najčítanejšie recenzie.
Hellions
Potomok
Krásna jednoduchosť bez vymýšľania zložitých duchárin, a využijúc jeden z najtradičnejších konceptov možno má svoje čaro. Všetci sme počuli o minulých životoch a mnoho ľudí na ne skutočne aj verí. Mierne bizarne pôsobí len scéna, kde o nej doktori hovoria rodičom s veľkou tajomnosťou, ako o čomsi záhadnom a pre nás neznámom. Práve to, že ide o príliš známy koncept môže byť prekážka, aby divák ľahko prijal reinkarnáciu ako dôvod celkom neštandardného a vražedného správania malého dieťaťa. Oproti rôznym duchárskym a podobne mysterióznym zápletkám tu ale určite je výhoda v priamočiarosti.
The Haunter
Lisa prežíva dokola ten istý deň. Budí ju brat s pirátskym pokladom, mama ju posiela prať a otec opravuje auto. A v dome sa ešte objaví aj pár duchov. Hlasov, nočných návštev, snažia sa s Lisou komunikovať. Napred sa bojí, postupne si na nich zvyká a začnú ju zaujímať. S ich pomocou nájde záznamy, koľko dievčat už v okolí zahynulo, a že práve tie k nej prichádzajú. Potom je jedného dňa všetko inak. Je to ten istý deň, lenže všetci sa správajú odlišne. Príde opravár telefónov, všetky predošlé dni nefunkčných. Má v očiach smrť, a povie to Lise jasne. S duchmi nech sa nesnaží komunikovať. Inak bude trpieť. Ukáže jej, že to on ovláda všetko, čo sa deje. Je to jeho dom, on tam vyrastal a vraždil, a mieni pokračovať. Až kým ho Lisa nezastaví.
Carrie
Honeymoon
recenzie.
Gerald's Game
Neplánovane intenzívne sado maso
V podobných situáciách nie je celkom neočakávateľná otázka, čo sa tu asi bude celú tú hodinu a pol diať. To, ako sa tam dostaneme má určite štýl. Prejdeme si trochu postavami, ich vzťahom a povahami. Celkom sa nám do nich podarí vžiť, a celý sled udalostí nám dáva zmysel. Možno až na tie otvorené dvere, ale stáva sa predsa všeličo. Aj tomu infarktu sa dá veriť. Takže tu máme dokonale bezmocnú ženu v kvalitných putách, a široko ďaleko nie je živej duše. Film nás navyše presviedča, že jej situácia skutočne nemá východisko, nemáme čakať, že by jej mohlo stačiť trochu sa posnažiť, a všetko bude v poriadku. Gerald's Game nie je žiadna hra.
„Vnútorné dialógy ozvláštnené prítomnosťou imaginárnych partnerov možno majú aj nejaké čaro, pôsobia ale skôr bezradne.“
Strašidelne, v zmysle strašenia diváka, či sa nebude nudiť, pôsobí ukotvenie v zobrazení pripútanej Jessie ako pravdepodobný obsah zvyšku filmu. Tento dojem dlho nič nevyvracia, respektíve nič nevytvára výrazný dojem, že by sme mohli čakať nejaké rozhýbanie sa. Vnútorné dialógy ozvláštnené prítomnosťou imaginárnych partnerov možno majú aj nejaké čaro, pôsobia ale skôr bezradne. Ako naťahovanie času. Nie sú totiž nijako zásadne vzrušujúce, nedá sa povedať, že by v nich boli prejavy šialenstva. Jessie je sama, je v strese, predstavuje si teda, čo by jej na to asi povedali rôzni ľudia. Vrátane nej samej. Možno sa tak čo to dozvedáme o postave, aj o ľuďoch z jej života. Čo bude vlastne cieľ väčšiny filmu.
„Ide ale skôr o abstraktné hrozby. Nám by sa celkom zišlo niečo trochu akútnejšie.“
Nemusí ísť o žiadne akčné prejavy šialenstva, dostali sme sa nimi mimo reality, k predstavám postavy. A tam sa už straší ťažšie. Čudná postava, pokladaná za smrť, pôsobí efektne pri jej prvom zjavení. Bude mať ešte pár hviezdnych chvíľ, ako keď sa objavia jej stopy, keď sa jej zľakne pes. My ale vlastne neveríme ničomu z toho, čo sa tu deje. Všetko to môže byť len v Jessienej hlave, a zväčša to tam aj skutočne je. Prečo by sme teda za skutočný mali pokladať zrovna ten najzvláštnejší zo všetkých zjavov. Veď aj jeho správanie zodpovedá duchovi smrti, nie človeku. Je jasné, že nástrah pre Jessie existuje mnoho. Môže sama uvažovať o vlastnej smrti, film nám môže chcieť zobraziť, že jej koniec sa blíži. Ide ale skôr o abstraktné hrozby. Nám by sa celkom zišlo niečo trochu akútnejšie.
Dramaticko- hĺbavá rovina o tom, kto sú vlastne príšery, a o objavení seba samej cez utrpenie nemusí byť celkom zlá. Miestami je skutočne nepríjemná, v tom pozitívnom či úmyselnom zmysle. Je ale prinajmenšom otázne, nakoľko traumy z detstva patria do hororu, prinajmenšom do toho filmového. V predlohe Stephena Kinga mohlo ísť o účelnejší prostriedok vytvárania ťaživej atmosféry. Tá je aj tu, pre horor sa ale javí skôr ako možný doplnok. Spomienky a úvahy nakoniec zaberajú priveľkú časť filmu, a hrabú sa v niečom celkom inom, ako by mohol divák očakávať.
„Hlavne scéna uvoľnenia ruky z pút dá zabrať žalúdkom aj skúsenejších hororových divákov.“
Najviac k hororu film približuje tá trocha brutality. Skúpa do kvantity, no nijako nezaostáva svojou kvalitou aj explicitnosťou. Hlavne scéna uvoľnenia ruky z pút dá zabrať žalúdkom aj skúsenejších hororových divákov. A jej brutalitu už len zvýrazňuje to, nakoľko je uveriteľná. Okrem tej tu už ale máme len psa žujúce časti ľudského tela, tiež nič zrovna chutné, no určite málo na horor. On tu vlastne horor bol celý čas, bolo tu obrovské bezprostredné nebezpečie, my sa to ale nezvyčajne dozvieme až keď dávno doznelo. Čo je stále niečo, ale nie veľa.
Gerald's Game pôsobí miestami až ak divadelný horor, tým ako sa odohráva z veľkej časti na jednom mieste a aké dôležité sú v ňom dialógy. Či presnejšie monológ, keďže partneri v diskusii sú zväčša imaginárni. Nie je zle spravený, no práve námet sa javí ako jeho slabšia stránka. Ako to u Kinga býva, samozrejme je originálny a sám osebe dokáže zaujať. V tomto prípade sa ale nejaví celkom vhodný, aby sa na ňom dal vystavať filmový horor.
