recenzie.

Gwen

Andrej Gomora | 12. 11. 2019

0

6/10          

žáner:

mystery, psycho

Horor zvaný život

Dostatočne hrozivý je niekedy sám život. Takmer obyčajný až bežný ľudský osud v mnohých obdobiach na mnohých miestach nám môže pripadať až neznesiteľne plný útrap a každodenných hrôz. Keby sme sa dnes pozreli do čínskych tovární, brazílskych slumov, alebo do chudobných afrických dedín. Nie, to by bolo príliš akčné, a vizuálne príliš málo pútavé. Tiež by možno chýbala tá ťaživá atmosféra, ktorá sa snaží obhájiť označenie horor. Namiesto toho zájdeme na welshský vidiek niekedy v období industrializácie. Za dievčatkom menom Gwen.

„Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví.“

Keďže ponurá a pomalá atmosféra sa viackrát úspešne kombinovala so skutočne hororovými prvkami, možno je lepšie hneď upozorniť. Zápletka sa príliš nerozvinie a nepríde ani žiadne veľké prekvapenie, radšej naň nečakajte. Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví. Matka a dve dcéry v osamelom sídle. Otec bojuje na Kryme, živí v nich nádej, že raz ešte povstanú z biedy. Ostatné domy už skôr nedobrovoľne ako z vlastnej vôle obyvatelia opustili, túžila po nich ťažiarska spoločnosť, tak ako túži aj po tom poslednom obývanom. Matka aj dcéry sú odhodlané nepredať, už len z úcty k otcovi. Ich život je pritom ešte ťažší, než akým by ho robili len objektívne podmienky jeho zložitosti.

Rany, ktoré rodinu postihujú sú dlho tým jediným, čím by sme sa mohli priblížiť klasickému hororu. Tie sa o to ale nesnažia, ani keď by to zjavne išlo. Mŕtve ovce sú síce od krvi, film sa ale ich výzor nijako nesnaží dramatizovať. Ich účelom je zapadať do celkovej ťaživosti a bezútešnosti. Byť skôr symbolom krutosti a hrozivej straty, než jeho akokoľvek primitívne hororovým zobrazením. Čo neznamená, že by vizuál nebol zaujímavý, práve naopak. Prostredie využíva v najväčšej možnej miere a plne nás necháva ponoriť sa doň. Tiež sa nedá povedať, že by celkom chýbali dramatické scény. Tie sa ale nesnažia nijako prekvapiť či šokovať, len plynú a ich cieľom je pôsobiť skôr v rámci filmu ako celku a pridávať ťaživosť jeho celkovému ladeniu.

„Cítime prítomnosť zla a čakáme, či to sa zhmotní aj inde ako na tom najjednoduchšom a nám vopred rovno predstavenom mieste.“

Dej nám potom pripadá takmer nehybný, hoci niečo sa deje každú chvíľu. Rastie v nás nepokoj a očakávania, hoci tie vyplývajú možno aj z otázky, či bude film skutočne natoľko jednoduchý. Cítime prítomnosť zla a čakáme, či to sa zhmotní aj inde ako na tom najjednoduchšom a nám vopred rovno predstavenom mieste. Film k ničomu inému nesmeruje, zároveň si ale dáva záležať na istej neurčitosti. Na diváka nechávať pôsobiť hlavne pocity. Stratenosti, osamotenosti, beznádeje, rodiny, ktorá už v tomto svete nemá svoje miesto, ktorá je odsúdená na záhubu a vymazanie z povrchu aj pamäte. Ústrednou má byť Gwen, staršia dcéra, ktorá hrôzy prežíva vedomejšie a snaží sa proti nim aj konať, aj keď jej možnosti sú bezvýznamné. Pre ňu je rovnakým zdrojom strachu aj vlastná matka, rovnako neschopná či bezradná, zároveň odhodlaná a snažiaca sa plniť svoju úlohu za každých okolností.

„Napriek pár scénam v tejto časti, ktoré by sa dali označiť za vzdialene hororové, najhoršia zo všetkého je práve tá predvídateľnosť.“

Čo príde na záver pôsobí už len ako jednoduchá bodka, nech aj ide o najdramatickejšiu pasáž. Všetci sme dúfali, že niečo sa stane, hrozné ale je práve to, že sa nestane vôbec nič. Všetko sa skončí tak, ako sme mohli čakať, ako bolo vlastne nevyhnutné. Napriek pár scénam v tejto časti, ktoré by sa dali označiť za vzdialene hororové, najhoršia zo všetkého je práve tá predvídateľnosť. Zobrazuje nám neodvratnosť osudu a nezvrátiteľnosti určitých procesov bez ohľadu na ich dopad na jednotlivé ľudské osudy. Ľudí len pomelú, sú pre ne bezvýznamní, a nemôžu skončiť inde ako v úplnom zabudnutí.

Pre mnohých divákov bude radenie Gwen ako hororu značne nepresné, keďže v prvom rade ide o sociálnu drámu. Atmosféra sa napriek tomu vyžíva v ťaživosti, v skutočnej hrôze, ktorá akurát nevychádza z nijako dramatických úkazov. Sme niekde v extréme pomalosti, prevracania prostredia a situácie zo všetkých strán, intenzívneho vyvolávania nepríjemných pocitov málo dramatickými prostriedkami. Zhotovenie je výborné, a účel ktorý si zaumieňuje plní prakticky bezchybne. Škoda, že aj pre milovníkov žánra môže predsa ísť o trochu priradikálny počin. Nehovoriac o bežných divákoch, tí by mali radšej skutočne vedieť, do čoho idú. Inak môžu byť sklamaní aj zmätení.