články.

Hrôza sfarbená nažlto

Fenomén giallo hororu

Prvotná zásluha za vznik talianskeho hororového žánra sa často pripisuje Raymondovi Chandlerovi, otcovi akcie a napätia v detektívnych románoch. Na rozdiel od diel Agathy Christie, kde pri čajíčkoch a v kluboch rozoberali vraždy elegantní Belgičania a sympatické staré dámy, Chandlerov súkromný detektív Philip Marlowe sa rád vrhal priamo do nebezpečenstva. On a s ním fenomén americkej pulp fiction si našli svoj obraz v talianskej literatúre giallo, zošitkoch žltej farby, ktoré prinášali detektívne a mysteriózne príbehy. Fenomén, akým sa stali, nemohol zostať bez povšimnutia filmového priemyslu, ktorý priniesol pod rovnakým názvom svoje poňatie obdobných zápletiek a vytvoril asi najvýraznejší zjav v európskom horore druhej polovice dvadsiateho storočia.

„Násilie v „giallách" býva páchané najčastejšie na ženách, podľa možnosti mladých a nevinných."

Za vôbec prvé filmové giallo sa považuje film Maria Bavu La ragazza che sapeva troppo/Dievča, ktoré vedelo príliš mnoho z roku 1963. Režisér, ktorý mal už vtedy na konte kultovú Masku démona, definoval v tomto filme viacero pravidiel, ktoré sa pre giallo stali typickými. Prvým z nich je potrebný nádych exotiky, respektíve cestovania. Tak ako tu je hlavnou hrdinkou mladá Američanka, ktorá príde do Ríma navštíviť svoju tetu, budú hlavnými postavami obrovskej väčšiny nasledujúcich filmov buď cudzinci v Taliansku, Taliani v cudzine, prípadne budú zahraničné miesto aj postavy. Rovnako príznačným ako národnosť je aj rod hlavnej postavy. Američanka sa tu stáva svedkom vraždy inej dievčiny a potenciálnou ďalšou obeťou. Násilie v „giallách" býva páchané najčastejšie práve na ženách, podľa možnosti mladých a nevinných. A rovnako ako v Bavovom filme, zločiny mávajú svoj motív najčastejšie niekde vo vrahovej minulosti, najlepšie v jeho detstve, podľa teórií Talianmi tak veľmi zbožňovaného Sigmunda Freuda. Podvedomie zvyčajne zohráva významnú úlohu okrem vraha aj u kladných postáv, ktoré toho vždy vidia viac, ako si myslia, a pochopia to až v tej správnej chvíli. Tak aj dievča, ktoré „vedelo príliš mnoho", vidí vraždu v momente, keď sa spamätáva z omráčenia a nie je si istá, nakoľko má svojim očiam veriť. Podobne ako väčšina nasledujúcich hrdinov gialla, aj ona je súčasne detektív aj cieľ vraha, odetého v typickom tmavom plášti a klobúku, s čiernymi koženými rukavicami. Tento vrah je navyše často cez deň normálnym členom spoločnosti. Zväčša býva hnaný túžbou zabíjať, ale nevyžíva sa v utrpení obetí, vraždy vykonáva rýchlo a pomerne jednoducho. Gore prichádza skôr akosi náhodou. 

Po formálnej stránke prináša Bava vysoký štandard kvalitnej hudby a kamery, výbornú prácu s exteriérmi aj interiérmi. Výtvarná prepracovanosť sa stáva vhodným doplnením násilného obsahu a gýčovitej zápletky a zdôrazňuje snahu o viac estetický ako intelektuálny zážitok. Namiesto psychológie postáv vťahuje giallo do deja skôr kamerou. Najklasickejším sa stane pohľad očami postáv, či už obete, alebo vraha, ktorý má v ruke nôž alebo pištoľ. Časté sú rýchle pohyby a zaostrenia kamery na zhrozené oči alebo kričiace ústa, prípadne tečúcu krv.

