hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

Kliatba kvíliacej ženy

Andrej Gomora | 25. 4. 2019
0
5/10          
žáner:
ghost, mystery

Kvílenie miesto zbytočných rečí


Už slovo kliatba v názve nenecháva veľa pochybností, o aký druh hororu asi pôjde. Pred pár rokmi sme tu mali Ženu v čiernom. Táto je pre zmenu odetá v bielej, rovno v svadobných šatách. Na začiatok krátke intro spred tristo rokov, ktoré nám povie len toľko, že istá dáma sa svojho času rozhodla utopiť vlastné deti. Ako Médea. Prečo bola v tej chvíli v svadobných šatách nám nemusí celkom dávať zmysel, a ako neskôr zistíme, ani to zmysel nedáva. Len kvôli výprave a efektu, tie sú predsa pri duchárinách najdôležitejšie. Podobne ako pôsobivý názov, napríklad Kliatba kvíliacej ženy.

„Takto tu máme úvodné rozloženie postáv ako z príručky pre začínajúcich scenáristov, ktorí hrajú na istotu.“

Ako sa do podobných duchárin tak často musí zamiešať hispánska menšina už začína mierne biť do očí. Dobre, v tomto prípade hral významnú úlohu temperament, starý príbeh sa odohral v Mexiku. Že si duch vybral za prvé obete španielsky hovoriacich obyvateľov amerického veľkomesta má tiež zjavne viac efektné pôsobenie ako logiku. Pretože zrovna oni vedia, čo v tom prípade robiť. Kiežby sa im sociálka nestarala do výchovy. Takto tu máme úvodné rozloženie postáv ako z príručky pre začínajúcich scenáristov, ktorí hrajú na istotu. Vdova s dvoma deťmi, tie budú ohrozené a ona síce krehká a neistá, ale bojovníčka. Hispánska rodina, ktorá poslúži za úvodné obete, a preživšia matka ako nositeľka nenávisti, ktorá sa tak dobre špliecha v ľubozvučnej španielčine. Chýbať už im nemôže len kňaz. A alternatívny kňaz, ten duchár, ktorý stratil vieru v cirkev, ale nie v boha.

„Niežeby to s duchom bolo oveľa lepšie, ten už sa ale aspoň zbytočne nehrá, a ide priamo na vec.“

Duch potrebuje diváka vždy chvíľu presviedčať, že mu nebude na smiech. Tento sa napred ukáže len krátko, ale hneď predvedie, že názov vôbec nezavádza. Žena  bude skutočne kvíliť. Úvod s rodinkou, kde nám ich chcú ukázať ako tajomných, v kontakte či súboji so zlom, ešte nezapôsobí celkom tak, ako by chcel. Možno je to ich prekonštruovanosť a že sú jedno veľké klišé. Niežeby to s duchom bolo oveľa lepšie, ten už sa ale aspoň zbytočne nehrá, a ide priamo na vec. Áno, hýbuce sa veci a vyskakujúce postavy sú ten najprimitívnejší spôsob strašenia. Čo iné ste čakali.

Dáma v šatách s mierne zatuchnutým vzhľadom predsa má určitý štýl. Konštrukcia mnohých scén je tiež na jednej strane lacná a namiesto logiky majú len účel navodiť strašidelnú situáciu. V zásade ale fungujú. Mnohé tiež začínajú priveľmi núkať divákovi otázku, čo duch vlastne chce, a aké sú jeho schopnosti. Ak chce niekoho zabiť, nezdá sa, že by ho mohlo čokoľvek zastaviť. Hrá sa so svojimi obeťami ako mačka s myšou? Prečo sa niekedy zjavuje, kde sa mu zachce, kým inokedy sa pred ním dajú zavrieť dvere? Tieto otázky by si divák pokladať skrátka nemal, ak si duchársky horor chce užiť, pretože všetci vieme, že na ne odpovede neexistujú. Spolupracovať by ale mal aj samotný film, a nepripomínať mu ich tak ostentatívne.

„Všetko, čo by sme tu mohli nazvať nejakou mytológiou, teda hlavne postup šamana, má úroveň detskej hry či predstavenia.“

Strašidelnosť dielu každopádne uprieť nejde. Duch má pomerne jednoduchú prezentáciu a tentokrát mu nemáme dôvod vyčítať, keď pri každom zjavení akurát kričí a kvíli. Názov nás varoval. Mnohým scénam sa podarí vybudovať pomerne intenzívne napätie, a od určitej chvíle nie sú v diele takmer žiadne hluché miesta. Príde mnoho predvídateľných komplikácií a zvratov, a vy si zakaždým budete hovoriť, že sa to dalo čakať, respektíve, že to nedáva zmysel. Všetko, čo by sme tu mohli nazvať nejakou mytológiou, teda hlavne postup šamana, má úroveň detskej hry či predstavenia. Zakaždým príde nejaké ad hoc riešenie danej situácie s nejakým novým a tajomným postupom. Napríklad premenou vody v bazéne na svätenú. Vždy to ale splní účel posunúť sa k ďalšej strašidelnej scéne. Bez narušenia atmosféry, maximálne tak s urazením divákovej inteligencie.

Kliatba kvíliacej ženy je duchársky horor s jednoduchým účelom čo najviac strašiť, a v tomto smere viac menej uspieva. Nedáva zmysel, je v ňom množstvo klišé, celkom mu chýbajú nové nápady či originalita. Zato ale má pomerne intenzívny spád a veľa strašidelných scén. Nepochybne sme tu mali aj oveľa horšie ducháriny, takže ak budete počítať s tým, do čoho idete, zážitok nakoniec vôbec nemusí byť tragický.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy