recenzie.

Sinister

Andrej Gomora | 26. 12. 2012

1

9/10          

žáner:

ghost, psycho

Lahôdka na koniec roka

Záplaty na lakťoch, vyprahnutý pohľad plný melanchólie. Ženy ho milujú, ale žiť je s ním ťažké. Policajti ho nenávidia za obraz ktorý o nich podáva, ale súčasne nevedia odolať túžbe byť mu nablízku, dostať sa do jeho diel. On sám zápasí sám so sebou, odmieta sa vzdať svojej jedinej vášne, písania kníh. Pritom ani sám už nevie, prečo ich píše. Kvôli sebe, kvôli obetiam zločinov, alebo kvôli svetskej sláve. Pozeráme sa na človeka, ktorý zostúpil do sveta zla a to ho vo filme Sinister pohlcuje.

„Vytočí číslo polície aby ich odovzdal, ale nedokáže to. Pokušenie je prisilné, musí napísať knihu, nemôže sa vzdať nedoceniteľného materiálu."

Nasťahovať sa s manželkou a dvoma malými deťmi do domu, na ktorého záhrade niekto práve obesil celú rodinu a asi uniesol ich malé dievčatko nie je práve prejav zodpovedného otca a milujúceho manžela. Spisovateľ Ellison potrebuje materiál pre knihu. Potrebuje zločin, o ktorom by zistil viac, ako vypátrala polícia. Raz sa mu to už podarilo. Pred desiatimi rokmi, a sláva pomaly začína hasnúť. Má poslednú šancu, ak ju nevyužije, bude sa musieť chytiť jedného zo zdrojov obživy, ktoré sú mu tak veľmi odporné. Na povale domu nájde škatuľu s premietačkou a nahrávkami. Sú na nich vraždy. Tá, ktorá sa odohrala v jeho novom dome, a tri ďalšie z rozpätia štyridsiatich rokov. Vytočí číslo polície aby ich odovzdal, ale nedokáže to. Pokušenie je prisilné, musí napísať knihu, nemôže sa vzdať nedoceniteľného materiálu. Filmy skúma, pýta si rady od miestneho policajta, ktorý ho dá do kontaktu s odborníkom na ezoteriku. Aby zniesol hrôzu ktorú už vidí všade okolo seba, pije viac whisky ako zvyčajne. Až keď badá zvláštne správanie aj na svojich deťoch, rozhodne sa uprostred noci bez zdržiavania z domu utiecť. Ako inak, už je neskoro.

„Výborne napísaná aj zahraná postava v podaní Ethana Hawka sa nás úplne zmocní, tak ako jej sa zmocní štúdium hororových pások."

Kde netreba vraždy, netreba ani veľa postáv. Pre horor až nezvyčajne výrazne stojí Ellison v strede pozornosti. Rodina aj hrsť ľudí ktorí sa postupne objavia sú z hľadiska im venovaného priestoru blízko štatistom, čo sa ale našťastie ani trochu neodráža na kvalite ich vykreslenia. Každá jedna z postáv je dokonale živá, a asi do každej z nich sa dá veľmi ľahko vžiť a zdieľať jej starosti. Predovšetkým Ellisonova manželka Tracy je nádherne prepracovaná milujúca a oddaná žena, ktorá už ale jednoducho ďalej nemôže. A niet sa jej čo čudovať. Ellison je klasický prípad strápenej duše umelca, ktorá naviac ochutnala gigantíckú slávu, a už ju nedokáže dostať z hlavy. Prežívame s ním jeho chorobnú túžbu tvoriť a niečo dokázať, a oddanosť práci ktorej ustupuje aj rodina, nech ju akokoľvek veľmi miluje. Výborne napísaná aj zahraná postava v podaní Ethana Hawka sa nás úplne zmocní, tak ako jej sa zmocní štúdium hororových pások. Okrem záznamov ktoré si premieta nevidíme žiadne násilie, a aj tak sme už pri prvej jednoduchej ľakačke napnutí ako struny. Vidíme, že niečo nie je v poriadku, že sa schyľuje na niečo veľmi zlé. Zároveň je nám hlavná postava natoľko blízka, že rovnako ako ona si uvedomujeme že nech aj dobre vie čo by mala spraviť, nedokáže to.

„Ellisonovi vnútorní démoni sa miešajú s reálnymi duchmi a vďaka splynutiu s jeho subjektívnym pohľadom sú pre nás rovnako hroziví či na nich veríme, alebo nie."

Film skutočne krv nepotrebuje. Pomalým a zlovestným tempom si dokáže vybudovať takú hustú atmosféru, o akej sa mnohým krvákom ani nesnívalo. Ellisonovi vnútorní démoni sa miešajú s reálnymi duchmi a vďaka splynutiu s jeho subjektívnym pohľadom sú pre nás rovnako hroziví či na nich veríme, alebo nie. Na rozdiel od mysterióznych nepodarkov (napríklad Shelter alebo The New Daughter) nepôsobí mystika nezmyselne, nech je aj rovnako deravá. Je to práve vďaka silne osobnému poňatiu, ktoré do stredu dáva prežívajúceho, a nedáva nám možnosť o jeho prežívaní pochybovať. Za výborným scenárom a hereckými výkonmi ani o trochu nezaostáva úžasná hudba a tiež kamera, ktoré film v každej chvíli držia a dotvárajú ťažko zabudnuteľný strašidelný zážitok s nie slabým nádychom poetiky.

Sinister by sa pokojne dal označiť za niečo ako Requiem za sen medzi horormi. Prakticky dokonale nakrútený film, ktorý dokáže na diváka pôsobiť tak silno až mu odpustí banálnosť deja aj diery v ňom. Pre vŕtalov sa určite nájdu drobné chyby a nelogickosti, a tiež klišé, predovšetkým v podobe duchov detí. Všetko ale pracuje pre jediný podstatný cieľ. Fantastickú atmosféru ktorej by bola obrovská chyba sa brániť, a pripraviť sa tak o skutočne výnimočne podarený horor.