hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

47 Meters Down: Uncaged

Bez klietky, s jaskyňou

V čom vlastne ide o sequel k 47 metrom si môžeme len domýšľať. Iste, Čeľuste mali tiež viac pokračovaní, ktoré spájal akurát žralok v úlohe zabijaka. Tak ako nespočet ďalších filmov. Tu máme opäť tematiku potápania, pozorovania podmorského života. A tých istých tvorcov, ktorí skúšajú niečo podobné len trochu inak. Ak si spomenieme, nakoľko minimálny dej malo prvé pokračovanie, určite môžeme byť radi, že v tomto smere sa autori rozhodli príliš sa neopakovať. Názov 47 Meters Down: Uncaged neklame- do žiadnej klietky sa veru nevraciame.

28. 11. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Žena v čiernom 2: Anjel smrti

Odetá v klišé, tvár zahalená gýčom
Žene v čiernom zobrali syna, preto ona teraz vykonáva svoju pomstu na cudzích deťoch. Núti ich páchať samovraždy. To sme sa aspoň dozvedeli v prvom diele. Hlavný hrdina so ženou bojoval, a vďaka modernej technike- autu, s pomocou ktorého vytiahol telo jej syna z močiara, chcel upokojiť jej hnev. Čo iné mohla chcieť, ako aby sa jeho pozostatkom dostalo skutočného pohrebu, a oni dvaja sa mohli v smrti spojiť? Nuž, ako sme videli na konci filmu, úplne spokojná asi nebola. Preto sa o pár rokov vracia znova, teraz ako Žena v čiernom 2: Anjel smrti.
11. 2. 2015

Gwen

Horor zvaný život

Keďže ponurá a pomalá atmosféra sa viackrát úspešne kombinovala so skutočne hororovými prvkami, možno je lepšie hneď upozorniť. Zápletka sa príliš nerozvinie a nepríde ani žiadne veľké prekvapenie, radšej naň nečakajte. Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví. Matka a dve dcéry v osamelom sídle. Otec bojuje na Kryme, živí v nich nádej, že raz ešte povstanú z biedy. Ostatné domy už skôr nedobrovoľne ako z vlastnej vôle obyvatelia opustili, túžila po nich ťažiarska spoločnosť, tak ako túži aj po tom poslednom obývanom. Matka aj dcéry sú odhodlané nepredať, už len z úcty k otcovi. Ich život je pritom ešte ťažší, než akým by ho robili len objektívne podmienky jeho zložitosti.

12. 11. 2019

Furies

Krásky a zvieratá, pretože na gore iné netreba

Krátky úvod nám predstaví jediné dve postavy diela, ktoré sa snaží nejako rozpracovať aj ako ľudí. Presnejšie len ich vzťah, aká je jedna neschopná, stratená a odkázaná, a ako tá druhá túži, aby sa konečne dala dokopy. Nebude pri nej vždy, čo sa následne aj potvrdí. Kayla sa ocitne celkom sama. Vylezie z drevenej debne niekde uprostred divočiny, a samozrejme jej nenapadne nič lepšie, ako začať kričať na Maddie. Kde trčí? Tá sa zatiaľ neobjaví. Miesto nej začnú okolo Kayly pobehovať akísi čudáci, nejakí Furies.

20. 11. 2019

recenzie.

La Meute

Afonka Soby | 19. 4. 2011
0
3/10          
žáner:
torture, hixploitation/backwoods, comedy, zombie/infection

Nevydarený vtip


Francúzskemu vidieku je lepšie sa vyhnúť. To je jasné každému, kto má nejakú skúsenosť  s novodobým francúzskym hororom. Táto skúsenosť však zrejme chýba mladým Francúzkam, pretože tie neúnavne blúdia práve do týchto končín. Jednou z nich je aj Charlotte, ktorá si cestu navyše „spestrí" aj tým, že zoberie stopára. „Svojho čuráka však necháš na pokoji", varuje ho ešte pred vstupom a dáva tak jemu aj nám najavo, že ak sme to náhodou nepostrehli z drsnej hudby, ktorá jej hrá v aute, alebo z jej punkového outfitu, máme do činenia s drsnou dievčinou. Stopár však napriek svojej tichej povahe takisto nie je práve neviniatko a o pár kilometrov ďalej leží Charlotte spútaná v klietke, na farme čudnej a zvrátenej ženy, ktorá sa k ľuďom správa doslova ako k dobytku. Najskôr ich násilne vykŕmi, aby ich následne mohla pekne rozporciovať. A prečo to robí? „Lebo zem potrebuje krv." Inými slovami: zombíci potrebujú najesť.

„Tvorcovia zrejme do poslednej chvíle váhali, či nakrúcajú čiernu komédiu alebo horor."

Každý nový francúzsky horor je pre mňa filmovou udalosťou. Táto nová gore vlna mi jednoducho sedí a nebude tak celkom prehnané, ak poviem, že francúzsky horor dnes udáva trend celého žánru. Alebo inak, miernejšie - najlepšie tento trend vystihuje. Dnes je to najmä o krvi, násilí a estetike brutality, klasické hororové „hitchcockovské" príbehy  sú už viac-menej minulosťou. Súčasnému hororu dominuje exploit a napr. duchárčina je síce (najmä vďaka Ázii) kvantitou veľmi silný žáner, no kvalitou zúfalo stagnujúci, ktorý sa už roky nikam neposúva (s malými španielskymi výnimkami). Francúzi však už dávno prišli na to, že v brutalite sa dnes medze nekladú a ešte stále sú veci, ktoré sme v horore nevideli (a niektoré už ani hádam nechceme). La Meute (v preklade„svorka") sa tak mal a mohol, naozaj mohol zaradiť vedľa takých peciek ako Frontiér(s) či Calvaire.

A nechýbalo veľa. La Meute je indie film, to je jasné už z trailera, takže mnohé mu bolo odpustené vopred. Napríklad istá rozpačitosť v expozícii či slabšie tempo. S problémami sa však dá prižmúriť oko nad veľmi zvláštnym pocitom, ktorý film neustále vyvoláva. Totiž, tvorcovia zrejme do poslednej chvíle váhali, či nakrúcajú čiernu komédiu alebo horor. Tak napríklad v jednej scéne príde do baru banda motorkárov vedená chlapíkom, ktorý si rozbije fľašku o hlavu, predstaví sa ako Bazooka Joe a povie niečo v zmysle „dostal som chuť na zadok". A aby toho nebolo málo, nakoniec vyjde najavo, že nemyslí zadok Charlotte, ale jej spoločníka - stopára. A o pár minút už sledujeme nefalšovanú hororovú scénu: Charlotte je násilne značkovaná ako dobytok. Takýchto skokov od „vtipných" do vážnych polôh je vo filme veľa, dokonca rozmýšľam, či nie je takto vyskladaný celý film.

La Meute pripomína mániodepresiu. Zo smiechu do plaču a tak stále dokola."

Je však celkom možné, že takéto striedanie komických a hororových scén bolo zámerné. Nakoniec, mohlo ísť o celkom vydarenú hororovú komédiu. Na to by však komické party museli byť vtipnejšie a tie hororové menej brutálne a vážne. V tejto podobe pripomína La Meute mániodepresiu. Zo smiechu do plaču a tak stále dokola. Inými slovami: guláš. A bohužiaľ, ťažko stráviteľný.

Ide o guláš nielen žánrový, ale aj subžánrový. Najskôr sa rozvíja v nádejný hixploit (Charlotte vs. burani), no asi od polovice filmu prejde na zombie horor a začína nápadne odkukávať zo Sanchézovho Seventh Moon. Nerobí to síce vôbec zle a zombíci sú naozaj parádne odporní, no prichádzajú absolútne nečakane a diváka, ktorý čaká ďalšie mučenie a následnú pomstu buranom (čo by malo nasledovať podľa pravidiel hixploitu), ich prítomnosť vyslovene na...e. Napriek dobre vykonanej maskérskej robote tak pôsobia jednoducho zúfalo, asi rovnako ako scenárista, ktorý ich do deja zakomponoval zrejme až potom, čo zistil, že hixploit nezvláda dotiahnuť do konca. Svoju barličku potom rovno nominoval rovno na post hlavnej pointy, takže vo výsledku je film skôr o príšerkách ako o ľuďoch, čo príbehu určite ublížilo viac ako zombíci Charlotte.

Prítomnosť zombíkov mi zároveň sťažuje chápať La Meute ako paródiu na hixploitation. Takému chápaniu nahráva časté pohrávanie sa s pravidlami tohto subžánru známeho aj ako buranská vyvražďovačka alebo backwoods survival. V klasickom hixploite ide vždy o konflikt mesto vs. dedina, prenesenejšie aj inteligencia vs. prízemnosť a pudovosť. Preto je hlavnou hrdinkou vždy dievča z mesta (väčšinou učiteľka), ktorá sa dostáva do problémov s miestnymi nezamestnanými buranmi, ktorí myslia iba na to, ako ju znásilniť. Charlotte v La Meute však nie je žiadna mestská „krasotinka", je to punkerka od prírody, ktorá sa nezľakne ani bandy nadržaných motorkárov. Naproti tomu motorkári, napriek tomu, že sú karikovaní ako proste duté hlavy, majú vo svojej bande týpka, ktorý si aj počas bitky so zombíkmi číta knižku. Ale opäť sme pri tých zombíkoch. Čo mali parodovať tí?

La Meute ako Francúz vyslovene nesklamal. Ak čakáte gore a nechutnosti, sú tu a rozhodne nie sú odfláknuté. Film je drsný a vulgárny, ale asi rovnako ako morbídny vtip. Na konci sa máte zasmiať. Či už film budete chápať ako paródiu, čiernu komédiu alebo hororovú komédiu, celkom určite by ste sa mali aspoň raz zasmiať. A to sa mi, bohužiaľ, nepošťastilo. Ak máte chuť dobre sa zasmiať nad kopou nechutností, skúste radšej severský Dead Snow.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy