recenzie.

Polaroid

Andrej Gomora | 2. 7. 2019

0

6/10          

žáner:

ghost, mystery, psycho, teen

Konečne primeraný trest za selfie?

Na úvodnej vražde je pozitívne, nakoľko priamo ide na vec. V poslednom čase sme si pri duchárinách zvykli na dlhé obliehanie budúcich obetí. Niečo sa na ne upne, nezmyselne sa to dokola zjavuje v ich okolí, primitívne nás to straší. Aby sme vôbec začali pochybovať, či sa to aj na niečo zmôže. Tentokrát je to hneď od začiatku krátky proces. Sekvencia pritom má všetko, čo by mať mala. Postupne hustne, buduje intenzívny strach, niečo sa zjaví, z nejasnej entity sa to sformuje na priamu a nebezpečnú silu. Ktorá svoj úmysel rovno aj dokoná. Stačilo, že niekto sa tu odfotil aparátom značky Polaroid.

„Môžeme vnímať ako jeho zámer byť jednoduchý, neprekvapiť diváka, len sa snažiť ho v rámci nejakých základných štandardov uspokojiť.“

Pozitívne sa dá vnímať aj jednoduchá osudovosť. Tá pripomína japonské horory, keď nejde cez zložité konštrukty, kedy si človek nie je istý, čo sa deje. Kto sa objaví na fotke, ten zomrie. A dokonca pomerne rýchlo. Iste nejde o nijako výrazne originálnu schému, tento film sa ale na originalitu ani príliš nehrá. Môžeme vnímať ako jeho zámer byť jednoduchý, neprekvapiť diváka, len sa snažiť ho v rámci nejakých základných štandardov uspokojiť. Preto vám ani nespočetne klišé nemusí pripadať ako klišé, skôr ide o prvky, na ktorési film cíti povinnosť nezabudnúť. Ako podivné, nezapadajúce dievča so zložitou rodinnou minulosťou. Ktoré samozrejme musí mať niečo spoločné s ešte tajomnejšou historkou, ktorá film vysvetlí.

„Trpí tak hlavne celková atmosféra diela, v ktorej celkom chýba náznak ťaživosti a pravej hrôzy.“

Tempo filmu zostane po úvodnej pasáži slušné, aj keď intenzita strachu sa mierne stráca. Nedostávame sa k nude, problém je skôr v mierne infantilnom ladení diela. Nejde len o postavy vo veku stredoškolákov, všimneme si aj nedostatok explicitného násilia. Je svojím spôsobom šľachetné pracovať s menej primitívnymi prostriedkami, v dnešnej dobe už si to ale vyžaduje trochu viac zručnosti. Príjemný je nástup napätia, sekvencia vedúca ku vražde a postupné objavovanie sa monštra. Tomu pomáha pocit z úvodu, že strašenie nebude len tak, ale môžeme počítať s jeho vyvrcholením v podobe brutálnej smrti. Problém je, že tá už sa zakaždým odohrá mimo kamery, čím prežívanie značne odľahčí. Trpí tak hlavne celková atmosféra diela, v ktorej celkom chýba náznak ťaživosti a pravej hrôzy.

„...niektoré scény si treba takmer odtrpieť, nech aj na nich nie je nič viditeľne zlé.“

Príbeh nemá zásadné problémy, ak si odmyslíme spomínanú absenciu originality. Vzťahy medzi mládežou nenadchnú a väčšinu času ani nenahnevajú. Menej príjemné ich je sledovať, keď skĺznu k skutočne nahlúplym dialógom, ako obviňovanie autorky fotiek. Celé preberianie mysterióznych záležitostí prebieha viac menej logicky a pochopiteľne, chyby v konaní postáv sa dajú pripísať ľudskej omylnosti. Aj tak na tejto časti divákovi čosi nesedí, niektoré scény si treba takmer odtrpieť, nech aj na nich nie je nič viditeľne zlé. Trochu podobne je to aj s konečným vysvetlením. To čo z neho počujeme viac menej dáva zmysel, aj tak ale ako keby tu bolo len preto, že nejaké vysvetlenie tu byť musí, tak si to proste odbavme. Všetko vysvetlené aj tak nie je, nakoniec ide skôr len o príbeh, ktorý sa použije ako sprievodný. Bez zachádzania do hlbokých mytológií.

„Opäť teda nič originálne, zato dostatočne funkčné a ničím nerušiace.“

Tie by totiž potrebovali vysvetliť samotnú príšeru, a tej prospieva zostať záhadnou. Poznáme, s čím súvisí, ohľadne nej samotnej je to ale asi tak všetko. Tak na nás najlepšie pôsobí, ako prechádza z pozície tieňa či neurčitej siluety na fyzickú bytosť, ktorá je akurát stále neurčitá vo svojom vzhľade. Presne, aby tu neboli len samo sa hýbuce predmety a samo sa do stien hádžuce postavy. Dostaneme sivé monštrum bez tváre, ktoré robí všetku špinavú prácu, pôsobí neohrozene ako keby bola duch, zároveň nás dokáže strašiť svojou prítomnosťou. Opäť teda nič originálne, zato dostatočne funkčné a ničím nerušiace.

Polaroid je nenápadný horor, ktorého hlavným cieľom ako keby bolo nikoho neuraziť. Nejde do žiadnych experimentov a nesnaží sa absolútne nijako prekvapiť. Čo je nepochybne dôvod časť divákov sklamať, spolu s nedostatkom krvi a gore. Atmosféra možno nie je hustá, predsa je ale strašidelná a viacerým scénam sa darí diváka úspešne naplašiť. Preto by mal ponúknuť skôr pozitívny zážitok, niečo na oddych, bez potreby premýšľať a bez obáv, že uvidíte niečo nové.