hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Suspiria (2018)

Menej farieb, viac tanca

Pôvodná Suspiria si svoj kultový status získala vďaka funkčnej zmesi prvkov pochádzajúcich z inej doby. Naivný scenár, úchvatný vizuál plný sýtych farieb, gotické prostredie, úžasná hudba, no a réžia Daria Argenta v najlepšej forme. Jej atmosféra patrí medzi najosobitejšie zážitky v dejinách hororu, snaha zopakovať ju sa preto spočiatku javila značne šialene. Náznaky dôvery vzbudila až serióznosť, s akou tvorcovia k novému projektu pristupovali. Obsadenie Tildy Swinton, hudba od Thoma Yorkea. Režisér Luca Guadagnino bol vraj možnosťou film nakrútiť posadnutý už od svojich 14 rokov, a hoci ide o jeho prvý horor, ako artový režisér svoje kvality už dokázal. Pochopiteľne tak nejako musí potom vyzerať aj výsledok.

15. 3. 2019

Cult of Chucky

Chucky dospieva

Dej opäť nadväzuje, tak na predošlý diel, ako aj na dlhodobú líniu v sérii. Z predošlého dielu nám zostáva vozíčkarka Nika, lieči sa na psychiatrii z presvedčenia, že všetkých tých ľudí v jej dome nezabila ona, ale neživá hračka. Zdá sa, že terapia napreduje úspešne, Nika prijala skutočnosť, že je vrah, a môžu ju presunúť do ústavu s nižšou ostrahou. Bábku Chuckyho jej kúpia v rámci liečby, a poslúži zároveň ďalšej pacientke, tá smúti za svojím dieťaťom. Čudné je, že bábky sa začnú akosi množiť. K prvej pribudne druhá, tú prinesie ako dedičstvo po Nikinej neterke nám už dobre známa Tiffany, Chuckyho večná milá. Tretia bábka príde poštou, nikto presne nevie odkiaľ. A ako sa už dá čakať, s pribúdaním bábiek začnú ubúdať pacienti aj personál. Nike nikto neverí, obviňujú ju len z návratu jej rozpoltene vražedných stavov. Jej šťastie, že je na vozíčku, príliš nudná obeť.

27. 10. 2017

Burning Bright

Konečne dobrý horor so zvieraťom
Ľudia najviac platia za to, čoho sa najviac boja. Aspoň o tom je presvedčený John, ktorý sa rozhodne prerobiť svoj dom na safari ranč. Hlavnou atrakciou má byť tiger, ktorého pre jeho divú povahu nechceli ani v cirkuse. 18. 10. 2010

Bear

Medveď je živý, ale nezáživný

Jeden spoločný výlet dvoch znesvárených bratov a ich partneriek na rodinnú párty prekazí nehoda. Ich auto zíde z cesty a štvorica uviazne v lese, kde stretnú medvediu samicu, zrejme podobne vyplašenú ako oni sami. Jeden z bratov však stratí nervy a medvedicu chladnokrvne zastrelí. Pár nábojov si však mal nechať. Prichádza totiž samec, ktorý je lačný nie ani tak po ľudskom mäse, ako skôr po pomste.

20. 9. 2010

Liek na život

Do Švajčiarska chodia bohatí odpočívať. Večne odpočívať.

Generálny riaditeľ veľkej finančnej firmy, pán Pembroke, odišiel na liečenie do švajčiarskych álp. Kolegom poslal zvláštny list. Celkom podľa neho zanevrel na honbu za peniazmi a svoj dovtedajší spôsob života. Asi sa zbláznil. Firma ho potrebuje, musí podpísať jej predaj. A možno by na neho rovno mohli hodiť aj nejaké nezrovnalosti. Pošlú po neho jedného z ich pôvodcov, mladučkého Lockharta. Tomu sa po troche snahy podarí k Pembrokeovi dostať a čiastočne ho aj na návrat presvedčiť. Veci sa ale skomplikujú, Lockhart si pri nehode zlomí nohu a musí v sanatóriu zostať. Na tom mieste je niečo zvláštne. Obyvatelia blízkej dediny ho nenávidia, o bývalom majiteľovi kolujú čudné historky. Vraj chcel mať dieťa s vlastnou sestrou a v ich svadobnú noc ju dedinčania prišli zlynčovať. Všetci pacienti sa správajú zvláštne, nikto nechce odísť. Prečo aj, vysvetľuje Hannah, jediná mladučká pacientka. Neprekážajú jej ani všadeprítomné úhory?

23. 2. 2017

recenzie.

Giallo

Andrej Gomora | 17. 9. 2010
0
2/10          

Dario Argento sa drží hesla „raz to vyjsť musí“


Názov Giallo bolo v taliančine pôvodne označenie pre nenáročnú literatúru s kriminálnymi motívmi, ktorú preslávili žlté obaly. Rovnaký názov sa potom automaticky vžil aj pre podobné filmy, ktoré začali v sedemdesiatych rokoch nakrúcať režiséri ako Mario Bava či Dario Argento. Názov Argentovho nového filmu je teda zrejmým odkazom na jeho predošlú prácu a rovnako aj sľubom, že nechce skúšať nič nové. Divák, ktorý však čo i len trochu pozná jeho posledné filmy ako Kartový hráč alebo Matka sĺz, žiaľ, určite vie, že režisérove najlepšie roky sú dávno preč a bol by to priveľký optimizmus čakať horor na úrovni jeho dnes už kultových diel ako Suspiria či Profondo rosso. Navyše, už pred uvedením filmu aj samotný Argento hovoril o tomto projekte pomerne skepticky. Pracoval pod americkou produkciou a bolo to, vraj, prvýkrát, keď mal minimálny dosah na scenár. Jediné, čo určite vzbudzuje očakávania, je obsadenie oskarového Adriena Brodyho, určite najväčšieho meno, aké sa kedy v Argentovom filme objavilo minimálne od čias Davida Hemmingsa.

Film otvára, keď už nie vražda, tak aspoň násilný únos, a rovnako aj po chvíli pokračuje. Ale kým prvú obeť si nikto nevšimne, druhá už privedie jej sestru na policajnú stanicu, ktorá sa vďaka krásnej fotke obete prepracuje až do podzemia, kde má kanceláriu špecialista na únosy krásnych žien, komisár Enzo Avolfi v Brodyho podaní. Po prvých Avolfiho dialógoch je zjavné, že táto postava má úplne iné ambície ako väčšina hororových policajtov. Ako autori, tak aj Brody sa snažia o vytvorenie vyhranenej postavy, zvláštnej svojou samotárskosťou a takisto posadnutosťou zločinmi na krásnych ženách. Neskôr sa film vracia aj k príčinám jeho správania a jeho traume z detstva. Napriek tomu, že táto téma nie je Argentovi cudzia a viacerým jeho filmom jednoznačne pridala, tentoraz sa zložitý charakter vôbec nepodaril. Aj napriek obrovskému nádychu gýča, ktorý je pre hororové postavy bežný, sa postava Enza Avolfiho tvári prekvapivo vážne. Odmietajúc neschopnosť vytvoriť z neho postavu, ktorá by mohla diváka zaujať, na neho film kladie značný dôraz. Na zlý scenár a nie príliš podarenú réžiu už len prirodzene nadväzuje aj Adrien Brody veľmi zlým hereckým výkonom. Napriek tomu, že v podobnom horore oskarový výkon nemožno očakávať a najskôr ani podať, tvorcovia ani protagonista akoby sa s tým nechceli zmieriť a ich veľká snaha ústi do pravého opaku, teda do vyniknutia jej zlého napísania a ťažkej hrateľnosti. Zlé výkony hercov sú nakoniec jednou z výrazných čŕt filmu, a to od Brodyho cez jeho spolupátrateľku Lindu v podaní Emmanuelly Seignerovej až po pološtatistov v podaní obetí. A aj keď nároky na klasické postavy hororov, ako sú ženy kričiace pri mučení a ich hysterické sestry posadnuté ich záchranou, sú omnoho nižšie ako na postavu, ktorú sa snaží zobraziť Brody, aj tu Giallo zaostáva už aj za nízkymi štandardmi, na aké sme pri hororoch zvyknutí. Jediná postava, ktorá nepôsobí rušivo, je postava vraha. V rámci svojich možností je originálny a napriek tomu, že podobných vrahov sme už videli stovky, tento nie je na jeden strane ani nikoho privernou kópiou, na druhej sa však drží bežných hororových noriem. Práve skutočnosť, že ešte aj priemerný vrah vo filme vyniká, je dôkazom, ako málo pozitív sa v ňom dá nájsť.

Po atmosfére Argentových klasík už niet ani stopy, jediné čo drží diváka v strehu sú pravidelne dávkované malé množstvá násilných scén. Tie pritom pôsobia často až amatérsky, a aj keď sa nízka úroveň špeciálnych efektov dá vynahradiť vhodným strihom a réžiou, tu zväčša vidíme len mávanie nožom, ktoré nedokáže skutočne vystrašiť. Hudba, ktorá bývala v minulosti jednou zo silných stránok Argentových filmov, je tentoraz úplne nenápadná a jej absenciu by si divák ani nevšimol. Celý dej napreduje nezaujímavo, napätie nevzbudzuje ani očakávanie toho, čo sa stane, ani vysvetlenie toho, čo sa už stalo. Je navyše veľmi chudobný na vraždy aj mŕtvoly, v priamej dejovej línii sa dočkáme len jedinej obete vraha a tento nedostatok nedokáže vynahradiť ani pár zabití vo flashbackoch. Asi len záverečná scéna prinesie malé prekvapenie, to už je však čase, keď sa o dejovom zvrate nedá vôbec hovoriť.

Celkove je teda Giallo ďalším zo stále sa predlžujúcej série Argentových nepodarkov. Pozerajúc sa na film mimo kontext jeho tvorcu je otázne, či by vôbec uzrel svetlo sveta a ku koľkým divákom by sa dostal. Dario Argento má šťastie v tom, že tých pár skalných asi nikdy neprejde trpezlivosť. A kým bude nakrúcať nové filmy, budú dúfať že každý jeho nový film už bude ten, ktorým sa vráti k svojej bývalej sláve. Pozerajúc sa na tempo, ktorým stále nové filmy nakrúca, je ťažko pochybovať o tom, že Argenta filmovanie baví, a vôbec sa nezdá, že by mienil prestať. Môžeme si teda povedať len to, čo po asi každom filme, ktorý nakrútil behom posledných aspoň desiatich rokov: nabudúce už sa to určite podarí.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok