hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Prvá Očista

Zase tá politika...

Pôvodná Očista bola jednoduchá, obmedzená rozpočtom, stála len na prezentácii svojho nápadu. Druhá ho naplno rozvinula, a aj keď už možno začala dejovo trocha vymýšľať, v zásade si udržala jednoduchosť, ktorá jej prospievala. Hlavne z perspektívy, ktorú vytvoril diel tretí. Ten odmietal robiť to isté len inak, využiť deň očisty ako zasadenie a ponúknuť len nové postavy a dej. Nie, radšej sa spolitizoval, rovno sa presunul do vôbec posledného očistného dňa. Chceli fanúšikovia skutočne vidieť diskusie, intrigy, a boj za zrušenie Očisty? Autori si zjavne myslia, že chceli. Štvrtý diel je totiž tiež politický, ukazuje nám, ako vyzerala Prvá Očista.

12. 7. 2018

Bear

Medveď je živý, ale nezáživný

Jeden spoločný výlet dvoch znesvárených bratov a ich partneriek na rodinnú párty prekazí nehoda. Ich auto zíde z cesty a štvorica uviazne v lese, kde stretnú medvediu samicu, zrejme podobne vyplašenú ako oni sami. Jeden z bratov však stratí nervy a medvedicu chladnokrvne zastrelí. Pár nábojov si však mal nechať. Prichádza totiž samec, ktorý je lačný nie ani tak po ľudskom mäse, ako skôr po pomste.

20. 9. 2010

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Nočná mora z Elm Street (2010)

Freddy prišiel o humor aj iskru
„Videoklipár" Samuel Bayer sa rozhodol natočiť strašidelný horor. Chcel, aby nám naskočili zimomriavky v každom jednom zábere. Toto tlačenie na pílu však, čuduj sa svete, nevychádza (vyšlo vôbec niekedy?) a väčšinou sa mení na čistú a predvídateľnú nudu. 22. 6. 2010

recenzie.

After.Life

Afonka Soby | 1. 10. 2010
2
7/10          
žáner:
psycho, ghost, torture

Prekvapivo dobrý horor s duchmi


Po najväčšom šťastí môže niekedy prísť veľké nešťastie. O tom sa presvedčí Paul, ktorého práve povýšili, no oslava tejto udalosti nedopadne podľa jeho predstáv. Jeho priateľka Anna si povýšenie vyloží ako zámienku na rozchod, v amoku opúšťa reštauráciu, kam ju Paul pozval na večeru, a naštvaná sadá za volant. Oslnivé svetlá protiidúceho auta sú posledným, čo vidí predtým, ako sa ocitne na stole v pohrebnom ústave, kde ju miestny hrobár Eliot pripravuje na jej pohreb. „Si mŕtva," oznámi rutinne Eliot zmätenej Anne a ukazuje jej úmrtný list ako dôkaz. Anna však odmieta prijať svoj „údel" a stále opakuje, že ona predsa nie je žiadna mŕtvola! Eliot ju presviedča, že musí prijať svoju smrť. Je však Eliot naozaj akýmsi novodobým Cháronom alebo je to iba obyčajný psychopat, akých sa pohybujú po hororoch stovky?

Priznám sa, že duchárčiny nepatria k mojim najobľúbenejším hororovým subžánrom. Väčšinou v nich ide o odskúšanú kombináciu pomalého zakrádania sa po dome a náhodných vybafnutí najrôznejších „ksichtov" spoza rohov. V lepšom prípade dokážu zaujať aspoň uspokojivou réžiou, v tom horšom ide o miliónkrát recyklovanú variáciu na tému sto plus jeden stretnutí s duchom. Preto som aj k After.Life, k filmu s veľmi fádnym názvom, ktorý tým vlastne sľubuje aj rovnako nezaujímavý zážitok, pristupoval veľmi opatrne, dokonca až tak opatrne, že som sa mu zámerne vyhýbal a nechával som si ho až na veľmi silnú uhorkovú sezónu, keď už naozaj nebudem mať čo pozerať ani recenzovať. Tým zároveň odkrývam karty a úprimne priznávam, že som po After.Life siahol z číreho zúfalstva. Takéto kroky sa väčšinou nezvyknú oplatiť. O to vzácnejšie je, keď sa premenia na kvalitný filmový večer.

Samozrejme, keby som nebol zaslepený svojím negatívnym postojom k duchárčinám, mohlo mi napadnúť, že After.Life nie je tak celkom bežný zástupca tohto žánru. Stačí si v obsadení všimnúť jedno meno: Liam Neeson. Tento herec, aspoň pokiaľ si pamätám, ešte nehral v zlom filme a bol by v tom čert, keby s tým začal práve teraz. Postava Eliota je mu šitá na mieru, hoci sme ho v podobnej úlohe ešte nevideli. Jeho Eliot je zaujímavý práve tým, že väčšinu filmu netušíme, či je to postava kladná, alebo záporná. To, na čo by iným hercom nestačili možno ani dve strany husto popísaného scenára, zvládne oskarový Liam jediným pohľadom svojich vpadnutých očí. After.Life je predovšetkým jeho film a zatieňuje aj Christinu Ricci ako Annu, ktorá mala byť zrejme výraznejšou postavou. Niežeby ju Ricci hrala zle, svoj hororový reparát po otrasnom vlkolačom paškvile Cursed zvláda na výbornú, ale s Neesonom nemôže o pozornosť súperiť. Hereckú hviezdnu trojicu uzatvára Justin Long ako Paul, ktorý hrá viac-menej podobnú úlohu ako v Raimiho Drag Me to Hell a je rovnako presvedčivý. Tejto trojke sa jednoducho nedá odolať, a keď nie ste ako ja, plný predsudkov k duchárskemu žánru, po After.Life zrejme siahnete okamžite, ako sa o ňom dozviete.

After.Life je našťastie zaujímavý nielen obsadením, ale aj všeličím iným, čo robí kvalitný film kvalitným filmom a horor hororom. Má nádherný čistý vizuál, ktorý skvelo kontrastuje so škaredosťou a špinavosťou smrti. Eliot pripravuje Annu na posledný odpočinok, čistí jej telo od krvi, prekrýva jej rany, ktoré utrpela pri autonehode, oblieka ju do pohrebných šiat a zdobí jej rakvu. Je niečo ako jej posmrtný stylista, ktorý ju však, na rozdiel od skutočného stylistu, odbremeňuje od zbytočného lipnutia na živote, držania sa zubami nechtami niečoho, s čím nebola sama Anna nikdy poriadne spokojná. Úloha, ktorú si Eliot zadal, je jednoduchá: obeť/mŕtvola musí prijať svoju smrť. Nejasná odpoveď na otázku, či ju Anna nakoniec prijme, je jedným z hlavných zdrojov filmového napätia. Tým druhým je otázka, či je Anna naozaj mŕtva, alebo je Eliot len obyčajný psychopat, ktorého jednoducho baví pochovávať ľudí za živa. A nakoniec je tu Paulov zápas samého so sebou. Na jednej strane sa nevie zbaviť pocitu, že Anna stále žije, na druhej si nie je istý, či nejde len o jeho zúfalé želanie. Tieto napätia sa majú postarať o našu zábavu, pretože príbeh samotný ju veľmi negarantuje. Väčšina filmu sa odohráva v Eliotovom dome a pohrebnom ústave v jednom, scenár tvoria z väčšej časti rozhovory medzi Annou a Eliotom, ktorým možno vytknúť určitú repetitívnosť. No či už je to samotným Neesonom, ktorý urobí aj z bežnej oznamovacej vety zážitok podobný nedeľnej chvíľke poézie, alebo šikovnou réžiou, After.Life nestráca ani na chvíľu potrebný drive a dokáže si udržať našu pozornosť až do (trocha pokazeného) finále.

Je celkom možné, že After.Life zapadne medzi ďalšími duchárskymi kúskami a po roku si už naň ani nespomenieme. Je to čiastočne spôsobené tým, že sa pravdepodobne (alebo priznajme si to celkom otvorene – určite) nedostane do našich kín, čiastočne tým, že mu chýba ešte kúsok k tomu, aby sa z neho stal ďalší Drag Me to Hell, ktorý pripomína základnou premisou príbehu („žena, ktorá sa odmieta zmieriť s vlastnou smrťou") či prítomnosťou takmer identickej postavy Justina Longa. Debutujúca režisérka Agnieszka Wojtowicz-Vosloo ešte nemá potrebnú hravosť a vlastný vycibrený štýl starého hororového „hercovníka" Sama Raimiho. Je však obdivuhodné, ak sa k niečomu takému dokázala vôbec priblížiť. A jej prísľub, ktorý zaznel v jednom rozhovore o After.Life, je mi mimoriadne sympatický: „I want to stay in the genre. I think horror and thrillers give me an opportunity as a filmmaker. I like reinvent it, I love to work in it." Kiežby aj u nás existovali takíto debutanti. Veď Poľsko, odkiaľ režisérka After.Life pochádza, je celkom blízko - či už v geografickom, alebo kinematografickom zmysle.

 
Galéria k článku
Diskusia k článku (2 príspevky) Pridať príspevok
Zmatene a nestrasidelne Brano
25. 2. 2012, 17:11

Mna tento film sklamal hlavne ako horor, vobec nebol strasidelny. Ak niekoho bavi sa len pozerat na hercov tak fajn, ale mne tam chybali nejake hororove sceny. A na to ze nevysvetlili ci zila alebo nie je prilis vela dier v oboch verziach.

... Kety
26. 3. 2011, 12:44

After.life bol pre mna lakadlom, ktory som nemohla vynechat- uz len kvoli tomu, ze tam hra Christina Ricci. Skutecne skvela vec, ktora vas nechava pocely cas na vazkach, co je pravda a co nie:)

Odporúčané filmy