hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie články.

 

Horror Made in Europe

Vyčerpávajúci prehľad toho najzaujímavejšieho z modernej hororovej Európy
Tento článok je myslený ako menší prehľad toho najkvalitnejšieho (ale aj menej kvalitného) z európskych hororov. Sú to filmy, ktoré ste v kinách pre slovenskú distribučnú politiku určite nevideli. Článok je rozdelený do kapitol podľa krajín, pričom už z nadpisu je zrejmé, ktorý žáner je v danej krajine No 1. Dočítate sa tak nielen o jednotlivých filmoch, ale vlastne o všetkých hororových subžánroch, ktoré v súčasnosti (cca od roku 2000) v Európe „fičia".
14. 6. 2010

Šťastné a krvavé

Vianočné ho ho ho horory
Že okolo nás nastal vianočný čas, sa prehliadnuť jednoducho nedá. Aby sa to človeku podarilo, musel by sa zatvoriť v pivnici bez okien, nezapínať televíziu ani rádio a nechodiť na internet. Vydržať tak by musel nejaké dva mesiace, na ktoré už sa nám už vianočný čas natiahol. Pri všetkej vtieravosti, komercionalizácii aj nadvláde gýča je však asi aj tak málokto, kto by si nechcel užiť biele Vianoce plné pokoja a po koncoročnom zhone, či už v práci, alebo v škole, si poriadne oddýchnuť. A dobrý oddych si určite väčšina z nás nedokáže predstaviť bez dobrého hororu, nech je aj v protiklade s atmosférou pokoja a mieru. 17. 12. 2010

Vrahom je zázvorový koláčik!

Najbizarnejší zabijaci filmových čias
Ak ste fanúšikom South Parku, určite už viete, ako vyzerá najbizarnejšie stvorenie: trochu ako snežný muž, ktorý má miesto pravej ruky zeler a jeho ľavá noha je Patrik Duffy. Ak ste videli film Trhák pána Bowfingera, bezpečne viete aj názov najbizarnejšieho filmu: Falošné kabelky a ninjovia. Ale je to skutočne tak alebo ste toho jednoducho ešte nevideli dosť? 1. 3. 2011

Upcoming horrors 2010/11

Nový Fantomas bude horor! Na čo sa môžeme ešte tešit v blízkej budúcnosti?
Nový Fantomas bude horor! Na čo sa môžeme ešte tešiť v blízkej budúcnosti? 30. 7. 2010

My, piráti

Dá sa vyhrať boj proti nelegálnemu sťahovaniu?
Nedávno som čítal informáciu, že za pirátske sťahovanie hudby, filmov a softvéru vznikla majiteľom práv škoda cca 10 miliárd eur len za rok 2008. Do roku 2015 by, vraj, médiá a zábavný priemysel utrpeli stratu 240 miliárd eur, čo by viedlo k úbytku približne 1,2 milióna pracovných miest! 26. 8. 2010

články.

Horror Made in Europe

Afonka Soby | 14. 6. 2010
7

Vyčerpávajúci prehľad toho najzaujímavejšieho z modernej hororovej Európy


Ak by som sa vás spýtal, aký horor ste posledne videli v kine, je vysoko pravdepodobné, že by ste menovali americký. Nie je to žiadne objavné zistenie, len konštatovanie faktu. Samozrejme, má to viacero príčin. Amerika je veľká a horor tu má dlhú tradíciu, takže zatiaľ čo sa v Európe zrodí jeden, v Hollywoode ich natočia sto, samozrejme, rôznej kvality - od skvelých kúskov až po úplné shity. Európa síce vyprodukuje menšie, no stále signifikantné množstvo „shitov", no taktiež aj veľmi kvalitné horory, ktoré dokonca posúvajú svoj žáner. V niektorých krajinách sa toho kvalitného zrodí viac, v niektorých menej, no je zaujímavé, že si dokázali udržať stálu kvalitu a niektoré (najmä Francúzsko) množstvom kvalitných režisérov dokážu konkurovať aj americkej produkcii, ktorá hrá jednoducho prvé husle, nech už sa na to pozrieme akokoľvek. Tento článok je myslený ako menší prehľad toho najkvalitnejšieho (ale aj menej kvalitného) z európskych hororov. Sú to filmy, ktoré ste v kinách pre slovenskú distribučnú politiku určite nevideli. Článok je rozdelený do kapitol podľa krajín, pričom už z nadpisu je zrejmé, ktorý žáner je v danej krajine No 1. Dočítate sa tak nielen o jednotlivých filmoch, ale vlastne o všetkých hororových subžánroch, ktoré v súčasnosti (cca od roku 2000) v Európe „fičia".

Francúzske gore

 

Ak sériu Saw považujete za brutálnu, budete prekvapený, ako ďaleko vedia Francúzi zájsť. Ich brutalita je však viac surová, prestáva byť už zábavou pre masy. Francúzska posledná hororová vlna objavila čaro gore estetiky, a keď ho chcete objaviť vy, pozrite si Martyrs, Inside, Calvaire alebo Frontiére(s). V tom poslednom sa partička mladých ľudí unikajúcich pred políciou zastaví v zabudnutom hostinci na hranici mesta. Z majiteľov sa však vykľuje šialená neonacistická rodinka, ktorá sa vyžíva v mučení ľudí. Po nutnej úvodnej dvadsaťminútovke, ktorá slúžia ako expozícia postáv, už sledujeme iba holý boj o život, ktorý je iba pre silné nátury. Dôjde na trhanie achiloviek, kanibalizmus a iné čudné záľuby fanatickej rodinky. Ak je to na vás priveľa, zrejme sa budete chcieť vyhnúť Martyrs, teda aspoň druhej časti filmu, ktorá je iba chladným záznamom monotónneho mučenia mladého dievčaťa (tzv. torture porn/gorno, ako nazývajú tento prúd jeho odporcovia). Torture je žáner, v ktorom dosiahol francúzsky horor určite najväčšie úspechy, a je to práve Martyrs režiséra Pascala Laugiera (Bratstvo vlkov), ktorým poráža aj také torture modly ako Saw či Hostel. Hlavnými hrdinkami filmu sú Anna a Lucy, ktoré už od detstva spája silné puto: obe sú obeťami násilia dospelých. Anna je navyše jediný človek, ktorému Lucy ešte dôveruje potom, čo ju unesie, väzní a týra neznámy pár. Lucy vtedy utečie, po 17 rokoch vypátra identitu svojich mučiteľov, vtrhne do ich domu a vystrieľa celú domácnosť vrátane dvoch detí. Tu sa jej príbeh končí, interiér luxusnej vily vymeníme za chladné podzemie a začína príbeh Anny, ktorý je silne podobný tomu Lucynmu spred 17 rokov. Podarí sa však utiecť aj jej? Film mal bezchybné (zrejme neplánované) PR: stal sa prvým francúzskym hororom, ktorý získal nechcený rating 18+. Nakoniec však zafungoval lobing francúzskych režisérov a filmových kritikov, komisia prehodnotila svoje rozhodnutie a rating bol znížený na 16+. Aj pre tieto prieťahy sa stal jedným z najkontroverznejších filmov francúzskej filmovej histórie – treba však povedať, že v tomto prípade nejde určite o umelú nálepku vyfabrikovanú PR agentúrami (podľa rovnice: kontroverzné = ziskovejšie), ale o skutočný dojem divákov. Jeho kvalitu však oceníte až niekoľko hodín po jeho zhliadnutí, keď strasiete ten nepríjemný znepokojivý pocit, ktorý vo vás vyvolá. Martýri totiž nie sú popcornovou zábavkou á la Saw (ktorý je v tejto kategórii absolútna jednička), ponúkajú poctivejšiu filmárčinu, a to jednak úrovňou scenára, jednak hereckými výkonmi a samotnou technickou stránkou filmu (perfektná kamera aj soundtrack). Ak by ste mali za život vidieť iba jeden francúzsky (a vôbec európsky) horor a máte predsudky ku „gornografii", zbavte sa ich. Mal by to byť totiž určite Martyrs.

Na druhom mieste v rebríčku francúzskych torture peciek je Calvaire. Je príbehom Marca Stevensa, šansónového speváka, ktorý cestuje po mestách so svojím karavanom. Na jednej takej ceste, keď mieri na vianočný večierok, sa mu auto pokazí a je nútený prespať v najbližšom hostinci, ktorý vlastní zvláštny starček Bartel. Z čudáckeho majiteľa opusteného hostinca v dedine, ktorej obyvatelia akoby z oka vypadli „zombie-myslivcov" z Choking Hazardu, sa, ako inak, vykľuje psychopat s mučiacimi sklonmi, ktorý si takto kompenzuje stratu svojej milovanej Glorie, zrejme poslednej ženy v dedine. Netradičné obsadenie obete mužom (aj keď polovicu filmu v ženských šatách - samozrejme, proti svojej vôli) a nie vrieskajúcou teenagerkou sa ukázal ako skvelý ťah a ešte viac zvyšuje pocit zúfalstva, beznádeje a poníženia. Rovnako ako Martyrs, aj Calvaire vyniká skvelými hereckými výkonmi a kvalitnou (miestami mimoriadne kreatívnou) prácou kamery, čím vyvažuje jednoduchší scenár. Horor je prítomný najmä v psychologickej rovine, a aj keď obsahuje aj krvavejšie scény, určite nejde o typické gorno. Dosahuje však taký vysoký „nail-biting factor", že prekonáva aj viaceré tvrdšie snímky. Podobne ladený ako Calvaire je Sheitan, ktorý sa opäť odohráva na dedine plnej zvláštnych „týpkov". Obete sú tentoraz hneď štyri a „dobráckeho" starčeka Bartela vystriedal v úlohe psychopata „ujo hospodár" Joseph. Kto do tejto roly obsadil Vincenta Cassela, má u mňa špeciálneho Oscara za najhaluznejší casting (som zvedavý, či aj vám jeho Joseph pripomenie opitého Bolka Polívku). Okrem neho však film nemá veľmi čím zaujať a patrí k tomu horšiemu, čo sa vo Francúzsku za posledné roky natočilo.

