recenzie.

We Summon The Darkness

Andrej Gomora | 3. 6. 2020

0

3/10          

žáner:

slasher, torture

Kto vzýva satana, komu sa dovolá?

Na Slovensku možno existujú minimálne hlasy kritiky ohľadne prebytočných majetkov cirkvi, ktorú financuje štát, fenomén kazateľstva ako biznisu je pre nás ale niečo celkom neznáme. V Amerike nie. Majetok najbohatšieho pastora sa údajne pomaly blíži k miliarde dolárov, niekoľko ďalších má majetky v hodnote stoviek či aspoň desiatok miliónov. Od svojich ovečiek pýtajú donácie, tie im veria, že peniaze vynaložia na šírenia slova božieho, na pomoc iným a na stráženie svojho stáda. Pred všadeprítomným zlom, s ktorým sa bez prostriedkov nedá bojovať ani na duchovnom fronte. Napríklad proti tým čudákov, ktorí zvolávajú We Summon The Darkness.

„Nemôžeme povedať, že by sme cítili atmosféru doby, či strachu z vyčíňajúcich rituálnych vrahov.“

Využiť metalistickú scénu konca osemdesiatych rokov s jej pozérskym satanizmom a jej interakciu s veriacimi sa nejaví ako zlý nápad. Znie logicky, že pre komerčných duchovných bola v určitom zmysle skutočným požehnaním a mohla im pomôcť viac ako akýkoľvek iný druh propagácie. Žeby ju teda aktívne podporovali? Prečo nie. Nemôžeme povedať, že by sme cítili atmosféru doby, či strachu z vyčíňajúcich rituálnych vrahov. Predsa sme v horore, nečakajme zázraky. Škoda, že aj postavy sú celkom ploché, skôr nesympatické a nesprávajú sa príliš logicky. Máme to brať, že proste blbnú, užívajú si život či mladosť, majú jednoducho svoj životný štýl. Čakajme teda, čo zaujímavé nám tvorcovia budú chcieť ukázať.

„Zachováva si absenciu napätia či atmosféry a spočiatku nedokáže nič zaujímavé divákovi ukázať ani sľúbiť.“

Vzhľadom na to, že zápletka nás má prekvapiť, je pochopiteľné, ak nám nechcú vopred naznačovať, kam budeme smerovať. Bez napätia sa inak nezaujímavá úvodná časť dá prežiť, nie je ale ďaleko od otravnosti. O to horšie je, keď sa rovnako rozpačito rozbieha aj časť hororová. Zachováva si absenciu napätia či atmosféry a spočiatku nedokáže nič zaujímavé divákovi ukázať ani sľúbiť. Začíname s mučením, celkom nezaujímavým a nedramatickým. Aj v nasledujúcich chvíľach zostanú obete priveľmi v polohe bezbrannosti, navyše ťažko uveriteľnej. To čo sa deje celkom nedáva zmysel a nám sa preto ťažko zapájajú vlastné očakávania napätia v ďalšom vývoji. Zostáva ten, ktorý nám ukazujú, neponúka ale nič vzrušujúce.

„Z diela ide obrovská nemohúcnosť, keď aj napriek dobrému nápadu nedokáže na ňom nič poriadne vybudovať.“

Ako tak sa priebeh rozbehne až pri ďalšom komplikovaní inak sľubnej zápletky, čím vzniká pocit, ako keby tú autori vôbec neboli schopní využiť. Aj tak je dej značne predvídateľný a nenápaditý, vždy je nám jasné, ako sa ktorá situácia musí skončiť a nedeje sa tak v ničom zaujímavým spôsobom. Na scénu vstúpi len jediná nápaditá zbraň, ktorá ale zostane takmer nevyužitá, a nakoniec pôsobí skôr komicky. Z diela ide obrovská nemohúcnosť, keď aj napriek dobrému nápadu nedokáže na ňom nič poriadne vybudovať. Skutočne sa nerozbehneme po žiadnej stránke, divák sa nebude skutočne báť a neuvidí ani žiadnu poriadnu akciu.

Čo sa týka myšlienkovej stránky, nemierime k zásadnej hĺbke, skôr by sa dal vycítiť určitý komediálny nádych. Nejde o spoločenskú kritiku, skôr odľahčené nadsadenie určitej hypotetickej situácie. Možno najpodarenejšia scéna filmu by preto mohla byť jedna z komických, medzi otcom a kajajúcim sa dievčatkom. Inak sú ale aj zvraty čo sa týka dramatických odhalení skôr nezaujímavé, keď by sme im aj boli ochotní odpustiť predvídateľnosť. Remeselne je pritom film zvládnutý a nakrútený celkom na úrovni, herci sú v poriadku a až na pár čudných scén aj kamera. Chýba mu len to najhlavnejšie, dobrý scenár a réžia.

We Summon The Darkness je teda film s dobrým nápadom, ktorý ale ako keby nevedel, ako chce využiť. Vôbec sa mu nedarí dostať sa do tempa a okrem trochy násilia neponúkne hororovému divákovi nič z toho, na čo by mohol byť zvedavý. Celkove neurazí a pozerať sa dá, nemá ale vôbec čím zaujať a v konečnom dôsledku je skôr sklamaním a zabitým časom.