Nasledujúce Bavove filmy žáner gialla ďalej rozvíjali, nestali sa však jeho jedinou tvorbou. V nadväznosti na Masku démona pokračoval aj v produkovaní gotických hororov, ako napríklad La frusta e il corpo/Bič a telo, Operazione paura/Prekliatie smrti alebo Lisa e il diavolo. Tie sa od giallo filmov na jednej strane odlišujú žiadnou alebo menej kriminálnou zápletkou a historickým zasadením. Dôležité sú prepracovaný vizuál a hudba. Svojím obsahom sa takisto držia na úrovni brakovej literatúry. „Sofistikovanosť" v tomto smere ustupuje potrebám a cieľom estetického zobrazenia. V nich zohráva úlohu aj akási forma záhady a pátrania. Nad hrdinami vždy visí nejaká (akákoľvek) otázka, ktorá je hlavným elementom deja. Aj neskôr preto gotické, čarodejnícke horory a horory so strašidlami viac-menej vnikli v žánri giallo a ich podobnosti v spracovaní a atmosfére premostili nedetektívnu podstatu. Spoločných majú aj viacero základných znakov kriminálnych giallo filmov, ako sú násilie na ženách, exotika a zlo prameniace v minulosti.

„Časté sú rýchle pohyby a zaostrenia kamery na zhrozené oči alebo kričiace ústa, prípadne tečúcu krv."

Z klasických giallo filmov, ktoré ešte Bava nakrútil, stoja za spomenutie napríklad Sei donne per l´assassino a Hatchet for Honeymoon, obidva zasadené do sveta módy. V tom prvom zabíja maskovaný vrah mladé modelky a postupným pátraním vyjde na povrch zložitá spleť intríg a zaujímavých vzťahov. Tento film vo svojej dobe vyčnieval svojou brutálnosťou aj množstvom mŕtvol. Aj v druhom zomierajú mladé modelky, tentoraz sa odsudzujú na smrť vždy, keď sa rozhodnú vydať. Čo iné môže za ich smrťou stáť, ak nie vrahova trauma z detstva? Majetkové motívy zase prináša Bava vo filme Reazione a catena/Twitch of the Death Nerve, v ktorom vidíme viacero oddelených postáv aj vrahov. Dejová „zapletenosť" až bezhlavosť na hranici únosnosti prináša opäť množstvo mŕtvych a veľmi zaujímavé vyvrcholenie v podobe trestu pre ženu, ktorá sa bezohľadne hnala za dedičstvom.

Medzi prvých nasledovníkov Bavu a jeho poňatia žánru patril Sergio Martino. Martinovým asi najpodarenejším filmom je Lo strano vizio della Signora Wardh/The Strange Vice of Mrs. Wardh. Jeho dej sa sústreďuje na manželku talianskeho veľvyslanca vo Viedni. Jej podivná neresť k nej stále púta niekdajšieho milenca Jeana, ktorý je presvedčený, že len on ju dokáže uspokojiť. Ona sa však na minulosť snaží zabudnúť a nachádza si nového milenca. V meste práve začína zúriť šialený zabijak, ktorého obeťami sú mladé ženy, a zdá sa, že na mušku si vzal aj našu hrdinku. Na jednej strane prepletený, ale stále zmysluplný a logický dej tu vytvára výbornú stiesňujúcu atmosféru plnú paranoje, ktorá krásnu Edwige Fenech privedie takmer až k šialenstvu.

Po ďalších podarených dielach, ako Tutti i colori del buio a La coda dello scorpione, nasledoval film I copri presentano tracce di violenza carnale, do angličtiny preložený ako Torso. Ten je už hlavne oproti pani Wardhovej o poznanie horší, často sa však uvádza ako základ moderných slasherov, predovšetkým série Piatok trinásteho. Okrem množstva násilia sa vyžíva aj v nahote a sexuálnom dráždení. Hrdinkami sú študentky, ktoré sa po tom, ako zabijú niekoľko spolužiačok z univerzity, vyberú do odľahlého domu na vidieku. Pravdaže, nasleduje ich tam aj zabijak, ktorého identitu odhalíme až vďaka poslednej z nich, ktorej sa podarí ostať nažive.

Ďalšie veľmi kvalitné žánrovky sa podarilo nakrútiť Massimovi Dallamanovi a Pupimu Avatimu. Najznámejšie dielo prvého z nich, Cosa avete fatto a Solange, pomenoval český distribútor Solange: Teror v dívčí škole. V hlavnej úlohe má talianskeho učiteľa na náboženskej dievčenskej škole v Anglicku. Kombinuje sa tu viacero rôznorodých elementov - romantický (po pomere s jednou zo študentiek sa podarí upevniť vzťah s manželkou) a ten klasický giallovský, manifestovaný smrťou mladých dievčat, ale aj anglicky detektívny, ktorý prináša rozriešenia vrážd. Pomerne málo násilia a krvi vyvažuje vypätá atmosféra a výborná gradácia či zauzľovanie deja, pričom film nám odpovede ponúkne až na samom konci. Z hľadiska scenára patrí Solange k najprepracovanejším giallám s najzaujímavejšími a najrôznorodejšími postavami. Tiež má jednu z málo point, ktorá viac ako obligátne, „pro forma rozuzlenie" prináša zaujímavý zvrat, na ktorý film diváka úspešne navadil a ktorý ho v tej pravej chvíli nesklame.

Pupi Avati sa do dejín žánru zapísal dielom La casa dalle finestre che ridono/Dom so smejúcimi s oknami. Tento film, naopak, obsahuje veľké množstvo dejových nelogickostí a nezodpovedaných otázok, pričom svoju atmosféru stavia skôr na strašidelných dojmoch a zlovestných pocitoch. Hrdinu filmu pozvú do malého toskánskeho mestečka reštaurovať v miestnom kostole maľby tajomného umelca, ktorý zahynul pred pár rokmi. Reštaurátor tu stretne veľa zvláštnych indivíduí. Zakrpateného starostu, bývalého spolužiaka, mierne postihnutého zlovestného chlapca, starú pani pripútanú na lôžko v starom dome, kňaza, ktorý nespĺňa jednu zo základných požiadaviek svojej profesie, ako aj vodiča alkoholika, ktorý mu nakoniec pomôže odhaliť miestne tajomstvo. Aby sme neboli ukrátení o týranú ženu, zblíži sa s miestnou mladou učiteľkou (na jej nešťastie). Pritom sa zo všetkých strán dozvedá veľa zaujímavých vecí, a to ako o šialenom maliarovi, tak aj o jeho rodine a mestečku samotnom. Vytvorená atmosféra zvrhlých, zabudnutých tajomstiev a chorých myslí v izolovanom kraji dostane aj náležité vyvrcholenie, ktoré je ešte šialenejšie, ako divák čaká.

Už na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sa cestou gialla vybral aj režisér, ktorého meno sa neskôr spájalo s giallom, ako aj vôbec talianskym hororom asi najviac. Dario Argento, spoluautor filmovej klasiky Vtedy na západe, sa ako režisér uviedol v rokoch 1970 a 1971 troma ľahšími thrillermi L'Uccello dalle piume di cristallo/Vták s kryštálovým perím, 4 mosche di velluto grigio/Štyri muchy na šedom zamate a Il Gatto a nove code/Mačka s deviatimi chvostmi. V nich je ešte najvýraznejšia kriminálna zložka a atmosféra stavia hlavne na zvedavosti, ktorej však chýba prídavok hrôzy. S miernou dávkou násilia a príťažlivého napätia sú dobrou predzvesťou jeho neskorších diel. Už tu sa navyše hlási k giallovým prvkom a takisto začína so svojou definíciou estetického poňatia hororu, ktoré sa pre neho stane najpríznačnejším. Argentov nasledujúci film s názvom Profondo rosso/Tmavo červená už plne dobieha svojich predchodcov aj v hororovosti a práve toto dielo je považované za jeden z vrcholov žánru. Jeho najsilnejšími aspektmi sú výborná hudba v podaní skupiny Goblin, ktorá spolupracovala aj na ďalších Argentových filmoch, a výborné vizuálne spracovanie od kamery až po prácu s farbami. Zápletka zahŕňa to, čo by mala - mystériu v podaní psychického média, svedka, ktorý si až do poslednej chvíle nedokáže uvedomiť, čo vlastne videl, a zlo z dávnej minulosti, ktoré sa teraz vracia a je k hlavným hrdinom bližšie, ako si mysleli. Vypätá atmosféra a strašidelnosť úplne suplujú trochu menej zabití. Tie sprevádza zakaždým zlovestná detská hudba a každé z nich je skutočným diváckym zážitkom. Obmedzené možnosti vtedajšej techniky, ale aj úmyselné použitie viditeľne prisvetlej krvi ponúkajú osobitý naivný gore, ktorému nepríde na chuť len zarytý milovník tvrdého realizmu.

„Po Argentovej niekoľkoročnej režisérskej odmlke však prišiel, nanešťastie, dosť významný prepad v kvalite jeho tvorby."

Po Tmavo červenej aj Argento mierne odbočil zo žánru a nakrútil gotický horor Suspiria. Zasadil ho do nemeckej tanečnej školy, na ktorú sa prihlásila mladá Američanka, netušiac, že tam vládnu čarodejnice. Opäť tu vidíme mnoho prvkov príznačných pre giallo, s výnimkou toho kriminálneho, aj keď pátranie po tajomných silách ho čiastočne zastupuje. Film je však hlavne príznačný pre Argenta a jeho hru so zmyslami diváka. Opäť nás sprevádza krásna hudba a až do extrému dotiahnutá hra s kamerou a farbami, ktoré navodzujú snovú atmosféru. Po podobnom, aj keď o niečo horšom filme Inferno nakrútil Argento ďalšie tri vynikajúce giallo snímky - Tenebrae, Phenomena a Opera. Podarilo sa mu v nich udržať výbornú úroveň formálnej realizácie a originálny, miestami dosť tvrdý gore. Všetky majú výbornú atmosféru, dobrý spád aj solídne napätie, pokryvkáva už len tradične dej, ktorý je však v jeho filmoch nepodstatný. Po Argentovej niekoľkoročnej režisérskej odmlke však prišiel, nanešťastie, dosť významný prepad v kvalite jeho tvorby. Ak sa mu ešte v deväťdesiatych rokoch podarilo nakrútiť jeden pozerateľný, aj keď nie dobrý horor, La Sindrome di Stendhal/Stendhalov Syndróm, neskoršie diela už pôsobia ako karikatúry jeho samého. Posledným z nich je Giallo, ktorého recenziu nájdete tu.

„Fulci sa doslova vyžíval v čo najexplicitnejšom zobrazovaní každej predstaviteľnej nechutnosti - rezania všemožných častí tela, odlupujúcej sa pokožky či rôznych druhov mliaždenia."

Posledným skutočne veľkým mužom v žánri gialla je Lucio Fulci. Čo sa týka množstva zrežírovaných filmov ide o asi najplodnejšieho z menovaných tvorcov, aj keď zďaleka nie všetky jeho diela sú horory a ešte menej ich je klasických giallov. Od čias, keď sa uviedol do žánru v prvej polovici sedemdesiatych rokov, si vytvoril silne charakteristický rukopis, niekde na hranici umenia, gýča a pozerateľnosti. Jeho diela sa stali kontroverznými, keďže nebol nijako vyberavý, čo sa týka obetí násilia, ale zato veľmi si dal záležať na jeho zobrazovaní. Nielen v rámci talianskej produkcie dodal goru nový rozmer.  Doslova sa vyžíval v čo najexplicitnejšom zobrazovaní každej predstaviteľnej nechutnosti - rezania všemožných častí tela, odlupujúcej sa pokožky či rôznych druhov mliaždenia. U Fulciho sa asi najviac dostáva do pozadia zápletka a logika deja, ktoré ustupujú samoúčelnému násiliu. V mnohých jeho filmoch však tento mix prekvapivo funguje a darí sa mu navodiť atmosféru kvalitného brakového strachu.