Ak ste hororový začiatočník a chcete si vychutnať kvalitný francúzsky horor bez vážnych psychických následkov, skúste Inside, čo je vlastne klasický splatter bez výraznejších torture prvkov. Do domu tehotnej Sarah sa vláme tajomná žena, ktorá chce jej nenarodené dieťa. Je vyzbrojená nožnicami (podľa mňa najhororovejšou zbraňou vôbec) a pred ničím sa nezastaví. Výsledkom je absolútne premakaný gorefest, ktoré posúva pojem „estetika brutality" na inú úroveň. „Must see" nielen pre fanúšikov hororu, ale aj pre tých, ktorí nepohrdnú výdatnou porciou kvalitného suspense-thrill-gore. A keď chcete nejakú poctivú jednohubku, iba ochutnávku mimoriadne krvavej francúzskej „gory" kuchyne, odporúčam High Tension (u nás ako Noc s nabrúsenou britvou). Tento horor neobišiel ani naše kiná a je vhodný pre väčšinového diváka (a nemyslím to v zlom slova zmysle), čím sa blíži hollywoodskej produkcii (ktorej sa neskôr upísal aj jeho režisér Alexander Aja svojimi neskoršími filmami Hills Have Eyes a Mirrors). Z iného žánrového súdka sú ďalšie francúzske horory: Them a Mutants. V druhom prípade si Francúzi vyskúšali klasický apokalyptický zombie horor, ktorý je síce opäť poriadne gory, no v tomto prípade ide skôr o špecifikum samotného subžánru, v ktorom proste musí tiecť krv (či čo to vlastne tí zombíci majú) ako o francúzsku špecialitu. Pokus sa však nevydaril a od žánrových velikánov, ako sú anglický 28 Days Later či Romerove zombie masakre, má tento aj keď výborne natočený, no celkovo mdlý, nudný počin veľmi ďaleko. (Uvidíme ako dopadne najnovší francúzsky zombie survival La Horde.) O niečo lepšie je na tom Them, nízkorozpočtovka, ktorá si vystačí s dvoma hercami, jedným domom a pár podzemnými šachtami. Jednoduchší scenár nevadí, film rýchlo odsýpa a pre fanúšikov hororov v štýle Strangers môže byť skvelou žánrovou jednohubkou, ktorá je zároveň pekným dôkazom, že Francúzi vedia točiť kvalitné horory aj bez ton krvi.

Britské survival

Na druhom mieste európskeho rebríčka hororov podľa miery obsiahnutej brutality je určite Veľká Británia. Aj keď už nejde o žánrovo čisté splattery ani torture, aj v britských hororoch sa objavujú miestami silné prvky mučenia s riadnou dávkou krvi. Výborným príkladom je Eden Lake, ktorý využíva rovnakú premisu ako americké When She Was Out: žena uteká lesom pred partičkou chuligánov, ktorí nemajú zrejme nič lepšie na práci, ako naháňať ju. When She Was Out bol veľmi priemerný film, ktorý mohol zaujať hádam iba Kim Basinger v hlavnej úlohe. Tá sa však iba potáca lesom, kde čoskoro zistí, že najlepšou obranou je útok, a začne likvidovať svojich prenasledovateľov. My sa tak prestávame báť o jej život a celé napätie je preč. Eden Lake však dokazuje, že potenciál, ktorý v sebe má zápletka tohto typu, sa dá využiť omnoho viac. Debutujúci režisér James Watkins jednoducho natočil skvelý film, ktorého jedinou chybou je na hlavu padnuté konanie hrdinky/obete, svojou hlúposťou občas prekonávajúce teenagerov v amerických slasheroch. Ide však stále o výborne natočený a znepokojujúci masaker, ktorého napätie by sa dalo krájať. Je zároveň zástupcom žánru survival, ktorý osviežil moderný anglický (ako aj nórsky) horor. Hrdinovia sa v nich ocitajú spravidla niekde mimo bežnej civilizácie, kde bojujú o holé prežitie. V prípade Eden Lake ide navyše o tzv. backwoods-survival, ktorý stavia na kontraste mestský/vidiecky človek, pričom vidiecky tu väčšinou znamená polodementný, prípadne šialený so sadistickými sklonmi. Dobrými zástupcami sú napríklad americký Wrong Turn či aj už spomínané francúzske „tortúry" Frontiére(s), Calvaire či Sheitan, v ktorých sa mestský hrdina ocitne uprostred tej vidieckej „divočiny". Ak ste fanúšikom tohto hororového subžánru, určite si nenechajte ujsť ani austrálske Wolf Creek a Storm Warning. Prvý bol uvedený aj v našich kinách a vyniká najmä brutálnymi torture prvkami. Storm Warning režiséra Jamieho Blanksa, od ktorého poznáme slabšie slashery ako Valentine či Urban Legend, je už však čistokrvný backwoods s klasickou rodinkou neumytých, nechutných, sadistických „vidlákov", ktorí hýria šťavnatými oplzlými hláškami a neurobia ani krok bez svojej vernej brokovnice. Samozrejme, bývajú uprostred lesa a, samozrejme, kúsok od nich sa pokazí auto manželom, ktorý si po mestskom zhone odskočili na romantický výletík. Také sú už pravidlá žánru, ktoré si Jamie Blanks dokonale naštudoval. Vytvoril tak síce nie veľmi originálny, no remeselne zvládnutý prírastok do stále sa rozrastajúcej rodiny backwoods survival s perfektne napísanými aj zahranými charaktermi „villagerov".

Z anglických survival žánroviek stojí okrem Eden Lake za pozornosť aj Wilderness/Pustina. V ňom je skupinka väzňov prevezená na ostrov, aby dostali lekciu za to, že nechali zomrieť svojho spoluväzňa. Princíp tejto „prevýchovy" či trestu mi ostal záhadou, zvlášť, keď väzňov stráži iba jeden človek a majú slobodu pohybu po celom ostrove, no keď prijmete túto hru, môžete sa slušne zabaviť. Rozpútava sa krvavý lov na mladistvých delikventov, v ktorom nebude núdza o besných psov či medvedie pasce. Podobný námet má aj Dog Soldiers, celovečerný debut Neila Marshalla. V hlavnej úlohe je opäť ostrov, na ktorom sú hrdinovia eliminovaní. Tentoraz pôjde o vojakov, ktorí budú utekať pred armádou vlkolakov. Oproti Pustine však ide o nemastné-neslané béčko, ktoré skôr spadá do kategórie „so bad it's fun", prípadne „guilty pleasure". Neil Marshall si renomé trochu vylepšil svojím ďalším survivolom The Descent/Pád do tmy, no ani ten nedosahuje kvalít lepších filmov žánru. Jeho výprava šiestich dievčat do jaskyne plnej „bubákov" síce obsahuje pár veľmi vydarených ľakačiek, no film je nekonzistentný, a ak sa mu spočiatku aj darí vytvoriť kvalitnú atmosféru „neznáma", s objavením prvých potvor klesá úmerne aj napätie a film sa márne snaží o niečo, čo sa neskôr s prehľadom podarilo Alexandrovi Ajovi v Hills Have Eyes. Oproti Dog Soldiers však ide určite o míľový skok dopredu a sám som zvedavý, čo nám Marshall v horore ešte ukáže.

Ak hovoríme o britskom survival, nesmieme zabudnúť na 28 Days Later, najlepší zombie survival, aký bol kedy (nielen v UK) natočený. Film bol, našťastie, uvedený aj v našich kinách a dnes už ide o svetovú hororovú klasiku. Jeho pokračovanie 28 Weeks Later nebola síce už taká bomba, ako by možno niektorí po bezchybnej jednotke očakávali, no stále ide o vysoký nadpriemer žánru.

Menej známe (a kvalitné) je už britské experimentovanie s inými žánrami. Shrooms režiséra Paddyho Breathnacht je pokusom o slasher, v ktorom si partička amerických teenagerov vyrazí do Írska, aby sa tam nafetovala z halucinogénnych húb. Dôjde na strašidelné historky pri ohni, stratené mobily, pokazené auto,... Jednoducho, znôška klišé bez jediného nápadu, ktorú ste už dávno videli v iných produkciách. Ďalší Breathnachtov film má názov Red Mist a je už o trochu menšie fiasko, no stále sa pohybujeme hlboko pod priemerom. Tentoraz sa presunieme z lesov do nemocničných chodieb, kde straší zlý pacient v kóme. Ten sa rozhodne pomstiť študentom, ktorí ho tej kómy dostali. Tu však príbeh naráža na takmer neprekonateľnú bariéru: pacient má vraždiť, no nemôže sa hýbať. Dostane teda akúsi drogu, ktorú mu v dobrej viere namieša študentka medicíny potom, ako si prelistuje pár kníh o kóme (!!!). Droga ho z jeho stavu síce nedostane, no zato mu dá špeciálne transcendentálne schopnosti, vďaka ktorým vie ovládať iných ľudí. (Ufff!) Je to nelogické a hlúpe presne ako celý film. Upozorňujem, že je zákerne uvádzaný aj pod názvom Freakdog - vyhnite sa mu, ak sa bude snažiť votrieť do vašej pozornosti.

Na ešte aj dnes stále modernej vlne ručnej kamery a súčasného YouTube/Facebook fetišu vlastného ega sa vezie The Last Horror Movie (réžia: Julian Richards). Po úvode pripomínajúcom nízkorozpočtový horor sa na obrazovke zjaví chlapík vyzerajúci prinajlepšom ako Tom Cruise a prinajhoršom ako William Defoe, ktorý nám povie, že premazal pôvodný film, ktorý sme si chceli pozrieť, a nahradil ho skutočným hororom, kde nám ukáže, ako mučí a zabíja ľudí. „Chceli ste sa báť, nie?" hovorí, no vo výsledku je jeho „horor" väčšinou iba nudným záznamom jeho každodenného života, ktorým ho sprevádza jeho „asistent" s kamerou. Občas síce niekoho zabije, no udeje sa to príliš rýchlo a náhodne, aby sme tomu venovali väčšiu pozornosť či sa dokonca „báli". Slabý odvar Amerického psycha, od ktorého nečakajte žiadne gore (násilie sa deje väčšinou mimo kamery), jeho brutalita má tkvieť vo zvolenej realistickej forme (hre na realitu). Blair Witch efekt ostáva však v tomto prípade iba zbožným želaním.

Nórske woods

O ďalší Blair Witch sa zrejme snažil aj nórsky režisér Pål Øie (jedno z tých ľahko zapamätateľných nórskych mien). Jeho Villmark sa nás síce už nesnaží dostať diváckou hrou na realitu a presvedčiť nás, že „skutok sa stal", no zvolená ručná kamera a prostredie temného lesa, ktorý vydáva rôzne, väčšinou strašidelné zvuky, jasne odkazuje na svoj inšpiračný zdroj. Len partičku stratených teenagerov vystrieda päťčlenná posádka, ktorá má spolu nakrúcať novú reality show pod vedením až prehnane namotivovaného producenta, ktorý sa rozhodne túto skupinku trošku zoceliť na spoločnom teambuildingu. V rybníku však nájdu mŕtvolu a potom... čo sa vlastne stane potom? Väčšinu filmu absolútne nič, ak nerátame pár lacných ľakačiek bez pointy (ten typ, keď sledujeme, ako niekto päť minút ostražito kráča lesom, v ktorom niečo začul, aby sme nakoniec zistili, že to bola mačka). Budete skutočne prekvapený, koľko sa toho dá vo filme „neudiať". Ak vydržíte až do konca, čaká vás odmena vo forme rozuzlenia - akoby bolo vôbec čo rozuzľovať alebo akoby to ešte niekoho zaujímalo. Prejdime však na lepšie „lesné ovocie". V nórskych lesoch sa toho nájde veľa. Rovdyr (Backwoods/Manhant) je backwoods survival, ako sa patrí. Partička mladíkov si odskočí z mesta na výlet do hôr. Nepreukážu však dostatok rešpektu pred miestnym zvláštnym obyvateľstvom a o chvíľu už utekajú cez les a snažia sa zachrániť si holý život. Miestni majú totiž zvláštnu zábavku: poľovačku na ľudí. Výborne natočená jazda v miernom retro štýle je presne to, čo očakávame od kvalitného backwoods. Žiadne vysvetľovanie pohnútok zloduchov, vystačíme si s tým, že sú to proste vidláci, a keď ste už nejaký ten backwoods videli, je vám jasné, že takto to na dedinách proste chodí. Výborný nápad „manhuntu", výborný mlčanlivý soundtrack, v ktorom sa iba občas ozve zašuchotanie trávy či hlas poľovníckej trúby. Jednoducho originálny kúsok, ktorý vás v priebehu jeden a pol hodinky nestihne ani na chvíľu nudiť. Fritt Vilt/Cold Pray debutujúceho režiséra Roara Uthauga by mohol mať podtitul „Sneženky a machři meets Halloween". Ide o typický slasher v netradičnom prostredí zasnežených nórskych hôr. Samozrejme, v hlavnej úlohe sa predstaví skupinka mladých výletníkov, ktorí si prišli pôvodne iba trochu zalyžovať/zasnoubordovať. Keď si však jeden z nich zlomí nohu, musia núdzovo zakotviť v opustenej chate, na míle vzdialenej od najbližšieho človeka. Nám je už však jasné, že chata nebude až taká opustená a že väčšina z mladíkov neprežije ďalšiu dvadsaťminútovku. Dvojmetrový zabijak s lyžiarskou maskou pripomína Michaela Myersa vo verzii od Roba Zombieho. A jeho „nástrojom" je krompáč! Nórsky slasher zručne „vykráda" svoje americké predlohy (najmä halloweenský koncept nesmrteľného „pure evil" - čistého zla), robí to však s priznaným žmurknutím na diváka, čo je vždy sympatické. Navyše vyniká veľmi kvalitnou kamerou a výborným orchestrálnym soundtrackom Marcusa Beiteho. Chvíľami máte dokonca pocit, že sledujete niečo „ušľachtilejšie" ako obyčajnú slasherinu. Nedajte sa však pomýliť, Fritt Vilt sa drží pravidiel žánru ako kliešť a uspokojí každého fanúšika poriadneho slash & runu. Preto sa dočkal aj pokračovania, v ktorom sa podľa vzoru Halloweenu presúvame do nemocničného prostredia. Hlavnou hrdinkou je opäť Jannicke z predošlého dielu, ktorá má rovnako ako Laurie Straudová so „svojím" zabijakom pár nevybavených účtov, a ako „mäso" tentoraz slúži nemocničný personál. Roara Uthauga na režisérskej stoličke vystriedal ďalší debutant, Švéd Mats Stenberg. Nenechal sa však zahanbiť a natočil slasherinu, ktorá sa minimálne vyrovnáva prvému dielu. Cold Prey jednoducho šľape podobne ako kedysi Halloween a tretí diel má prísť do kín (samozrejme, nie tých našich) už tento rok. A kým čakáte, pozrite si Dead Snow, ktorý sa takisto vezie na nórskej zasneženej vlne. Špeciálne si ho obľúbite, ak ste fanúšik hororových paródií s braindadovsky gory estetikou. Dej je prostý, no zároveň geniálny: študenti medicíny sa prichádzajú zabaviť na horskú chatu, no plány im skríži armáda zombie nacistov! Ak by sa takýto „horor" rozhodol brať sa vážne, bol by to, samozrejme, ultrashit, no keď vidíte také lahôdky ako zlanovanie skaly na zombie čreve či záverečná bitka, v ktorej študenti bojujú proti armáde zombie nacistov s kosákom a kladivom, je vám jasné, že tu ide o čistokrvnú zábavu. Mimochodom, Dead Snow je víťaz prvej ceny v mojom súkromnom rebríčku hororových taglinov: Ein, Zwei, Die! No nie je to geniálne?

A Keď už sme pri tom snehu, nedá mi, aby som na tomto mieste nespomenul nedávny švédsky Let The Right One In. (Hoci švédsky horor by si zaslúžil samostatnú sekciu.) Film totiž ťaží predovšetkým práve z dusnej zimnej atmosféry zasnešeného švédskeho sídliska, kde hrdina príbehu, miestny „otlukánek" Oskar, pre svoju ustráchanú povahu a tak trochu prasaciu tvár trpí akútnym nedostatkom kamarátov. Možno preto sa uspokojí aj s Eli, ktorá vraždí ľudí, aby z nich vycicala krv. Tvrdí, že nie je dievča, ale to Oskarovi nebráni v tom, aby sa do nej zamiloval. Predsa len, nemožno jej uprieť určitú charizmu, ktorá je upírom vlastná. (Fanúšikovia Twilightu by vedeli rozprávať.) Tu treba však nažhavených upírskych fanúšikov upozorniť, že ústredná je tu druhá línia filmu (dospievanie šikanovaného chlapca) a film je tak, podobne ako kultová Carrie, omnoho viac drámou ako hororom. Jeho problém je však najmä v tom, že v dramatickej rovine Carrie až príliš pripomína a v tej hororovej nestojí za veľa, resp. je už dnes prekonaný podobne ladenými The Hamiltons. Skôr ako scenárom vyniká Let the Right One In skvelou kamerou a výborným soundtrackom, ktorý podporuje skôr dramatické ako hororové časti. Výsledok však nie je nijako svetoborný ani na Švédov (aj oni majú lepšie drámy a lepšie horory) a už vôbec neobstojí v americkej konkurencii spomínaných The Hamiltons alebo Carrie. Napodiv však zožal množstvo cien (presne 60 podľa imdb.com) a u kritiky bol veľmi priaznivo prijatý - zrejme preto, že zaváňa intelektuálnejším rozmerom a rieši vážnejšiu tému (šikana). Nechcem však odrádzať od zhliadnutia, ak máte radi pokojnejšie filmy s veľmi pomalým tempom a kvalitnou atmosférou, skúste aj Let The Right One In. Nepobaví, nevystraší, no môže znepokojiť. A aj to je dnes vzácne.

Ale späť k Nórom. Na záver sa vrátim k Pål Øiemu, režisérovi nevýrazného Villmarku, čiastočne preto, aby som mu vylepšil renomé, no najmä preto, že jeho ďalší počin, duchárčina Skjult/Hidden, je jeden z najlepších nórskych hororov a jedna z najlepších moderných duchárčin. Jeho hlavným hrdinom je chlapík s neuveriteľne štýlovým menom Kai Koss (prezývaný ešte štýlovejšie KK). Keď bol Kai malý chlapec, podarilo sa mu ujsť spod tyranie jeho despotickej matky, no na svojom úteku nepriamo spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomreli rodičia iného chlapca. Po 19 rokoch jeho matka zomiera a on sa vracia späť do mestečka, kde vyrastal, aby sa s ňou „rozlúčil" a podpálil dom, ktorý po nej zdedil a v ktorom prežil tú horšiu časť svojho detstva. Minimálne to druhé sa mu však nepodarí a on zisťuje, že v schátranom dome nie je sám. Je to jeho matka alebo chlapec, ktorý sa mu chce pomstiť za smrť svojich rodičov? Øie využíva rovnakú metódu ako vo Villmarku: naťahovať holé nič na 1,5 hodiny, pričom nám servíruje jednu klišéovitú ľakačku za druhou. Robí to však s omnoho väčšou iskrou a štýlom a dokáže vytvoriť veľmi zvláštnu atmosféru, ktorá miestami pripomína Davida Lyncha. Oproti Villmarku sa zásadne zmenila forma (veľmi kvalitná kamera aj hudba) a Pål Øie dokazuje, že svoje remeslo ovláda výborne. Pracuje s tým istým materiálom: v lesoch sa skrýva niečo desivé, len vetu „nemali chodiť k rybníku" z Villmarku tu nahrádza „nemali vstupovať do domu." Dokonca aj Kristoffer Joner (KK), ktorý bol vo Villmarku rovnako nevýrazný ako zvyšok „posádky", tu je zrazu veľmi charizmatický herec, ktorý neostáva svojej postave nič dlžný. Pointa, aj keď veľmi podobná tej z Villmarku, tu vypáli lepšie, má aj zmysel a perfektne uzatvára celé dielo. Skjult je skrátka Øieho reparát, ktorý zvládol na výbornú. A dokonca je možné, že sa pri sledovaní Skjultu budete aj báť. A to je niečo, čo už dnes od hororu vlastne ani neočakávam.

Španielske prelínanie žánrov

Zatiaľ čo Francúzi, Nóri a Briti väčšinou iba vyšperkuvávajú už zabehané strašidelné koľaje, Španieli prinášajú do hororu presne to, čo by sme čakali od Európanov: nové prístupy. Ich horory sú preto to najzaujímavejšie, čo v Európe vzniklo. Slovo zaujímavé však môže mať rôzne významy, ktoré nemusia byť vždy pozitívne, závisí už od konkrétneho vkusu. Každopádne by práve španielske horory mali byť Hollywoodom, vyžívajúcim sa v remakoch a remakoch remakov, najsledovanejšie. Ponúkajú totiž zaujímavé (opäť to slovo) nápady, ktoré sú (nielen) v hororoch vzácnosťou. Asi najbizarnejším z nich je SexiKiller. V tomto blende slasheru, romantickej komédie a zombie survivalu sa stretáva estetika španielskych telenoviel s pestrosťou indického bollywoodu, paródiou a prvkami poctivého gore. K tomu si primyslite narážky na všetky možné kultové klasiky (Piatok 13., Texach Chainsaw Massacre, Living Dead,...) a sexi hlavnú hrdinku, ktorá má obracať naopak zaužívané stereotypy hororov, v ktorých vždy vraždí muž a polonahé ženy sú jeho obeťami. Barbara totiž nevraždí len preto, že je proste zvrátená, je zároveň tak trochu feministka, ktorá chce robiť všetko to, čo muži, a teda aj zabíjať. Ďalšiu novú kategóriu španielskych hororov som si súkromne nazval „brain killers", a teda budú sa báť najmä tí, ktorých doteraz v snoch straší učebnica matematiky alebo fyziky. V prvom prípade si určite nenechajte ujsť La Habitación de Fermat/Fermat's Room, horor, v ktorom v hlavnej role uvidíte 4 steny a 4 matematikov. Tých pozve záhadný Fermat, ktorého nikto nikdy nevidel, do jednej izby v polorozpadnutom dome, aby im odhalil najväčšiu enigmu všetkých čias. Čo však vyzerá ako vedecké sympózium, sa veľmi rýchlo mení na vražednú hru, v ktorej musia účastníci odpovedať na matematické úlohy. Každou zlou odpoveďou sa steny miestnosti posunú smerom dovnútra, a ak nechcú skončiť rozpučení, musia naštartovať svoje mozgové závity na plné obrázky. Medzitým, samozrejme, hádajú, kto je Fermat a či to náhodou nie je jeden z nich. Ak nie ste práve matematik, hádanky sa vám budú, rovnako ako mne, dosť ťažko sledovať, najmä keď ich je skutočne veľké množstvo a čas na rozlúštenie každej z nich je obmedzený, vo filmovom čase v priemere tak jednu minútu. Väčšina divákov sa preto sústredí na druhú rovinu a snaží sa odhaliť identitu Fermata. Našťastie, obe roviny fungujú výborne a film ponúka solídny zážitok aj matematickým antitalentom. Trochu viac sa potrápite pri Los Cromocrímenes/Timecrimes, v ktorom budete musieť rozplietať časové slučky. Základná kostra je celkom jednoduchá: Hector zo svojho domu uvidí ďalekohľadom vyzliekať sa mladú ženu. Ide za ňou, no napadne ho muž s obviazanou hlavou. Pri úteku narazí na tajný objekt, kde mu pomôže mladý vedec (inak režisér filmu), ktorý ho pošle prostredníctvom časostroja do minulosti, kúsok predtým, ako zbadal ženu v lese. Keď sa však jeden Hector dostane do minulosti, je v nej už ten pôvodný a napraviť tento malý výlet naprieč časom vôbec nebude jednoduché. A Hectorov bude pribúdať. Áno, je to trocha padnuté na hlavu, ale rýchlo pochopíte, že film treba brať ako model, ako logickú hádanku. Sledovať niekoľko paralelných časových rovín nebude miestami jednoduché, no dá sa z toho vymotať, hoci je vám už dlhšie jasné, že nepôjde o happy end. Na evidentne nízkorozpočtovú snímku ide o zaujímavý pokus, no v mysli vám utkvie asi tak dlho ako bežná logická hádanka. Na rozdiel od Fermat's Room totiž neponúka nič navyše.

Veľkou kapitolou španielskeho hororu sú duchárčiny. A začneme rovno tou najduchárnejšou, resp. filmom s najväčším počtom duchov na meter štvorcový: The Abandoned. Hrdinkou je Maria, ktorá žije v Amerike, no je pôvodom Ruska, hoci o svojej rodine nevie takmer nič. A keďže ju to trápi už 40 rokov, vracia sa do ruskej dediny, kde sa narodila, aby konečne zistila, kto boli jej rodičia. Podarí sa jej dostať sa do rodného domu, kde dokonca stretáva svojho brata Nikolaja (kto iný by už hral Rusa ako Karel Roden). Samozrejme, niekoľkoposchodový opustený megadom je uprostred hustého lesa a nevedie k nemu ani cesta, takže je jasné, že nepôjde o žiadne príjemné rodinné stretnutie pri starých fotografiách a šálke čaju. Mysteriózne udalosti, ktoré ste videli už miliónkrát, na seba nenechajú dlho čakať, duchov pribúda (samozrejme aj detských, bez nich by to nešlo) a Maria čoskoro zisťuje, že barák je síce plný ľudí, no ona je jediná živá. The Abandoned režiséra Nacha Cérdu je skvelou učebnicou pre každého, kto v živote nevidel žiaden duchársky horor. Tu ich má totiž všetky v jednom, akékoľvek scény, ktoré inde zafungovali, tu spoľahlivo nájde a môže ich pokojne vnímať ako žánrovú novinku. Pre všetkých ostatných ide iba o veľký zlepenec tých najstarších klišé a dokazuje, že nie všetko európske sa originalitou blyští (samozrejme, takýchto „podarených" kúskov by sa v Španielsku našlo viac - Open Graves, La Monja). Prejdime však na lepšie duchárčiny. Niekoľko z nich má na svedomí režisér Jaume Balagueró, ktorý sa dnes už natrvalo zapísal do španielskej hororovej kinematografie svojím perfektným zombie survivalom REC. Za pozornosť však určite stojí už jeho debut Los Sin nombre/The Nameles, zaujímavý blend kriminálky a duchárčiny. Film začína brutálne, ako sa na riadny horor patrí: policajti vyťahujú z nádrže s kyselinou telo mladého dievčaťa. Jeho identifikácia nie je ľahká, no dievča má jednu nohu kratšiu ako druhú, takže je viac-menej jasné, že ide o dcéru novinárky Klaudie, ktorá sa pred pár dňami stratila. Presúvame sa o päť rokov dopredu a Klaudia, ktorá je schopná viesť normálny život iba vďaka antidepresívam, zdvíha telefón a v slúchadle sa ozve hlas jej mŕtvej dcéry, ktorá ju prosí o pomoc. Informuje detektíva a začína kolotoč udalostí, v ktorých nebude núdza o klasické detektívne prvky (hľadanie stôp a identity vraha) a ani o tie hororové (myšlienka filmu je podobná francúzskym Martyrs). To všetko v hustej mestskej atmosfére á la Seven. Balagueró začal už v Los Sin nombe pracovať s témou zla, ktorá sa objavuje aj v jeho ďalších filmoch. Tie však už nedosahujú kvalít jeho prvotiny, a to napriek tomu, že stavil na známe tváre (v Darkness na „X-manku" Annu Paquin, vo Fragiles na Calistu „Ally" Flockhart).

Ak The Darkness a Fragiles boli len remeselnými kúskami, v ktorom Balagueró skúšal pohybovať sa v prostredí hororového žánru, ktorý v Európe nie je práve najvyťaženejší, svojím REC už vstupuje do svetovej hororovej kinematografie a prináša svoj originálny pohľad. Svoj zombie survival postavil na jednoduchej zápletke: reportérka chce natočiť reportáž o živote hasičov. Tí sú zavolaní do bytu, z ktorého počuť ženský krik. Reportérka zašípi kvalitný materiál a vydá sa na výjazd s nimi. To, že jej kameraman všetko zaznamenáva na ručnú kameru, je iba logické a nepôsobí vôbec nezmyslene. Všetkému preto veľmi ľahko uveríme a holý boj o život v dome, z ktorého pre karanténu už niet cesty späť, prežívame spolu s postavami. REC bol priamou inšpiráciou pre výborný Cloverfield a dočkal sa aj perfektného amerického remaku Quarantine, ktorý bol uvedený aj v našich kinách. V pokračovaní sa Balagueró opäť vrátil k svojej obľúbenej téme zla ako takého. REC 2 začína tam, kde skončil prvý diel, a do domu sa tentoraz dostávajú policajti, ktorí hľadajú protilátku. Vedie ich však kňaz a protilátka nebude presne to, čo si predstavovali. Každý z nich má však na prilbe malú kamerku, takže už nie sme odkázaní na jedného kameramana, ale prepíname medzi rôznymi uhlami pohľadov. Film sa tak viac približuje počítačovej hre, v ktorej vidíme zombíkov pekne z „vlastného pohľadu". Sám som zvedavý, čím Balagueró prekvapí v trojke, ktorá určite nenechá na seba dlho čakať.

 

Slovenské otázniky

 

Ak by sme chceli venovať samostatnú kapitolu slovenskému hororu, obsahovala iba domnienky, prečo sa ešte u nás žiaden nenatočil. Jediné väčšie projekty, o ktorých viem, sú Socialistický zombie mord, čo je vlastne iba študentský projekt, a Fabrika smrti, ktorá sa dostala do povedomia ľudí najmä otrasnou reklamnou kampaňou („Si sexi ako Kramár?"). Ani jeden z nich však doposiaľ nebol dokončený a pomaly strácam nádej, že vôbec niekedy bude. Poučiť sa však môžeme z Poľska, ktorá sa nebálo ísť do experimentu a nedávno nakrútili svoj prvý moderný horor Pora Mroku/Time od Darkness. Tvorcovia si pre svoj horor vybrali osvedčené lokácie, ktoré jednoducho musia zafungovať: vidiek, opustená továreň, psychiatrická liečebňa. Stavia predovšetkým na backwoods a torture pričom si vybral (možno neúmyselne) tie správne inšpiračné zdroje: francúzske pecky Frontiers a Martyrs. Film má určite pár chýb ako zbytočne veľký počet postáv, ktoré väčšinou zomierajú skôr, ako ich vôbec stihneme zaregistrovať, ich slabá expozícia (to, že hlavná hrdinka je naozaj hlavnou postavou filmu sa dozvieme až kdesi v polovici), zbytočne prekomplikovaný dej, ktorý často stojí v ceste zaujímavejším veciam, ktorým mohla byť venovaná väčšia pozornosť, a prílišné tlačenie na pílu v každom zábere (čudné hororové pazvuky pri každom otočení hlavou, rušivý soundtrack tam, kde by malo byť skôr ticho) a pod. Oceňujem však to, že režisér sa nesnažil za každú cenu natočiť „umelecké veľdielo", ale rozhodol sa ponúknuť čistú zábavu. A to je, ako vidno aj na našej filmovej tvorbe, často omnoho ťažšie.

 

Diskusia k článku (7 príspevkov) Pridať príspevok
SZM Peter
30. 4. 2014, 13:22

Socialistický zombi mord je po dlhých rokoch konečne dokončený. https://www.facebook.com/SocialistickyZombiMord?fref=ts

Fulci a spol. Michael Necron
22. 10. 2011, 09:24

Chyba tu \"Taliansky sadizmus\". Gore dielka od neboheho Lucia Fulciho radim k tomu najbrutalnejsiemu, co je mozne vidiet na filmovom platne, namatkou \"Dom pri cintorine\" ci \"Rozparovac z New Yorku\". Zaujimavy by bol resers o tom, ktory klemo prisiel s tym otrasnym terminom ze \"torture porn\". Potrebujem meno. Na zaver tip na trochu mucenia: \"August Underground\".

kontakt Kety
20. 5. 2011, 09:44

Ahoj, moj mail je cmuki_zajko@yahoo.de :)

Kontakt Afonka Soby
12. 5. 2011, 09:12

Jasne, statnice su iny druh hororu :) Drzim palce a nechaj na seba kontakt

:) Kety
4. 5. 2011, 15:40

Dakujem:) tak sa skusim ozvat po mojich junovych statniciach ;)Horory su mojim konickom od mojich 12 rokov:)

re: diky! :) Afonka Soby
18. 3. 2011, 14:23

ja dakujem za pochvalu. Ak si vacsinu videla, horor je pre teba zrejme cosi viac ako jeden zo zanrov. Ak si o sebe myslis, ze o horore vies aj zmysluplne pisat a mala by si zaujem o spolupracu s nami, klikni si na "kontakt" a napis nam :)

diky!:) Kety
14. 3. 2011, 12:42

Dakujem autorovi clanku za takyto skvely prierez europskou hororovou tvorbou! Uz davno som nieco tak dobre necitala.Vacsinu spominanych filmov som videla a stotoznujem sa s autorovymi nazormi. Europske filmy urcite netreba podcenovat a aj ked este stale je co dohanat, maju europske horory velky potencial!