najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Visions
Masks
Už samotný príbeh je odkazom na Suspiriu Daria Argenta. Kým tam prišla Američanka do Nemecka na tanečnú školu, tu ide hlavná postava na hereckú školu založenú poľským učiteľom. Tak ako v Suspirii, aj tu cestou do školy stretne na smrť vyplašenú bývalú žiačku na úteku. A rovnako vidíme, ako ju ten istý večer zabijú. Školu tentokrát neovládajú čarodejnice, aj keď až tak ďaleko od nich nie sme. Jej zakladateľ Matteusz Gdula tu svojho času vyučoval veľmi netradičnou metódou. Študenti zomierali, a on sám nakoniec spáchal samovraždu. Aj keď jeho teória nie je jasne vysvetlená, zdá sa že bral bolesť ako stimulant hereckých výkonov. Film je v tomto smere trochu deravý, keďže napriek všetkému škola stále funguje a hlási sa k svojmu odkazu. Vyučovanie vyzerá viac menej normálne, spolužiaci sú k novoprišelkyni nevrlí, ako sa patrí. Nájde len jednu spriaznenú dušu, ktorá sa ale občas stráca v časti budovy, kam študenti nemajú prístup. Práve tam sa Gdula obesil. Najprv tvrdí, že tam chodí na súkromné hodiny, neskôr prezradí, že tam sa učí Gdulovou metódou. Prejavenú závisť opätuje prosbou o pomoc. Nakoniec sa jediná kamarátka stratí, a naša hlavná hrdinka dostane ponuku byť tou vyvolenou, ktorá sa bude učiť špeciálnou metódou.
Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami
The Perfection
Všetko sa to začína tak nejako milo, pozitívne, so štýlom a leskom. Pravdaže s výnimkou matky, zosnulej po dlhej chorobe. Tá bola len dočasnou komplikáciou, Charlotte sa vracia do sveta virtuozity, ktorý ju víta s otvorenou náručou. A do ktorého okamžite zapadne, ako keby nikdy neodišla. Všetko je tu také krásne, všetci takí úžasní. Ide o svet dokonalosti, mohli by sme čakať, že bude náročný, tu sú ale všetci šťastní, milujú svoju prácu a hlavne seba navzájom. Obávali by sme sa, že medzi zašlou hviezdou a tou súčasnou to bude inak? Ani náhodou, nič nenarúša The Perfection.
recenzie.
Gerald's Game
Neplánovane intenzívne sado maso
V podobných situáciách nie je celkom neočakávateľná otázka, čo sa tu asi bude celú tú hodinu a pol diať. To, ako sa tam dostaneme má určite štýl. Prejdeme si trochu postavami, ich vzťahom a povahami. Celkom sa nám do nich podarí vžiť, a celý sled udalostí nám dáva zmysel. Možno až na tie otvorené dvere, ale stáva sa predsa všeličo. Aj tomu infarktu sa dá veriť. Takže tu máme dokonale bezmocnú ženu v kvalitných putách, a široko ďaleko nie je živej duše. Film nás navyše presviedča, že jej situácia skutočne nemá východisko, nemáme čakať, že by jej mohlo stačiť trochu sa posnažiť, a všetko bude v poriadku. Gerald's Game nie je žiadna hra.
„Vnútorné dialógy ozvláštnené prítomnosťou imaginárnych partnerov možno majú aj nejaké čaro, pôsobia ale skôr bezradne.“
Strašidelne, v zmysle strašenia diváka, či sa nebude nudiť, pôsobí ukotvenie v zobrazení pripútanej Jessie ako pravdepodobný obsah zvyšku filmu. Tento dojem dlho nič nevyvracia, respektíve nič nevytvára výrazný dojem, že by sme mohli čakať nejaké rozhýbanie sa. Vnútorné dialógy ozvláštnené prítomnosťou imaginárnych partnerov možno majú aj nejaké čaro, pôsobia ale skôr bezradne. Ako naťahovanie času. Nie sú totiž nijako zásadne vzrušujúce, nedá sa povedať, že by v nich boli prejavy šialenstva. Jessie je sama, je v strese, predstavuje si teda, čo by jej na to asi povedali rôzni ľudia. Vrátane nej samej. Možno sa tak čo to dozvedáme o postave, aj o ľuďoch z jej života. Čo bude vlastne cieľ väčšiny filmu.
„Ide ale skôr o abstraktné hrozby. Nám by sa celkom zišlo niečo trochu akútnejšie.“
Nemusí ísť o žiadne akčné prejavy šialenstva, dostali sme sa nimi mimo reality, k predstavám postavy. A tam sa už straší ťažšie. Čudná postava, pokladaná za smrť, pôsobí efektne pri jej prvom zjavení. Bude mať ešte pár hviezdnych chvíľ, ako keď sa objavia jej stopy, keď sa jej zľakne pes. My ale vlastne neveríme ničomu z toho, čo sa tu deje. Všetko to môže byť len v Jessienej hlave, a zväčša to tam aj skutočne je. Prečo by sme teda za skutočný mali pokladať zrovna ten najzvláštnejší zo všetkých zjavov. Veď aj jeho správanie zodpovedá duchovi smrti, nie človeku. Je jasné, že nástrah pre Jessie existuje mnoho. Môže sama uvažovať o vlastnej smrti, film nám môže chcieť zobraziť, že jej koniec sa blíži. Ide ale skôr o abstraktné hrozby. Nám by sa celkom zišlo niečo trochu akútnejšie.
Dramaticko- hĺbavá rovina o tom, kto sú vlastne príšery, a o objavení seba samej cez utrpenie nemusí byť celkom zlá. Miestami je skutočne nepríjemná, v tom pozitívnom či úmyselnom zmysle. Je ale prinajmenšom otázne, nakoľko traumy z detstva patria do hororu, prinajmenšom do toho filmového. V predlohe Stephena Kinga mohlo ísť o účelnejší prostriedok vytvárania ťaživej atmosféry. Tá je aj tu, pre horor sa ale javí skôr ako možný doplnok. Spomienky a úvahy nakoniec zaberajú priveľkú časť filmu, a hrabú sa v niečom celkom inom, ako by mohol divák očakávať.
„Hlavne scéna uvoľnenia ruky z pút dá zabrať žalúdkom aj skúsenejších hororových divákov.“
Najviac k hororu film približuje tá trocha brutality. Skúpa do kvantity, no nijako nezaostáva svojou kvalitou aj explicitnosťou. Hlavne scéna uvoľnenia ruky z pút dá zabrať žalúdkom aj skúsenejších hororových divákov. A jej brutalitu už len zvýrazňuje to, nakoľko je uveriteľná. Okrem tej tu už ale máme len psa žujúce časti ľudského tela, tiež nič zrovna chutné, no určite málo na horor. On tu vlastne horor bol celý čas, bolo tu obrovské bezprostredné nebezpečie, my sa to ale nezvyčajne dozvieme až keď dávno doznelo. Čo je stále niečo, ale nie veľa.
Gerald's Game pôsobí miestami až ak divadelný horor, tým ako sa odohráva z veľkej časti na jednom mieste a aké dôležité sú v ňom dialógy. Či presnejšie monológ, keďže partneri v diskusii sú zväčša imaginárni. Nie je zle spravený, no práve námet sa javí ako jeho slabšia stránka. Ako to u Kinga býva, samozrejme je originálny a sám osebe dokáže zaujať. V tomto prípade sa ale nejaví celkom vhodný, aby sa na ňom dal vystavať filmový horor.
