hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

3 From Hell

Opäť trošku sadizmu

Rob Zombie je nepochybne svojský tvorca, a jeho štýl vám jednoducho musí sadnúť. Konkrétne vás musí baviť vyžívanie sa v pomerne priamočiarej brutalite a intenzívnej akcii. Podobne ako u Eliho Rotha tu cítiť ten cynicko sadistický podtón, môže nám akurát pripadať o niečo hravejší. Ide len o výrazne násilnú zábavku, ktorá od mučenia nie je ďaleko, celkom sa naň ale nesústreďuje. Hrdinami sa tak či onak stávajú postavy, ktoré by inak mali byť negatívne. Keď ale ide o zobrazenie čo najviac smrti, predsa by sme nemohli držať palce obetiam. Tak to bolo v predošlých dieloch série, ktorá dovršuje štatút trilógie filmom 3 From Hell.

17. 10. 2019

Krampus

Trochu drsnejšia vianočná rozprávka
V zime vždy poteší pozrieť si letný, dovolenkový film. Pláže, slnko, žúry, keď vonku zúri chlad vždy zahrejú. Na Vianoce sa tiež všetci tešíme, ale až tak nás v lete neťahá pozerať si niečo, čo nám ich bude evokovať. Nechceme si pripomínať, že leto sa o chvíľu skončí, rovnako ako ďalší rok nášho života. Vianoce sa na nás aj tak o chvíľu budú valiť odvšadiaľ, aj viac, ako by sme si priali. Keď ale predsa zacítite potrebu vidieť sneh, darčeky a dusné rodinné stretnutia, môžete tento zážitok spojiť s pozeraním napríklad hororu. Poslúžiť môže film Krampus.
9. 5. 2016

We Go On

Jeden duch horor nerobí

Existuje jedna pomerne zrozumiteľná až zjavná teória o tom, čo by sa po smrti mohlo diať. Potom je ale množstvo ďalších, ktoré sa ju snažia za každú cenu spochybniť. Znejú menej racionálne a presvedčivo, často si aj navzájom protirečia. Ľudia im ale aj tak často veria. Veď dôkazy nemá nikto, tak prečo by si nemohli vybrať, v čo uveriť. Práve tá neistota, nemožnosť s určitosťou vedieť, čo bude po smrti, by vraj mohla byť jedným z dôvodov, prečo sa smrti bojíme. Tak sa k strachu rozhodne postaviť hlavná postava filmu We Go On.

11. 7. 2017

Liek na život

Do Švajčiarska chodia bohatí odpočívať. Večne odpočívať.

Generálny riaditeľ veľkej finančnej firmy, pán Pembroke, odišiel na liečenie do švajčiarskych álp. Kolegom poslal zvláštny list. Celkom podľa neho zanevrel na honbu za peniazmi a svoj dovtedajší spôsob života. Asi sa zbláznil. Firma ho potrebuje, musí podpísať jej predaj. A možno by na neho rovno mohli hodiť aj nejaké nezrovnalosti. Pošlú po neho jedného z ich pôvodcov, mladučkého Lockharta. Tomu sa po troche snahy podarí k Pembrokeovi dostať a čiastočne ho aj na návrat presvedčiť. Veci sa ale skomplikujú, Lockhart si pri nehode zlomí nohu a musí v sanatóriu zostať. Na tom mieste je niečo zvláštne. Obyvatelia blízkej dediny ho nenávidia, o bývalom majiteľovi kolujú čudné historky. Vraj chcel mať dieťa s vlastnou sestrou a v ich svadobnú noc ju dedinčania prišli zlynčovať. Všetci pacienti sa správajú zvláštne, nikto nechce odísť. Prečo aj, vysvetľuje Hannah, jediná mladučká pacientka. Neprekážajú jej ani všadeprítomné úhory?

23. 2. 2017

Tokyo Gore Police

Penis ako zbraň a aligátor miesto nôh
Napadlo vám niekedy, čo by sa stalo, keby polícia prešla do súkromných rúk? Režisér Yoshihiro Nishimura sa nad tým zamyslel za vás a vytvoril budúcnosť Tokia, v ktorej sa tokijská polícia volá Tokyo Police Corporation. Ako názov filmu Tokyo Gore Police napovedá, nebude to budúcnosť práve ružová, ale skôr krvavočervená. 13. 1. 2011

recenzie.

Peeping Tom

Andrej Gomora | 24. 7. 2015
0
8/10          
žáner:
psycho, exploitation, retro

Kto chce skúmať psychiku, musí si vychovať psychopata


Michael Powell patril v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch medzi najvplyvnejších britských filmárov. Okrem množstva nominácií vrátane Oscara či Veľkej ceny poroty v Cannes, získal napríklad Strieborného medveďa na festivale v Berlíne a niekoľko ocenení doma, v Británii. Spolu s Emericom Pressburgerom vytvorili úspešnú dvojicu s názvom The Archers a v titulkoch svojich filmov si pod týmto názvom delili zásluhu za produkciu, réžiu aj scenár. V roku 1960 sa ale Powellova kariéra prudko zastavila. Stačil na to jediný film s názvom Peeping Tom.
 

„Keďže ako správny vedec neváhal na oltár poznania položiť ani vlastné dieťa, Marka vypustil po rokoch neustáleho plašenia, sledovania a nakrúcania do života trochu iného."

Kontroverzný a provokačný je, o tom niet pochýb. No už množstvo psychoanalýz, ktorým ho od šesťdesiatych rokov podrobili, naznačuje, že nejakú hĺbku asi mať bude. Hlavná postava sa prekvapivo nevolá Tom, ale Mark. Peeping Tom je totiž všeobecne používané označenie pre voyeura. Markov otec bol psychiater, vo svojom odbore uznávaná autorita. Skúmal vzťah medzi strachom a nervovou sústavou. A keďže ako správny vedec neváhal na oltár poznania položiť ani vlastné dieťa, Marka vypustil po rokoch neustáleho plašenia, sledovania a nakrúcania do života trochu iného. Dnes pracuje vo filmovom štúdiu a ako fotograf erotických obrázkov. Kameru ale so sebou nosí aj vo svojom voľnom čase, neustále. Len cez ňu vníma svet, a nestačí mu svet len hocijaký. On chce dostať na kameru strach, ten najväčší. Ten, ktorý sa na tvári zjaví len pri pohľade na prichádzajúcu smrť.

Podobných filmov už sme tu mali viacero, tak prečo zrovna tento vyvolal toľké pohoršenie? Okrem nedávno remakeovaného Maniaka sa v čase vzniku Peeping Tom často porovnával s o rok mladším Psychom. Je možné, že Peeping Tom bol do značnej miery obeťou davovej psychózy medzi filmovými kritikmi, ktorí v tom čase dostali chuť skrátka si na ňom zgustnúť. No teórií, čím natoľko filmovú obec pobúril, je viacero. Mark je človek, ktorý chce za každú cenu nakrútiť čo najväčšiu hrôzu. Vyžíva sa vo vyvolávaní strachu a jeho sledovaní cez objektív. Žeby sa v tejto činnosti niektorí filmári spoznali? Martin Scorsese ako veľký priaznivec Powella povedal, že okrem Felliniho 8 1/2 nehovorí žiadne dielo o filmárstve viac ako Peeping Tom.

„Možno ešte viac ako jeho polohu vraha, vnímame ho ako sympatického, nesmelého mladíka, ktorý sa snaží zapadnúť do spoločnosti."

Rozhodne je ale zvláštne, že kontroverznosť dokázala dielo a režiséra potopiť aj napriek jeho zjavným a nespochybniteľným kvalitám. Že ide do hĺbky asi viac ako ktorékoľvek z podobných diel mu totiž uprieť nejde. Markovo spracovanie nemá ďaleko od psychodrámy, veď väčšinu času ide o nežného a citlivého chlapca. Možno ešte viac ako jeho polohu vraha, vnímame ho ako sympatického, nesmelého mladíka, ktorý sa snaží zapadnúť do spoločnosti. Nie je to zjednodušený psychopat, vraždiaci stroj, ktorého nám len v určitých chvíľach predstavia aj z jeho ľudskej stránky, ako nejakého debílka. Je to živý a uveriteľný človek, ktorý si nesie niečo vo svojom vnútri, kvôli tomu sa nejako správa a v určitých chvíľach sa skrátka nedokáže ovládnuť.

„Atmosféra je napätá a dusná, no predovšetkým vďaka zobrazovaniu vrahovej mysle."

Ak je niečo vo filme hororové a ťaživé, oveľa skôr ako samotné vraždy je to celkový nádych perverznosti. Veď smrtí vidíme minimum, ani nehovoriac o ich krvavosti či explicitnosti. Atmosféra je napätá a dusná, no predovšetkým vďaka zobrazovaniu vrahovej mysle. Mark žije v temnom svete, jeho temnosť zdôrazňuje snaha zblížiť sa s nevinnou Helen. Už aj pri tej sa autori vyhli lákaniu prvoplánového vyvrcholenia. Záležať si dávajú na zobrazení Markových citov, kontrastom medzi svetom v ktorom žije a tým, v ktorom by túžil žiť. Celý poburujúci erotický nádych tu navyše vôbec neslúži na lacné vzrušenie. Zdôrazňuje práve odľudštenie a to, nakoľko je hlavný hrdina od iných ľudí odlišný. Jeho myseľ sa vie sústrediť len na jedno, bez ohľadu na jeho vôľu, a jeho pudy sú skrátka iné ako pudy bežných ľudí.

„V diele je navyše množstvo scén s opakovane rozoberaným filozofickým významom, možno najznámejšou je odhalenie zjazvenej tváre polonahej modelky."

Je až zbytočné rozoberať kvality filmu na strane jeho vyhotovenia, keďže ide o klasicky poctivo nakrútené dielo. Okrem kamery a réžie vyniká aj klavírna hudba, zároveň nepokojná aj uhladená. Z hercov vytŕča predovšetkým hlavný hrdina, presvedčivý vo všetkých svojich polohách. Divák má zároveň nutkanie stotožniť sa s ním aj sa ho báť. Prežíva s ním jeho trápenie ako s ktorýmkoľvek sympatickým hrdinom. V diele je navyše množstvo scén s opakovane rozoberaným filozofickým významom, možno najznámejšou je odhalenie zjazvenej tváre polonahej modelky. Škoda, že asi aj tú vnímali jednoducho ako snahu šokovať.

Peeping Tom sa za vyše 40 rokov svojej existencie stal klasickým dielom. Objavuje sa nielen v rebríčkoch najlepších britských hororov všetkých čias, ale aj v rebríčkoch najlepších filmov ako takých. Na to, že dokonale zničil rozbehnutú kariéru svojho tvorcu určite nejde o zlý výsledok. Aj keď medzičasom nepochybne prišlo k posunu hraníc prijateľnej kontroverznosti, tá rozhodne neospravedlňuje úplné zavrhnutie filmu aj napriek jeho kvalitám. Časť problému by mohla ležať v miešaní žánrov a zobrazovaní okrem násilia aj chorej mysle. A možno skutočne stačilo, aby aspoň jeden seriózny kritik nedržal s ostatnými v stáde a narušil jednoznačné odsúdenie filmu. Kto vie, možno by inak Powell vytvoril ešte pár kultových diel.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy