najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Burning Bright
13 Sins
I Spit on Your Grave (2010)
Bear
Jeden spoločný výlet dvoch znesvárených bratov a ich partneriek na rodinnú párty prekazí nehoda. Ich auto zíde z cesty a štvorica uviazne v lese, kde stretnú medvediu samicu, zrejme podobne vyplašenú ako oni sami. Jeden z bratov však stratí nervy a medvedicu chladnokrvne zastrelí. Pár nábojov si však mal nechať. Prichádza totiž samec, ktorý je lačný nie ani tak po ľudskom mäse, ako skôr po pomste.
20. 9. 2010recenzie.
Primal Rage: The Legend of Oh-Mah
Bigfoot sa skrížil s Predátorom
Bigfoota či Yetiho už sme videli v rôznych polohách. Podľa klasickej teórie by malo ísť o divoko žijúce stvorenie, rozdiely mohli byť v miere jeho inteligencie a tiež úmyselnej nepriateľskosti. Tentokrát sa ale niekto rozhodol skutočne odviazať. Trochu na spôsob, ako keby sa rozhodol svojej fantázii neklásť žiadne hranice. Asi ako malý chlapec, ktorý keď dostane chuť vidieť dinosaura so samopalom, proste si ho nakreslí. Nenechá sa obmedzovať zažitými predstavami nudného sveta dospelých. Takže prečo nedať Bigfootovi do rúk luk, za opasok sekerku a spraviť z neho zákerného záškodníka. Primal Rage: The Legend of Oh-Mah.
„Pravá tragédia už je banda poľovníkov, ktorá sa napriek množstvu radikálnych rečí potrebuje držať v polohe striktnej neurčitosti.“
Scenáristické nedostatky tu nakoniec začne byť škoda počítať. Dej na veľa miestach nedáva zmysel a mnohé postavy pôsobia celkom amatérsky, nedomyslene, filmové postavy vlastne vôbec ani nepripomínajú. Naozaj ako keby si dvaja chlapci sadli a zabávali sa vymýšľaním hlúpostí. Dajme tomu, že ešte prijmeme hlavnú dvojicu. Tá sa akurát potrebuje oprieť o klišé lásky aj napriek väzeniu, možnosti nápravy. Pri klišé zostane a nepokúsi sa ísť ani krok nad jeho rámec, že by aspoň vysvetlil, prečo hlavný hrdina vlastne sedel. Pravá tragédia už je banda poľovníkov, ktorá sa napriek množstvu radikálnych rečí potrebuje držať v polohe striktnej neurčitosti. Sú to burani, alebo sa len tak hrajú, prešli v chlapskej partii na iný štýl komunikácie? Chcú dvojici ublížiť, alebo majú len sprosté reči? Každú chvíľu by sme mali mať iný pocit. Nech je film nasilu trocha zaujímavejší.
„Práve poloha číhania a blížiacej sa hrozby ide filmu najhoršie, pritom tá by asi najviac mala pomáhať pri budovaní atmosféry.“
Polohu detinského záškodníka zaujme Bigfoot hneď od začiatku, len kým sa drží v tajomnej polohe, až tak to neprekáža. Nie celkom mŕtve telo hodené do auta má svoj štýl, no už následné hádzanie kameňov pôsobí trocha hlúpo. Práve poloha číhania a blížiacej sa hrozby ide filmu najhoršie, pritom tá by asi najviac mala pomáhať pri budovaní atmosféry. My o prítomnosti príšery vieme od začiatku. Navyše vždy vieme, kde je, vždy nám to povedia roztrasené zábery spoza stromu, prípadne detaily jej skrývajúcej sa tváre. Nerozumieme, o čo jej ide. Chce niekoho zabiť? Prečo to potom nespraví? Chce niekoho vystrašiť? Na tom ale tiež zrovna intenzívne nepracuje, postavy o Bigfootovi na rozdiel od diváka nevedia. Chlapček si nakreslil les a hrozivú postavu za strom. Nevie, prečo tam len tak stojí, pretože ide o výkres malého dieťaťa. Respektíve, scenár.
„Milovníkov násilia majú preto potenciál potešiť niektoré scény, ako je trhanie sánky či pučenie hlavy.“
Neštandardný spôsob, akým Bigfoot bojuje, má jednu veľkú výhodu. Tou sú možnosti gore, ktoré sa do neho dajú začleniť. Na jednej strane je nadštandardne silný, zároveň sa ale zdá, ako keby si krutosť užíval. Priam sa v nej vyžíval, a vôbec sa nesnažil svoje obete jednoducho zabiť. Milovníkov násilia majú preto potenciál potešiť niektoré scény, ako je trhanie sánky či pučenie hlavy. Často máme pocit, ako keby sme ich už niekde videli, no aspoň ich vyobrazeniu nie je veľmi čo vyčítať. Čím sa kvality filmu vyčerpávajú.
„Zaujímavejší je humor nechcený, či určitá milá nahlúplosť.“
Tvorcovia si asi neuvedomovali, že tvorba scenára je ich najslabšou stránkou, keďže sa rozhodli dej značne skomplikovať. Niektoré prvky skrátka nedávajú zmysel, iné pôsobia ako infantilne výmysly či hra. Príde aj humor, pričom na tom chcenom sa divák zasmeje maximálne tak z pocitu rezignácie. Zaujímavejší je humor nechcený, či určitá milá nahlúplosť. Tá začne byť celkom príjemne komická a dá filmu určité zaujímavé čaro. Kiežby ale to pôsobilo ako čo i len čiastočne úmyselné. A nie ako výsledok neschopnosti.
Primal Rage: The Legend of Oh-Mah má jednu jedinú objektívnu výhodu, a tou je gore a pár kvalitných krvavých scén. Mnohé jeho zložky nepôsobia amatérsky, naopak, miestami aj zvládnuto. Scenáristicky ale ide o takú katastrofu, akú nemohlo vyvážiť skutočne nič. Za pozerateľné sa toto dielo dá označiť, len ak za prednosť pokladáme aj možnosť baviť sa na úkor tvorcov. Ak chcete film pozerať za týmto účelom, ťažko ste mohli trafiť lepšie.