hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Žena v čiernom 2: Anjel smrti

Odetá v klišé, tvár zahalená gýčom
Žene v čiernom zobrali syna, preto ona teraz vykonáva svoju pomstu na cudzích deťoch. Núti ich páchať samovraždy. To sme sa aspoň dozvedeli v prvom diele. Hlavný hrdina so ženou bojoval, a vďaka modernej technike- autu, s pomocou ktorého vytiahol telo jej syna z močiara, chcel upokojiť jej hnev. Čo iné mohla chcieť, ako aby sa jeho pozostatkom dostalo skutočného pohrebu, a oni dvaja sa mohli v smrti spojiť? Nuž, ako sme videli na konci filmu, úplne spokojná asi nebola. Preto sa o pár rokov vracia znova, teraz ako Žena v čiernom 2: Anjel smrti.
11. 2. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

recenzie.

Giallo

Andrej Gomora | 17. 9. 2010
0
2/10          

Dario Argento sa drží hesla „raz to vyjsť musí“


Názov Giallo bolo v taliančine pôvodne označenie pre nenáročnú literatúru s kriminálnymi motívmi, ktorú preslávili žlté obaly. Rovnaký názov sa potom automaticky vžil aj pre podobné filmy, ktoré začali v sedemdesiatych rokoch nakrúcať režiséri ako Mario Bava či Dario Argento. Názov Argentovho nového filmu je teda zrejmým odkazom na jeho predošlú prácu a rovnako aj sľubom, že nechce skúšať nič nové. Divák, ktorý však čo i len trochu pozná jeho posledné filmy ako Kartový hráč alebo Matka sĺz, žiaľ, určite vie, že režisérove najlepšie roky sú dávno preč a bol by to priveľký optimizmus čakať horor na úrovni jeho dnes už kultových diel ako Suspiria či Profondo rosso. Navyše, už pred uvedením filmu aj samotný Argento hovoril o tomto projekte pomerne skepticky. Pracoval pod americkou produkciou a bolo to, vraj, prvýkrát, keď mal minimálny dosah na scenár. Jediné, čo určite vzbudzuje očakávania, je obsadenie oskarového Adriena Brodyho, určite najväčšieho meno, aké sa kedy v Argentovom filme objavilo minimálne od čias Davida Hemmingsa.

Film otvára, keď už nie vražda, tak aspoň násilný únos, a rovnako aj po chvíli pokračuje. Ale kým prvú obeť si nikto nevšimne, druhá už privedie jej sestru na policajnú stanicu, ktorá sa vďaka krásnej fotke obete prepracuje až do podzemia, kde má kanceláriu špecialista na únosy krásnych žien, komisár Enzo Avolfi v Brodyho podaní. Po prvých Avolfiho dialógoch je zjavné, že táto postava má úplne iné ambície ako väčšina hororových policajtov. Ako autori, tak aj Brody sa snažia o vytvorenie vyhranenej postavy, zvláštnej svojou samotárskosťou a takisto posadnutosťou zločinmi na krásnych ženách. Neskôr sa film vracia aj k príčinám jeho správania a jeho traume z detstva. Napriek tomu, že táto téma nie je Argentovi cudzia a viacerým jeho filmom jednoznačne pridala, tentoraz sa zložitý charakter vôbec nepodaril. Aj napriek obrovskému nádychu gýča, ktorý je pre hororové postavy bežný, sa postava Enza Avolfiho tvári prekvapivo vážne. Odmietajúc neschopnosť vytvoriť z neho postavu, ktorá by mohla diváka zaujať, na neho film kladie značný dôraz. Na zlý scenár a nie príliš podarenú réžiu už len prirodzene nadväzuje aj Adrien Brody veľmi zlým hereckým výkonom. Napriek tomu, že v podobnom horore oskarový výkon nemožno očakávať a najskôr ani podať, tvorcovia ani protagonista akoby sa s tým nechceli zmieriť a ich veľká snaha ústi do pravého opaku, teda do vyniknutia jej zlého napísania a ťažkej hrateľnosti. Zlé výkony hercov sú nakoniec jednou z výrazných čŕt filmu, a to od Brodyho cez jeho spolupátrateľku Lindu v podaní Emmanuelly Seignerovej až po pološtatistov v podaní obetí. A aj keď nároky na klasické postavy hororov, ako sú ženy kričiace pri mučení a ich hysterické sestry posadnuté ich záchranou, sú omnoho nižšie ako na postavu, ktorú sa snaží zobraziť Brody, aj tu Giallo zaostáva už aj za nízkymi štandardmi, na aké sme pri hororoch zvyknutí. Jediná postava, ktorá nepôsobí rušivo, je postava vraha. V rámci svojich možností je originálny a napriek tomu, že podobných vrahov sme už videli stovky, tento nie je na jeden strane ani nikoho privernou kópiou, na druhej sa však drží bežných hororových noriem. Práve skutočnosť, že ešte aj priemerný vrah vo filme vyniká, je dôkazom, ako málo pozitív sa v ňom dá nájsť.

Po atmosfére Argentových klasík už niet ani stopy, jediné čo drží diváka v strehu sú pravidelne dávkované malé množstvá násilných scén. Tie pritom pôsobia často až amatérsky, a aj keď sa nízka úroveň špeciálnych efektov dá vynahradiť vhodným strihom a réžiou, tu zväčša vidíme len mávanie nožom, ktoré nedokáže skutočne vystrašiť. Hudba, ktorá bývala v minulosti jednou zo silných stránok Argentových filmov, je tentoraz úplne nenápadná a jej absenciu by si divák ani nevšimol. Celý dej napreduje nezaujímavo, napätie nevzbudzuje ani očakávanie toho, čo sa stane, ani vysvetlenie toho, čo sa už stalo. Je navyše veľmi chudobný na vraždy aj mŕtvoly, v priamej dejovej línii sa dočkáme len jedinej obete vraha a tento nedostatok nedokáže vynahradiť ani pár zabití vo flashbackoch. Asi len záverečná scéna prinesie malé prekvapenie, to už je však čase, keď sa o dejovom zvrate nedá vôbec hovoriť.

Celkove je teda Giallo ďalším zo stále sa predlžujúcej série Argentových nepodarkov. Pozerajúc sa na film mimo kontext jeho tvorcu je otázne, či by vôbec uzrel svetlo sveta a ku koľkým divákom by sa dostal. Dario Argento má šťastie v tom, že tých pár skalných asi nikdy neprejde trpezlivosť. A kým bude nakrúcať nové filmy, budú dúfať že každý jeho nový film už bude ten, ktorým sa vráti k svojej bývalej sláve. Pozerajúc sa na tempo, ktorým stále nové filmy nakrúca, je ťažko pochybovať o tom, že Argenta filmovanie baví, a vôbec sa nezdá, že by mienil prestať. Môžeme si teda povedať len to, čo po asi každom filme, ktorý nakrútil behom posledných aspoň desiatich rokov: nabudúce už sa to určite podarí.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok