recenzie.

Karel Čapek ako jeden z veľkých zástancov relativizmu svojho času napísal, že niekedy aj vražda môže byť úplne ospravedlniteľná. Skôr ako ju človek odsúdi, mal by poznať všetky okolnosti ktoré k nej páchateľa priviedli. Až vtedy môže povedať, že vrahovo konanie bolo zlé. Keď však vidíme, ako chcú rodičia svoje desaťročné dieťa upiecť v rúre, zdá sa nám, že žiadne vysvetlenie existovať nemôže. Úplne iný pohľad získame až po dopozeraní filmu Prípad 39. A s nami aj sociálna pracovníčka, ktorá toto dieťa nasťahuje k sebe.

Film sa začína predstavením Emily (v podaní Renée Zellwegerovej), oddanej svojej práci starať sa o týrané a zanedbané deti. K jej tridsiatim ôsmim prípadom sa jej šéf rozhodne prihodiť ešte jeden, prípad malej Lilith. Tej sa nedávno prudko zhoršil prospech, vyzerá nevyspato a zdá sa, že rodičia jej nevytvárajú práve ideálny domov. Návšteva v ich príbytku Emily síce potvrdzuje, že niečo s nimi nie je v poriadku, ale dôkazy zlého zaobchádzania získať nevie. Jej jediné šťastie je, že sa jej hneď podarí získať si dôveru dievčatka. To jej čoskoro zavolá a vďaka okamžitému príchodu sa Emily podarí v poslednej chvíli prekaziť Lilithiným rodičom ich vražedný pokus. Vzhľadom na to, čo si dieťa prežilo, najlepšie riešenie vidí v tom, ak mu na čas - kým sa nájde nová rodina - poskytne lepšiu starostlivosť, než akú môže dostať v detskom domove.

Keď sa tak stane, prichádza k prvému posunu v žánri filmu. Už nie všetko „sedí" tak ako ešte pred pár minútami. Najskôr ide iba o náznaky, no začnú pribúdať záhady aj mŕtvoly a z filmu, ktorý pripomínal psychologickú drámu, sa stáva triler. Tam však gradácia vôbec nekončí. Prostredníctvom muža, ktorému zo všetkých otvorov vychádzajú sršne, a naháňačky s duchom upálenej ženy sa dostáva k hororu. Ťažko povedať, nakoľko autori chceli staviť na moment prekvapenia, keďže obrat o 180 stupňov sa zatajiť jednoducho nedá. Keby o filme prezradili len jeho začiatok, najskôr by sa dostal k úplne inému publiku, než akému je určený, a vyvolal nemalé rozhorčenie. Skôr ako samotná zápletka potom prekvapuje miera, do akej sa rozvíja. Keď aj divák na začiatku vie, že Lilith bude zlá, práve vďaka postupnému pritvrdzovaniu je mu ťažko odhadnúť, kam sa až film prepracuje. Mnohé scény možno označiť za úplne predvídateľné.  Pôsobia však skôr ako súčasti určitých celkov, keď scéna, v ktorej sa niečo o Lilith dozvedáme, prirodzene vyvrcholí o niekoľko minút tým, že niekto nejakým spôsobom zomrie. Napätie postupne rastie až do Lilithinho plného odhalenia a pomerne úspešne sa udržiava až do konca filmu.

Celý dej je vlastne úplne podriadený postavám Emily a Lilith. Jeho veľká väčšina sa síce odohráva z pohľadu Emily, ale takmer všetko, čo vidíme, sa deje z Lilithinej vôle a je pod jej kontrolou. Ostatné postavy sú buď len komparzisti v jej hre, alebo prekážky na ceste k ovládnutiu Emily, ktoré musí odstrániť. Žiadna ďalšia postava tak nedostala dôkladnejšie vykreslenie a dojem ich bezvýznamnosti sa len posilnil. Dej nedokážu nijako ovplyvniť, v čom sa však veľmi nelíšia od Emily.

Kým na začiatku je ťažko Lilith neveriť ako bezbrannému malému dievčatku, na konci zlo v sebe vôbec neskrýva. Emily v jej zajatí sa stáva úplne bezmocnou a svoju bezmocnosť výborne prenáša aj na diváka. Ten sa stotožňuje s jej neustálym strachom a bezradnosťou a hrôza z Lilith ho plne pohlcuje. Obidve postavy pritom majú svoje nedostatky. Emily svojou traumou z detstva, vzťahom len vo forme dobrého kamaráta a oddanosťou deťom nie je príliš originálna. Čo je vlastne zač Lilith sa nikdy nedozvedáme. Je nám len naznačený jej diabolský pôvod, zostáva však vo veľmi hrubých obrysoch a skôr sa zdá, že tvorcovia odpovede na otázky s ňou spojené ani nemajú. Obe postavy však postačujú cieľom filmu, a pokiaľ divákovi stačí zážitok strachu, zvládnu mu ho dodať.

Zlých malých dievčatiek sme v poslednom čase videli viacero, napríklad v Kruhu. Rovnako už viackrát bola spochybnená detská nevinnosť, hádam najviac v trilógii Prichádza satan!, alebo v Kukuričných deťoch. Je teda otázne, nakoľko tento námet ponúka priestor na vytvorenie originálneho diela. Odpoveď Prípadu 39 je: skôr áno. Určite tu máme scény, ktoré iné filmy nápadne pripomínajú, napríklad keď Lilith padnú čierne vlasy do tváre alebo keď sa plazí po lakťoch. Jej vystupovanie je však predsa trochu iné, nie je to stroj na zabíjanie. Vo svojom správaní aj cieľoch je ľudská a detská. Skôr ako diabla pripomína rozmaznané dieťa, ktoré vždy musí dostať to, čo chce. Táto ľudská blízkosť je jej prínosom oproti ostatným detským zloduchom. Divákovi sa stáva azda najbezprostrednejšou a ľahko pripomenie niektoré deti, ktoré poznáme. Celkový zážitok nie je nijako ohurujúci ani prevratný, prináša však dostatočnú dávku strachu, kvôli ktorej sa tento film pozrieť oplatí.