hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

The Wind

Andrej Gomora | 24. 6. 2019
0
6/10          
žáner:
claustrophobic, mystery, psycho

Zlovestná hrozba vanie prériou


Nelineárne rozprávanie v tomto prípade diváka napred predovšetkým zmätie. Tak už to býva, keď sú mu predostreté udalosti, ktoré v danej chvíli nemá šancu pochopiť, navyše ak nasledujú rýchlo za sebou. Nie sme vôbec ďaleko od zostrihov, aké sa používajú na úvod epizód seriálov, aby zopakovali, čo sme už videli. Daným štýlom bude film pokračovať, jednotlivé sekvencie akurát nadobudnú mierne znesiteľnejšiu dĺžku. Film dopozeráte, a zrazu budete cítiť potrebu ho pozerať znova, pretože vám konečne došlo, čo sa to vtedy na začiatku odohralo, a už by ste si tú scénu vedeli aj užiť. Nielen na ňu nechápavo pozerať. Tak to celé nejako previalo, ako The Wind.

Čo divák postupne dokáže pochopiť, je že sme niekde v americkej prérii, na úplnej samote. Kúsok od seba tu stoja dva domy, opísané udalosti sa začínajú príchodom nového páriku do jedného z nich. Skoky v čase nám ukazujú, ako sa postavy postupne menili. Fyzicky aj psychicky, hoci opisované obdobie sa vôbec nejaví dlhé. Formálna slušnosť, obavy, ako budú spolu v klaustrofobickom priestore vychádzať, a potom všetky tie podivnosti. Vraj je tu niečo zlé, niečo sa tu deje. To nám tvrdí dámska časť pôvodného páru, akurát jej žiadna iná z postáv neverí. My by sme možno mali, veď vidíme jej úprimnú hrôzu, a hlavne všetky tie podivné úkazy. Niet dôvod pokladať skutočnosť za kruto skreslenú. Zatiaľ.

„Cítime extrémnu osamotenosť, izolovanosť, ako sú postavy odkázané jedna na druhú, a ako sú nútení žiť vo svojej blízkosti, z ktorej nemajú úniku.“

Atmosféra, ktorú sa film snaží nastoliť, v zásade funguje, len tá silená tajomnosť je miestami mierne iritujúca. Trochu zmiasť v poriadku, ale takmer celý film nerozumieť, čo sa to vlastne deje je mierne príliš. Cítime extrémnu osamotenosť, izolovanosť, ako sú postavy odkázané jedna na druhú, a ako sú nútení žiť vo svojej blízkosti, z ktorej nemajú úniku. Striedanie scén, v ktorých postavy vystupujú celkom inak, čo máme chápať ako prejav ich vnútorných zmien, nám nie celkom prospieva  v snahe sa s nimi zblížiť, či ich pochopiť. V poriadku ak chce ísť film cestou mätenia diváka, tu sa ale miestami zdá, že tak zakrýva aj mierne nedostatky postáv. Aj na konci sa nám niektoré zdajú neuchopiteľné, a máme dôvod si myslieť, že pri lineárnom rozprávaní by mohli byť značne nepresvedčivé.

„Ďalšie nadprirodzené scény nás miestami naľakajú, tiež im ale nerozumieme a tým sa im dostáva aj nádychu lacných ľakačiek.“

Podľa čoho presne sú jednotlivé scény zoradené nie je celkom jasné, jasná je púť od vyvrcholenia k jeho vysvetleniu. Nech čo najneskôr pochopíme. Z úvodných scén možno cítime celkovú bezútešnosť a pocit ťaživosti. Ďalšie nadprirodzené scény nás miestami naľakajú, tiež im ale nerozumieme a tým sa im dostáva aj nádychu lacných ľakačiek. Báli by sme sa ich, keby sme vedeli všetko, čo k nim viedlo, a čo sa deje naokolo? Je to prinajmenšom otázne. Môžeme to vnímať ako legitímny efekt a postup, a nie ako skratku. Nič to nemení na to, že nefunguje zrovna ideálne. Žiadna zo scén diváka tak celkom nenaľaká, dokola sa len vyžívajú v žmýkaní toho istého ťaživého pocitu.

„Prispieva samozrejme aj krásna scenéria a výborné poňatie dobovosti.“

Plusom diela je rozhodne jeho zhotovenie a artová prepracovanosť. Funguje vizuál a vnímame starostlivosť, s akou bola každá zo scén vystavaná. Prispieva samozrejme aj krásna scenéria a výborné poňatie dobovosti. Hudba nie je originálna, vo svojej jednoduchosti len spĺňa svoj účel znepokojovať. Výborné sú herecké výkony, predovšetkým u hlavnej hrdinky, o tej by sme mohli pochybovať len v scénach nie celkom presvedčivo napísaných, čo ale tiež mohol byť účel. V zobrazení rozpoltenosti, premien, či vnútorných procesov.

The Wind má hneď niekoľko výhod v kategórii neopozeranosti. Nádych westernu, zasadenie v americkej prérii, silne klaustrofobické spoločenstvo. Tiež umelecky kvalitné nakrútenie a rozprávanie snažiace sa zobraziť dôsledky a zamerať sa na psychiku je viditeľne iné ako väčšina súčasných hororov. Funkčnosť tých najdôležitejších prvkov ale nakoniec zostáva ďaleko od dokonalosti. Navyše ju sprevádza pocit, čo by z nej zostalo, ak by divák nebol natoľko zmätený. Či by nakoniec viac neocenil, ak by zároveň dokázal aj pochopiť význam jednotlivých scén.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy