hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

Polaroid

Andrej Gomora | 2. 7. 2019
0
6/10          
žáner:
ghost, mystery, psycho, teen

Konečne primeraný trest za selfie?


Na úvodnej vražde je pozitívne, nakoľko priamo ide na vec. V poslednom čase sme si pri duchárinách zvykli na dlhé obliehanie budúcich obetí. Niečo sa na ne upne, nezmyselne sa to dokola zjavuje v ich okolí, primitívne nás to straší. Aby sme vôbec začali pochybovať, či sa to aj na niečo zmôže. Tentokrát je to hneď od začiatku krátky proces. Sekvencia pritom má všetko, čo by mať mala. Postupne hustne, buduje intenzívny strach, niečo sa zjaví, z nejasnej entity sa to sformuje na priamu a nebezpečnú silu. Ktorá svoj úmysel rovno aj dokoná. Stačilo, že niekto sa tu odfotil aparátom značky Polaroid.

„Môžeme vnímať ako jeho zámer byť jednoduchý, neprekvapiť diváka, len sa snažiť ho v rámci nejakých základných štandardov uspokojiť.“

Pozitívne sa dá vnímať aj jednoduchá osudovosť. Tá pripomína japonské horory, keď nejde cez zložité konštrukty, kedy si človek nie je istý, čo sa deje. Kto sa objaví na fotke, ten zomrie. A dokonca pomerne rýchlo. Iste nejde o nijako výrazne originálnu schému, tento film sa ale na originalitu ani príliš nehrá. Môžeme vnímať ako jeho zámer byť jednoduchý, neprekvapiť diváka, len sa snažiť ho v rámci nejakých základných štandardov uspokojiť. Preto vám ani nespočetne klišé nemusí pripadať ako klišé, skôr ide o prvky, na ktorési film cíti povinnosť nezabudnúť. Ako podivné, nezapadajúce dievča so zložitou rodinnou minulosťou. Ktoré samozrejme musí mať niečo spoločné s ešte tajomnejšou historkou, ktorá film vysvetlí.

„Trpí tak hlavne celková atmosféra diela, v ktorej celkom chýba náznak ťaživosti a pravej hrôzy.“

Tempo filmu zostane po úvodnej pasáži slušné, aj keď intenzita strachu sa mierne stráca. Nedostávame sa k nude, problém je skôr v mierne infantilnom ladení diela. Nejde len o postavy vo veku stredoškolákov, všimneme si aj nedostatok explicitného násilia. Je svojím spôsobom šľachetné pracovať s menej primitívnymi prostriedkami, v dnešnej dobe už si to ale vyžaduje trochu viac zručnosti. Príjemný je nástup napätia, sekvencia vedúca ku vražde a postupné objavovanie sa monštra. Tomu pomáha pocit z úvodu, že strašenie nebude len tak, ale môžeme počítať s jeho vyvrcholením v podobe brutálnej smrti. Problém je, že tá už sa zakaždým odohrá mimo kamery, čím prežívanie značne odľahčí. Trpí tak hlavne celková atmosféra diela, v ktorej celkom chýba náznak ťaživosti a pravej hrôzy.

„...niektoré scény si treba takmer odtrpieť, nech aj na nich nie je nič viditeľne zlé.“

Príbeh nemá zásadné problémy, ak si odmyslíme spomínanú absenciu originality. Vzťahy medzi mládežou nenadchnú a väčšinu času ani nenahnevajú. Menej príjemné ich je sledovať, keď skĺznu k skutočne nahlúplym dialógom, ako obviňovanie autorky fotiek. Celé preberianie mysterióznych záležitostí prebieha viac menej logicky a pochopiteľne, chyby v konaní postáv sa dajú pripísať ľudskej omylnosti. Aj tak na tejto časti divákovi čosi nesedí, niektoré scény si treba takmer odtrpieť, nech aj na nich nie je nič viditeľne zlé. Trochu podobne je to aj s konečným vysvetlením. To čo z neho počujeme viac menej dáva zmysel, aj tak ale ako keby tu bolo len preto, že nejaké vysvetlenie tu byť musí, tak si to proste odbavme. Všetko vysvetlené aj tak nie je, nakoniec ide skôr len o príbeh, ktorý sa použije ako sprievodný. Bez zachádzania do hlbokých mytológií.

„Opäť teda nič originálne, zato dostatočne funkčné a ničím nerušiace.“

Tie by totiž potrebovali vysvetliť samotnú príšeru, a tej prospieva zostať záhadnou. Poznáme, s čím súvisí, ohľadne nej samotnej je to ale asi tak všetko. Tak na nás najlepšie pôsobí, ako prechádza z pozície tieňa či neurčitej siluety na fyzickú bytosť, ktorá je akurát stále neurčitá vo svojom vzhľade. Presne, aby tu neboli len samo sa hýbuce predmety a samo sa do stien hádžuce postavy. Dostaneme sivé monštrum bez tváre, ktoré robí všetku špinavú prácu, pôsobí neohrozene ako keby bola duch, zároveň nás dokáže strašiť svojou prítomnosťou. Opäť teda nič originálne, zato dostatočne funkčné a ničím nerušiace.

Polaroid je nenápadný horor, ktorého hlavným cieľom ako keby bolo nikoho neuraziť. Nejde do žiadnych experimentov a nesnaží sa absolútne nijako prekvapiť. Čo je nepochybne dôvod časť divákov sklamať, spolu s nedostatkom krvi a gore. Atmosféra možno nie je hustá, predsa je ale strašidelná a viacerým scénam sa darí diváka úspešne naplašiť. Preto by mal ponúknuť skôr pozitívny zážitok, niečo na oddych, bez potreby premýšľať a bez obáv, že uvidíte niečo nové.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy