hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Victor Frankenstein

Znova to isté inak, nudnejšie
Frankenstein je krásny príklad postavy, ktorá svojou slávou ďaleko presiahla dielo, z ktorého pochádza. Totiž Frankenstein pôvodne nebola ani oživená príšera, ale jej stvoriteľ. To je už samozrejme všetkým jedno, rovnako ako presný obsah diela, v ktorom sa prvýkrát objavil. Aj to, že ho napísala Mary Shelley a malo ísť o prvý román žánra sci fi aj jeden z prvých hororov. Tá Mary Shelley, o ktorej sa nikdy nemôže nespomenúť, že bola manželkou Percy Bysshe Shelleyho. A znova sa hlavne v našich končinách všetci len tvária, že vedia, o koho ide. Čo už, z Frankensteina je kultúrne dedičstvo s kolektívnym vlastníctvom, takže každý si s ním už robí, čo chce. Teraz nám napríklad film opisuje neznámy príbeh jeho tvorcu a tak sa aj volá, Victor Frankenstein.
4. 12. 2015

Grave Encounters

Quo vadis, found footage?
Senzácia, ktorú vyvolal v roku 1999 film Záhada Blair Witch si svojou hrou na autentickosť od mnohých puristov vyslúžila nálepku lacnosti až podradnosti. Formát found footage nebol nový, využil ho už v roku 1980 Ruggero Deodato pri svojom otrasnom filme Cannibal Holocaust.
26. 4. 2012

Honeymoon

Niekto sa zo svadobnej cesty nechce vrátiť. Iný by aj rád...
Ľudia sa počas života nielen menia. Oni sú iní neustále. Ako to do asi najväčších detailov rozobral Luigi Pirandello, v každom človeku sa skrýva nespočetne identít, z ktorých ani jedna sa nedá označiť za skutočnú. Všetci sme len obrazom v očiach seba samého a v očiach každého človeka, ktorého v živote stretneme. Každý z týchto obrazov je iný a jednotlivec nemá nikdy šancu ich všetky spoznať. Teda nemôže spoznať seba samého, pretože nič také ako skutočný on vlastne neexistuje. Takže, kto vlastne môže povedať, že vie komu to prisahá vernosť až do konca života? Nezačínajú niektorí pochybovať už keď odcestujú na svoj Honeymoon?
10. 2. 2015

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

Knock Knock

Dvere neotvárať, film nepozerať
Predstavte si, že ste muž po štyridsiatke a rodina vám odišla na víkend k moru. Žijete na predmestí, naokolo nikde nikto a na dvere vám zaklopú dve sporo odeté dvadsaťročné dievčatá. Taxikár ich odviezol na zlú adresu, jedna si telefón zabudla, druhej premokol a nefunguje. Potrebovali by sa trocha zohriať, počkať na ďalší taxík. Je to síce trocha trápne, ale šaty majú premočené, v tých nemôžu prísť na party. Nemohli by si ich hodiť do sušičky? Zatiaľ hostiteľovi zo slušnosti pochvália dom, obdivujú jeho zbierku platní. Aj vypracované telo. Z bežných rozhovorov postupne prechádzajú aj na témy o sexe. Skutočne išlo o celkom náhodné Knock Knock?
30. 11. 2015

recenzie.

The Girl in the Photographs

Andrej Gomora | 20. 5. 2016
0
5/10          
žáner:
exploitation, psycho, slasher

Umenie nemôže byť zločin


Keď sa Homerovi Simpsonovi nepodarilo poskladať záhradný gril, jeho na kopu nahádzané súčiastky zaliate v betóne zaujali odborníčku na takzvaný Outsider Art. Malo by ísť o umenie ľudí, ktorí vlastne nevedia, že tvoria umenie, respektíve sa pohybujú úplne mimo kruhov umelcov. Pôvodne tak bývali označované napríklad práce psychiatrických pacientov či detí, či práce až dodatočne uznané ako umelecky hodnotné. Na rozdiel od konceptuálneho umenia, tieto výtvory ľudia vyrábajú sami pre seba, ich cieľom nemá byť uznanie či sláva, netúžia byť pokladaní za umelcov. Za niečo podobné sa rozhodnú policajti považovať aj fotky zdanlivo mŕtvych a znetvorených žien, a nemajú veľkú chuť sa zaoberať tým, kto vlastne je tá The Girl in the Photographs.
 

„Robia chybu, keďže o modelky skutočne nejde, nepózujú dobrovoľne a väčšinou už v čase, keď ich fotia, ani nie sú živé."

Robia chybu, keďže o modelky skutočne nejde, nepózujú dobrovoľne a väčšinou už v čase, keď ich fotia, ani nie sú živé. To si myslí aj Colleen, výhradne tá totiž fotky nachádza a oprávnene má dojem, že jej ich niekto cielene podsúva. Keď jej nepomôže polícia, napíše aspoň blog, a ten si prečíta známy fotograf, žijúci v Los Angeles. Zábery nachádzajú v jeho rodnom meste, preto berie ich ako poctu sebe samému, nápad sa mu navyše zapáči. Sám do mestečka zamieri so svojimi modelkami a pomocníkmi, chystajú sa myšlienku vykradnúť. V prvý večer usporiadajú večierok v lesnej chate, pozvú miestne dievčatá, náhodou sa medzi ne pripletie aj Colleen. Ako už ale vie, kam ide ona, ide aj jej outsiderský umelec.

„Mizogýnske ladenie je skôr na spôsob exploitu ako gialla, keďže prvé vraždy sa nezaobídu bez módneho mučenia a ponižovania."

Prvá scéna nám ukáže, že po čase tu máme zase klasický slasher. Mizogýnsky ladený skôr na spôsob exploitu ako gialla, keďže prvé vraždy sa nezaobídu bez módneho mučenia a ponižovania. Film potrebuje mať aj komediálny nádych, niektoré postavy skrátka musia byť hlupáci, čudáci či pozéri a musia nás zásobovať vtipnými hláškami. Predovšetkým slávny fotograf už je niekde na hrane uveriteľnosti a prihlúplosti nielen čo do svojej postavy ale aj čo do kvality scenára. Je zjavné, že pôjde len o šašov, určených na zabitie času a poskytnutie budúcich obetí. Ako to v slasheroch pri vedľajších postavách býva.

„Z hľadiska poskytnutého priestoru prevláda jednoznačne druhá zložka, a keďže je nudná a s hororom neprepojená, diváka mierne otravuje."

Vážne temná stránka filmu ale aj tak funguje. Fotky, Colleen, jej bývalý priateľ a pribúdajúce obete. Jasným pozitívom sa od začiatku javia vrahovia, tí sú pôsobiví v každej scéne a polohe. Teda aj ako neporaziteľné zabijácke stroje v maskách, aj ako mučitelia bez masiek a tiež ako psychopati v civile. Dejové línie akurát zostávajú z pohľadu diváka trochu prisilno izolované. Hororové scény síce majú za obete aj Colleenine známe, tie sú pre nás ale iba v úlohe štatistiek, nie plnohodnotných postáv. Takže sledujeme na jednej strane násilie na nám neznámych ženách. Funkčné, kruté, explicitné a so zaujímavými páchateľmi. Na druhej strane sledujeme polokomediálne a nie príliš zaujímavé cestovanie fotografov, ich vtipné príhody a správanie so snahou byť extravagantne zábavné. Z hľadiska poskytnutého priestoru prevláda jednoznačne druhá zložka, a keďže je nudná a s hororom neprepojená, diváka mierne otravuje.

„Keď sa konečne psychopati a postavy stretnú, ide síce o násilné, ale veľmi krátke stretnutie."

Chaos prepukne na konci. Brutálne scény sú skutočne brutálne, snaha o nápaditosť akurát miestami pôsobí silene a zhadzujúco smiešne. Filmu aj tak po celý čas chýba výraznejšia atmosféra. Necítime nič, čo by sa vznášalo priamo nad postavami, ktoré sledujeme, plané poplachy sa rýchlo stanú predvídateľnými a teda otravnými. Keď sa konečne psychopati a postavy stretnú, ide síce o násilné, ale veľmi krátke stretnutie. Chýba mu napätie či budovanie spádu, vždy sa ide skrátka rovno na vec. A aj keď samotné vraždy dokážu zaujať, predsa ich nemôže byť toľko, aby zaplnili prázdno v celom zvyšku filmu.

The Girl in the Photographs sa síce žánrovo snaží zaradiť sympaticky medzi klasické slashery, predsa v ňom ale badať viac vyžívania sa v krutosti, ako býva v slasheroch zvykom. Má svoje pozitíva aj podarené scény, chýbajúci hororový spád ale cítiť. Ak máte radi slashery, určite pôjde o jeden z pozerateľnejších hororov. Čo ale neznamená, že miestami sa nebudete nudiť.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy