hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Victor Frankenstein

Znova to isté inak, nudnejšie
Frankenstein je krásny príklad postavy, ktorá svojou slávou ďaleko presiahla dielo, z ktorého pochádza. Totiž Frankenstein pôvodne nebola ani oživená príšera, ale jej stvoriteľ. To je už samozrejme všetkým jedno, rovnako ako presný obsah diela, v ktorom sa prvýkrát objavil. Aj to, že ho napísala Mary Shelley a malo ísť o prvý román žánra sci fi aj jeden z prvých hororov. Tá Mary Shelley, o ktorej sa nikdy nemôže nespomenúť, že bola manželkou Percy Bysshe Shelleyho. A znova sa hlavne v našich končinách všetci len tvária, že vedia, o koho ide. Čo už, z Frankensteina je kultúrne dedičstvo s kolektívnym vlastníctvom, takže každý si s ním už robí, čo chce. Teraz nám napríklad film opisuje neznámy príbeh jeho tvorcu a tak sa aj volá, Victor Frankenstein.
4. 12. 2015

Grave Encounters

Quo vadis, found footage?
Senzácia, ktorú vyvolal v roku 1999 film Záhada Blair Witch si svojou hrou na autentickosť od mnohých puristov vyslúžila nálepku lacnosti až podradnosti. Formát found footage nebol nový, využil ho už v roku 1980 Ruggero Deodato pri svojom otrasnom filme Cannibal Holocaust.
26. 4. 2012

Honeymoon

Niekto sa zo svadobnej cesty nechce vrátiť. Iný by aj rád...
Ľudia sa počas života nielen menia. Oni sú iní neustále. Ako to do asi najväčších detailov rozobral Luigi Pirandello, v každom človeku sa skrýva nespočetne identít, z ktorých ani jedna sa nedá označiť za skutočnú. Všetci sme len obrazom v očiach seba samého a v očiach každého človeka, ktorého v živote stretneme. Každý z týchto obrazov je iný a jednotlivec nemá nikdy šancu ich všetky spoznať. Teda nemôže spoznať seba samého, pretože nič také ako skutočný on vlastne neexistuje. Takže, kto vlastne môže povedať, že vie komu to prisahá vernosť až do konca života? Nezačínajú niektorí pochybovať už keď odcestujú na svoj Honeymoon?
10. 2. 2015

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

Knock Knock

Dvere neotvárať, film nepozerať
Predstavte si, že ste muž po štyridsiatke a rodina vám odišla na víkend k moru. Žijete na predmestí, naokolo nikde nikto a na dvere vám zaklopú dve sporo odeté dvadsaťročné dievčatá. Taxikár ich odviezol na zlú adresu, jedna si telefón zabudla, druhej premokol a nefunguje. Potrebovali by sa trocha zohriať, počkať na ďalší taxík. Je to síce trocha trápne, ale šaty majú premočené, v tých nemôžu prísť na party. Nemohli by si ich hodiť do sušičky? Zatiaľ hostiteľovi zo slušnosti pochvália dom, obdivujú jeho zbierku platní. Aj vypracované telo. Z bežných rozhovorov postupne prechádzajú aj na témy o sexe. Skutočne išlo o celkom náhodné Knock Knock?
30. 11. 2015

recenzie.

Primal Rage: The Legend of Oh-Mah

Andrej Gomora | 26. 6. 2018
0
3/10          
žáner:
eco-terror, hixploitation/backwoods, survival

Bigfoot sa skrížil s Predátorom


Bigfoota či Yetiho už sme videli v rôznych polohách. Podľa klasickej teórie by malo ísť o divoko žijúce stvorenie, rozdiely mohli byť v miere jeho inteligencie a tiež úmyselnej nepriateľskosti. Tentokrát sa ale niekto rozhodol skutočne odviazať. Trochu na spôsob, ako keby sa rozhodol svojej fantázii neklásť žiadne hranice. Asi ako malý chlapec, ktorý keď dostane chuť vidieť dinosaura so samopalom, proste si ho nakreslí. Nenechá sa obmedzovať zažitými predstavami nudného sveta dospelých. Takže prečo nedať Bigfootovi do rúk luk, za opasok sekerku a spraviť z neho zákerného záškodníka. Primal Rage: The Legend of Oh-Mah.

„Pravá tragédia už je banda poľovníkov, ktorá sa napriek množstvu radikálnych rečí potrebuje držať v polohe striktnej neurčitosti.“

Scenáristické nedostatky tu nakoniec začne byť škoda počítať. Dej na veľa miestach nedáva zmysel a mnohé postavy pôsobia celkom amatérsky, nedomyslene, filmové postavy vlastne vôbec ani nepripomínajú. Naozaj ako keby si dvaja chlapci sadli a zabávali sa vymýšľaním hlúpostí. Dajme tomu, že ešte prijmeme hlavnú dvojicu. Tá sa akurát potrebuje oprieť o klišé lásky aj napriek väzeniu, možnosti nápravy. Pri klišé zostane a nepokúsi sa ísť ani krok nad jeho rámec, že by aspoň vysvetlil, prečo hlavný hrdina vlastne sedel. Pravá tragédia už je banda poľovníkov, ktorá sa napriek množstvu radikálnych rečí potrebuje držať v polohe striktnej neurčitosti. Sú to burani, alebo sa len tak hrajú, prešli v chlapskej partii na iný štýl komunikácie? Chcú dvojici ublížiť, alebo majú len sprosté reči? Každú chvíľu by sme mali mať iný pocit. Nech je film nasilu trocha zaujímavejší.

„Práve poloha číhania a blížiacej sa hrozby ide filmu najhoršie, pritom tá by asi najviac mala pomáhať pri budovaní atmosféry.“

Polohu detinského záškodníka zaujme Bigfoot hneď od začiatku, len kým sa drží v tajomnej polohe, až tak to neprekáža. Nie celkom mŕtve telo hodené do auta má svoj štýl, no už následné hádzanie kameňov pôsobí trocha hlúpo. Práve poloha číhania a blížiacej sa hrozby ide filmu najhoršie, pritom tá by asi najviac mala pomáhať pri budovaní atmosféry. My o prítomnosti príšery vieme od začiatku. Navyše vždy vieme, kde je, vždy nám to povedia roztrasené zábery spoza stromu, prípadne detaily jej skrývajúcej sa tváre. Nerozumieme, o čo jej ide. Chce niekoho zabiť? Prečo to potom nespraví? Chce niekoho vystrašiť? Na tom ale tiež zrovna intenzívne nepracuje, postavy o Bigfootovi na rozdiel od diváka nevedia. Chlapček si nakreslil les a hrozivú postavu za strom. Nevie, prečo tam len tak stojí, pretože ide o výkres malého dieťaťa. Respektíve, scenár.

„Milovníkov násilia majú preto potenciál potešiť niektoré scény, ako je trhanie sánky či pučenie hlavy.“

Neštandardný spôsob, akým Bigfoot bojuje, má jednu veľkú výhodu. Tou sú možnosti gore, ktoré sa do neho dajú začleniť. Na jednej strane je nadštandardne silný, zároveň sa ale zdá, ako keby si krutosť užíval. Priam sa v nej vyžíval, a vôbec sa nesnažil svoje obete jednoducho zabiť. Milovníkov násilia majú preto potenciál potešiť niektoré scény, ako je trhanie sánky či pučenie hlavy. Často máme pocit, ako keby sme ich už niekde videli, no aspoň ich vyobrazeniu nie je veľmi čo vyčítať. Čím sa  kvality filmu vyčerpávajú.

„Zaujímavejší je humor nechcený, či určitá milá nahlúplosť.“

Tvorcovia si asi neuvedomovali, že tvorba scenára je ich najslabšou stránkou, keďže sa rozhodli dej značne skomplikovať. Niektoré prvky skrátka nedávajú zmysel, iné pôsobia ako infantilne výmysly či hra. Príde aj humor, pričom na tom chcenom sa divák zasmeje maximálne tak z pocitu rezignácie. Zaujímavejší je humor nechcený, či určitá milá nahlúplosť. Tá začne byť celkom príjemne komická a dá filmu určité zaujímavé čaro. Kiežby ale to pôsobilo ako čo i len čiastočne úmyselné. A nie ako výsledok neschopnosti.

Primal Rage: The Legend of Oh-Mah má jednu jedinú objektívnu výhodu, a tou je gore a pár kvalitných krvavých scén. Mnohé jeho zložky nepôsobia amatérsky, naopak, miestami aj zvládnuto. Scenáristicky ale ide o takú katastrofu, akú nemohlo vyvážiť skutočne nič. Za pozerateľné sa toto dielo dá označiť, len ak za prednosť pokladáme aj možnosť baviť sa na úkor tvorcov. Ak chcete film pozerať za týmto účelom, ťažko ste mohli trafiť lepšie.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok