému na diplomovú prácu. Stephenovi však netrvá dlho, aby pochopil, že na Quaidovi zanechala smrť jeho rodičov následky, ktoré sa nedajú vyliečiť iba „školským projektom".

Strach pripomína Schumacherových Hráčov so smrťou. Ponúka kombináciu drámy a hororu, kvalitné charaktery, ktorých príbehy by mohli pokojne fungovať ako samostatný film. Quaid totiž nie je jediný, ktorý má problém vysporiadať sa so svojím strachom. Stephenovi zomrel brat pri autonehode, keď mal pätnásť, a doteraz sa bojí sadnúť si za volant, Cheryl, strihačka trojčlenného tímu, má fóbiu z mäsa, pretože jej pripomína otca, ktorý ju zneužíval. Stephenova kamarátka Abby sa desí bližšieho kontaktu s mužmi pre materské znamienko, ktoré pokrýva polovicu jej tváre a podstatnú časť tela. Okrem Quaida si však našli svoj spôsob, ako so strachom bojovať: vyhýbajú sa mu. Cheryl mäsu, Abby mužom a Stephen autám. Quaidove problémy majú však omnoho hlbšie korene a táto metóda nezaberá. Podľa jeho teórie sa človek musí postaviť svojmu strachu. Ísť až na hranice možností. Dobehnúť tú príšeru, čo je v nás, a poraziť ju. Je v tom riadna dávka masochizmu, ktorá sa v Quaidovom prípade mení na čistý sadizmus.

Quaid stavia ľudí na kraj priepasti a nedáva im možnosť výberu. Tým sa líši od Johna „Jigsawa" Kramera, ktorý takisto prostredníctvom trestu vykonanom na iných dosahoval vlastnú katarziu. Jigsaw však trestal tých, ktorí si to, aspoň v jeho zvrátenej logike, zaslúžili. Quaid mieri lupou na bezbranných mravčekov, ktorým sa doteraz darilo prežiť iba vďaka tomu, že sa po celý život skrývali v tieni. Trhá krídla motýľom, ktorí sa nimi nikdy neodvážili zamávať. Je to krutý sebec, ktorý berie školský projekt ako zámienku na vlastnú zvrátenú terapiu.

Strach vznikol podľa poviedky hororového majstra Cliva Barkera. Poviedku som nečítal, neviem, do akej miery sa film drží svojej predlohy, no námet je to skvelý. Našťastie, v tomto prípade bol aj rozpísaný do fungujúceho scenára, plného živých charakterov. Každý zo zúčastnenej štvorky má vo filme svoju úlohu a všetci nahrávajú do záverečného finále, ktorý patrí už iba Quaidovi, ktorého príbeh je najsilnejší, pretože v sebe nesie najhororovejší potenciál. Strach sa mohol ľahko zmeniť na jednohubkový slasher, v ktorom šialený Quaid máva so sekerou, no jeho postava je, našťastie, omnoho komplexnejšia a aspoň spočiatku ho nemožno celkom ľahko odsúdiť. Priznáva predsa sám, že potrebuje pomoc, a chvíľami sa zdá, že to myslí úprimne. Začneme ho nenávidieť až v momente, keď už preňho niet cesty späť. Jeho charakter sa vyvíja a náš vzťah k nemu tiež. Je to jednoducho kvalitný filmový materiál.

Niektoré scény Strachu majú potenciál utkvieť dlho vo vašej pamäti. Napríklad hneď na začiatku, keď vlasatý zabijak, s tvárou ukrytou v tieni, prechádza dlaňou po svojej zakrvavenej sekere a hovorí vyplašenému chlapcovi, malému Quaidovi: „Toto je tvoja matka. A toto je tvoj otec." V tieni sú väčšinou ukryté aj ostatné postavy filmu, naplno si na ne „posvietime" až pri svetle kamery, pred ktorú si sadajú, keď sa chcú vyznať z vlastného strachu pre svoj školský projekt. Režisér Anthony DiBlasi uchopil svoju látku naozaj s veľkým citom pre detail a je vidno, že, rovnako ako pre Quaida, ani preňho nebol Strach iba obyčajným „školským projektom." Dáva viac ako kvalitné remeslo a film má svoju vlastnú dušu.

Strach patrí k tomu najlepšiemu, čo sme mohli vidieť minulý rok v rámci 8 Films to Die for: After Dark Horror Fest, festivalu hororov, ktoré by inak nikdy neuzreli veľké plátna. Tento film však nie je pekný (v podobnom zmysle ako francúzsky Martyrs), ak prijmeme teóriu, že horor môže byť pekný. Nie je čistou zábavkou ako Saw či skvelý The Collector, kde sledujete vyčíňanie vraha za chrumkania popkornu a sŕkania koly. Strach otvára Pandorinu skrinku a nie každý má odvahu do nej nazrieť. Ak ju v sebe nájdete, máte šancu opäť raz vidieť kvalitný a originálny horor.