hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Furies

Krásky a zvieratá, pretože na gore iné netreba

Krátky úvod nám predstaví jediné dve postavy diela, ktoré sa snaží nejako rozpracovať aj ako ľudí. Presnejšie len ich vzťah, aká je jedna neschopná, stratená a odkázaná, a ako tá druhá túži, aby sa konečne dala dokopy. Nebude pri nej vždy, čo sa následne aj potvrdí. Kayla sa ocitne celkom sama. Vylezie z drevenej debne niekde uprostred divočiny, a samozrejme jej nenapadne nič lepšie, ako začať kričať na Maddie. Kde trčí? Tá sa zatiaľ neobjaví. Miesto nej začnú okolo Kayly pobehovať akísi čudáci, nejakí Furies.

20. 11. 2019

Demon

Nečakané nástrahy poľskej svadby

Svadba je vraj vždy tak trochu lotéria. Ak si aj myslíte, že človeka, s ktorým sa idete do konca života spojiť, poznáte, zriedka si beriete len jeho. Určite sa budete snažiť jeho rodinu prijať, byť tolerantný a pokúšať sa nájsť si k sebe navzájom cestu. Sú to síce poľskí burani a ožrani, ale nakoniec sú to predsa určite dobrí ľudia. V zásade by to nakoniec asi aj išlo, keby súčasťou ich rodinného dedičstva nebol aj Demon.

13. 9. 2016

Gwen

Horor zvaný život

Keďže ponurá a pomalá atmosféra sa viackrát úspešne kombinovala so skutočne hororovými prvkami, možno je lepšie hneď upozorniť. Zápletka sa príliš nerozvinie a nepríde ani žiadne veľké prekvapenie, radšej naň nečakajte. Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví. Matka a dve dcéry v osamelom sídle. Otec bojuje na Kryme, živí v nich nádej, že raz ešte povstanú z biedy. Ostatné domy už skôr nedobrovoľne ako z vlastnej vôle obyvatelia opustili, túžila po nich ťažiarska spoločnosť, tak ako túži aj po tom poslednom obývanom. Matka aj dcéry sú odhodlané nepredať, už len z úcty k otcovi. Ich život je pritom ešte ťažší, než akým by ho robili len objektívne podmienky jeho zložitosti.

12. 11. 2019

Bliss

Umelcov poháňajú drogy. A krv.

Umelci vraj tvoria pod vplyvom drog. Niektorí tento mýtus popierajú, a tvrdia, že bez jasnej hlavy to nejde. Iní ho aktívne podporujú. Vraj inak sa tvoriť ani nedá. V tomto prípade je to celkom zjavné, umelkyni to ide dokonca najlepšie v stave, keď si ani nepamätá, že niečo tvorila. Vlastne ani nevie, čo presne za ten čas užila. Čo okrem maľovania robila. Ani čo za maľbu to nakoniec má byť. Ako keby ani netvorila ona sama, len slúžila nejakým zvláštnym silám a procesom. A stavu, ktorý sa dá opísať ako Bliss.

5. 11. 2019

The Wind

Zlovestná hrozba vanie prériou

Nelineárne rozprávanie v tomto prípade diváka napred predovšetkým zmätie. Tak už to býva, keď sú mu predostreté udalosti, ktoré v danej chvíli nemá šancu pochopiť, navyše ak nasledujú rýchlo za sebou. Nie sme vôbec ďaleko od zostrihov, aké sa používajú na úvod epizód seriálov, aby zopakovali, čo sme už videli. Daným štýlom bude film pokračovať, jednotlivé sekvencie akurát nadobudnú mierne znesiteľnejšiu dĺžku. Film dopozeráte, a zrazu budete cítiť potrebu ho pozerať znova, pretože vám konečne došlo, čo sa to vtedy na začiatku odohralo, a už by ste si tú scénu vedeli aj užiť. Nielen na ňu nechápavo pozerať. Tak to celé nejako previalo, ako The Wind.

24. 6. 2019

recenzie.

Giallo

Andrej Gomora | 17. 9. 2010
0
2/10          

Dario Argento sa drží hesla „raz to vyjsť musí“


Názov Giallo bolo v taliančine pôvodne označenie pre nenáročnú literatúru s kriminálnymi motívmi, ktorú preslávili žlté obaly. Rovnaký názov sa potom automaticky vžil aj pre podobné filmy, ktoré začali v sedemdesiatych rokoch nakrúcať režiséri ako Mario Bava či Dario Argento. Názov Argentovho nového filmu je teda zrejmým odkazom na jeho predošlú prácu a rovnako aj sľubom, že nechce skúšať nič nové. Divák, ktorý však čo i len trochu pozná jeho posledné filmy ako Kartový hráč alebo Matka sĺz, žiaľ, určite vie, že režisérove najlepšie roky sú dávno preč a bol by to priveľký optimizmus čakať horor na úrovni jeho dnes už kultových diel ako Suspiria či Profondo rosso. Navyše, už pred uvedením filmu aj samotný Argento hovoril o tomto projekte pomerne skepticky. Pracoval pod americkou produkciou a bolo to, vraj, prvýkrát, keď mal minimálny dosah na scenár. Jediné, čo určite vzbudzuje očakávania, je obsadenie oskarového Adriena Brodyho, určite najväčšieho meno, aké sa kedy v Argentovom filme objavilo minimálne od čias Davida Hemmingsa.

Film otvára, keď už nie vražda, tak aspoň násilný únos, a rovnako aj po chvíli pokračuje. Ale kým prvú obeť si nikto nevšimne, druhá už privedie jej sestru na policajnú stanicu, ktorá sa vďaka krásnej fotke obete prepracuje až do podzemia, kde má kanceláriu špecialista na únosy krásnych žien, komisár Enzo Avolfi v Brodyho podaní. Po prvých Avolfiho dialógoch je zjavné, že táto postava má úplne iné ambície ako väčšina hororových policajtov. Ako autori, tak aj Brody sa snažia o vytvorenie vyhranenej postavy, zvláštnej svojou samotárskosťou a takisto posadnutosťou zločinmi na krásnych ženách. Neskôr sa film vracia aj k príčinám jeho správania a jeho traume z detstva. Napriek tomu, že táto téma nie je Argentovi cudzia a viacerým jeho filmom jednoznačne pridala, tentoraz sa zložitý charakter vôbec nepodaril. Aj napriek obrovskému nádychu gýča, ktorý je pre hororové postavy bežný, sa postava Enza Avolfiho tvári prekvapivo vážne. Odmietajúc neschopnosť vytvoriť z neho postavu, ktorá by mohla diváka zaujať, na neho film kladie značný dôraz. Na zlý scenár a nie príliš podarenú réžiu už len prirodzene nadväzuje aj Adrien Brody veľmi zlým hereckým výkonom. Napriek tomu, že v podobnom horore oskarový výkon nemožno očakávať a najskôr ani podať, tvorcovia ani protagonista akoby sa s tým nechceli zmieriť a ich veľká snaha ústi do pravého opaku, teda do vyniknutia jej zlého napísania a ťažkej hrateľnosti. Zlé výkony hercov sú nakoniec jednou z výrazných čŕt filmu, a to od Brodyho cez jeho spolupátrateľku Lindu v podaní Emmanuelly Seignerovej až po pološtatistov v podaní obetí. A aj keď nároky na klasické postavy hororov, ako sú ženy kričiace pri mučení a ich hysterické sestry posadnuté ich záchranou, sú omnoho nižšie ako na postavu, ktorú sa snaží zobraziť Brody, aj tu Giallo zaostáva už aj za nízkymi štandardmi, na aké sme pri hororoch zvyknutí. Jediná postava, ktorá nepôsobí rušivo, je postava vraha. V rámci svojich možností je originálny a napriek tomu, že podobných vrahov sme už videli stovky, tento nie je na jeden strane ani nikoho privernou kópiou, na druhej sa však drží bežných hororových noriem. Práve skutočnosť, že ešte aj priemerný vrah vo filme vyniká, je dôkazom, ako málo pozitív sa v ňom dá nájsť.

Po atmosfére Argentových klasík už niet ani stopy, jediné čo drží diváka v strehu sú pravidelne dávkované malé množstvá násilných scén. Tie pritom pôsobia často až amatérsky, a aj keď sa nízka úroveň špeciálnych efektov dá vynahradiť vhodným strihom a réžiou, tu zväčša vidíme len mávanie nožom, ktoré nedokáže skutočne vystrašiť. Hudba, ktorá bývala v minulosti jednou zo silných stránok Argentových filmov, je tentoraz úplne nenápadná a jej absenciu by si divák ani nevšimol. Celý dej napreduje nezaujímavo, napätie nevzbudzuje ani očakávanie toho, čo sa stane, ani vysvetlenie toho, čo sa už stalo. Je navyše veľmi chudobný na vraždy aj mŕtvoly, v priamej dejovej línii sa dočkáme len jedinej obete vraha a tento nedostatok nedokáže vynahradiť ani pár zabití vo flashbackoch. Asi len záverečná scéna prinesie malé prekvapenie, to už je však čase, keď sa o dejovom zvrate nedá vôbec hovoriť.

Celkove je teda Giallo ďalším zo stále sa predlžujúcej série Argentových nepodarkov. Pozerajúc sa na film mimo kontext jeho tvorcu je otázne, či by vôbec uzrel svetlo sveta a ku koľkým divákom by sa dostal. Dario Argento má šťastie v tom, že tých pár skalných asi nikdy neprejde trpezlivosť. A kým bude nakrúcať nové filmy, budú dúfať že každý jeho nový film už bude ten, ktorým sa vráti k svojej bývalej sláve. Pozerajúc sa na tempo, ktorým stále nové filmy nakrúca, je ťažko pochybovať o tom, že Argenta filmovanie baví, a vôbec sa nezdá, že by mienil prestať. Môžeme si teda povedať len to, čo po asi každom filme, ktorý nakrútil behom posledných aspoň desiatich rokov: nabudúce už sa to určite podarí.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok