recenzie.

The Lords of Salem

Andrej Gomora | 7. 5. 2013

0

4/10          

žáner:

ghost, psycho

Rob Zombie to bez krvi nezvláda

Rob Zombie patrí v súčasnosti medzi hororových tvorcov s najvýraznejším rukopisom, ktorý naviac silne polarizuje divákov. Kvalitná audiovizuálna stránka a často extrémna brutalita zvykne ďaleko predbiehať prepracovanosť scenára, a približuje sa k samoúčelnosti. Tentokrát ale Zombie skúša niečo nové. The Lords of Salem nie je slasher ani náznakom, ale psychedelicky nakrútený horor o súčasných nasledovníčkach čarodejníc.

Tradičný pohľad na salemský proces tu nie úplne platí. Čarodejnice sú totiž skutočné, a nie len nevinné obete hystérie a mizogýnnych kňazov. Oddávajú sa rituálom, vzývajú satana, pobehujú nahé okolo ohňa. Nakoniec ich upálili, ich odkaz ale žije dodnes. Hlavná postava filmu je rozhlasová moderátorka niekde pred štyridsiatkou. Do svojej relácie si pozýva na jednej strane akademikov, ktorí sa satanizmom zaoberajú z odborného hľadiska, ale aj skutočných satanistov, respektíve tak sa tváriacich undergroundových hudobníkov. Raz jej niekto na recepcii nechá platňu s tajomnou melódiou. Pôsobí zvláštne, a nielen na ňu, ale aj na iné ženy. Vyvoláva halucinácie, ktoré začne byť ťažké oddeliť od reality a obyčajné ženy od skutočných bosoriek.

„Film sa spolieha na schopnosť zaujať pomocou zobrazenia prežívania hlavnej predstaviteľky a šokov z jej halucinácií, a ich prekrývaním sa s realitou."

Celý horor sa oveľa viac odohráva v hlavách, ako v skutočnosti. Pomalé tempo nastolené na začiatku sa veľmi nezrýchľuje. Občas mierne vzruší scéna s príšerou, celkovú atmosféru ale nebuduje. Dejový spád je minimálny, akademik síce pátra, a na konci vidíme predstaviteľku značne zničenú. Aj tak sa ale zdá, ako keby vývoj stál prakticky na jednom mieste. Až do posledných chvíľ sa totiž to zlo, ktoré by malo na niekoho číhať a my by sme sa o neho mali báť, prejavuje viac menej rovnako. Neškodne a nezaujímavo. Ak sa raz objaví niekde v rohu tmavá postava a nikto si ju ani nevšimne, zvykne sa očakávať, že nabudúce jej uvidíme viac, prípadne niekoho napadne. Lenže bez násilia sa budeme musieť zaobísť skoro až do konca, ani potom nepôjde o nič prevratné. Film sa spolieha na schopnosť zaujať pomocou zobrazenia prežívania hlavnej predstaviteľky a šokov z jej halucinácií, a ich prekrývaním sa s realitou. Jasne sa snaží napodobniť Polanského klasiku Rosmary má dieťatko, a priblíži sa jej len v jednej pasáži. Väčšinu času ale divákovi nemá veľmi čo ponúknuť.

„Temné ovzdušie je cítiť, už mu chýba len výplň."

Kvalitné je vyhotovenie, atmosferická hudba aj vizuál. Temné ovzdušie je cítiť, už mu chýba len výplň. Divák cíti napätie, ako keby sa už každú chvíľu malo niečo stať. Až príde chvíľa keď pochopí, že už ničoho viac sa nedočká. Mal by sa uspokojiť s formálnou stránkou, tá ale sama nestačí. V psychedelických scénach sa film vôbec neodviaže, veľmi málo sa vzďaľujú nevzrušujúcej skutočnosti. Iba pri udalostiach z filmového skutočného sveta sa objaví nejaké to napätie, aj to v minimálnom množstve. Scenáru by možno pomohlo lepšie herecké obsadenie, starnúca Sheri Moon Zombie sa ocitla ďaleko od svojich na mieru písaných postáv. Nepôsobí sympaticky a nedokáže vtiahnuť diváka do svojho prežívania. Kladné postavy sú všetky nezaujímavé, ani náznakom nehrozí, že by sa s nimi divák stotožnil. Mohli by byť štatistami vo vyvražďováku, tu by ale bolo treba postavy do ktorých má divák chuť sa vcítiť. Rovnako je na tom žiaľ aj filmové zlo. Stelesnenia diabla sú nezaujímavé vzhľadom aj konaním. Čarodejnice mŕtve pôsobia smiešne. Tie živé sú asi jediné, čo dokážu mierne zapôsobiť, ich napísanie ani stvárnenie ale aj tak patrí na chvost kvality zloduchov.

„Jediné pri čom môžete počas filmu kričať od hrôzy sú nahé telá po šesťdesiatke."

Jediné pri čom môžete počas filmu kričať od hrôzy sú nahé telá po šesťdesiatke. Rob Zombie bez brutality je asi ako vodka bez alkoholu. Bez chuti aj účinku. Ak malo ísť o dôkaz že svoj rukopis dokáže aplikovať aj na iný hororový pod žáner, dokázal skôr opak.