Podarený je predovšetkým jeho druhý film, Non si sevizia un paperino, zasadený na vidiek južného Talianska, kde niekto vraždí malých chlapcov. Izolovane dusná atmosféra v kombinácii s krutým násilím tu vytvára výborný spád a kvalitné napätie. Giallový je tiež jeden z jeho najkontroverznejších filmov - Lo squartatore di New York/ Newyorský rozparovač, v ktorom zase tajomný vrah s hlasom káčera vraždí mladé ženy, pričom jeho konanie je, pravdaže, zobrazené tak podrobne, ako sa len dá. Opäť psychopaticko-chaotické prostredie a z nezrozumiteľnosti prameniaca nepredvídateľnosť, ktorá posilňuje napätie, poskytujú ďalší zážitok zo zaujímavého braku. Fulciho však najviac preslávili horory zombícke a mysteriózne, z tých prvých predovšetkým film Zombi. Z tých druhých, bližších giallu, sú zaujímavé napríklad E tu vivrai nel terrore-L´aldilá/Brána do záhrobia, Quella villa accanto al cimitero/Dom pri cintoríne alebo Paura nella cittá dei morti viventi/Páter Thomas. Všetky sa odohrávajú v Amerike, kde nejaká dávna či vzdialená krivda spôsobí konfrontáciu hrdinov s temnými silami. Do svojej zápletky nezamotávajú, práve naopak, čo najviac sa od jej podivnosti snažia odpútať pozornosť, čo do veľkej miery uľahčuje pozornosť týchto filmov. Výsledkom je špecifická zmes nechutností a efektného strašenia a je len na divákovi, či bude mať chuť ju oceniť. Posledným Fulciho filmom je Voci dal profondo/Voices from Beyond, ktorého recenziu nájdete tu.

V osemdesiatych rokoch sa ešte menej úspešne snažili nadviazať na žáner gialla Lamberto Bava, syn Maria Bavu, a bývalý režisérsky asistent Daria Argenta, Michele Soavi. Obaja režírovali nie príliš podarené projekty Daria Argenta - Bava film Démoni a Soavi film La Chiesa/Svätyňa. Lamberto Bava asi najviac zaujal filmom Foto di gioia/Deliria, v ktorom akoby sa snažil vytvoriť aktuálne dielo v nadväznosti na svojho otca. Hlavná hrdinka je totiž majiteľka erotického časopisu a vrahovými obeťami sa stávajú jej modelky. Aj keď film si fanúšik gialla alebo ženskej krásy určite môže užiť, pôsobí skôr silene a chýba ma kvalitné spracovanie aj atmosféra. Soavimu sa po hororových a giallových snahách, ako napríklad Delirium/Stage Fright o vyvražďovaní hercov v divadle počas skúšania, oplatilo práve upustenie od žánra. Podarilo sa mu neskôr nakrútiť až trochu prekvapivo veľmi dobrý film Dellamorte Dellamore/Cemetery Man, zvláštnu kombináciu zombíckeho hororu, romantiky, poetiky a filozofie, ktorý si svojou úplnou osobitosťou vyslúžil štatút kultovosti.

„Mladí tvorcovia, schopní nadviazať na tradíciu, sa v Taliansku akosi neobjavujú, čo však nie je zďaleka problém len hororu."

Taliansky film ako celok zažíva od osemdesiatych rokov dosť významný úpadok a tento trend sa nevyhol ani giallu. Zatiaľ čo ešte v osemdesiatych rokoch nájdeme viacero kvalitných giallových filmov, v rokoch deväťdesiatych išlo už skôr o zúfalé snahy udržať žáner nažive, ktoré v stále smutnejších podobách pokračujú dodnes. Nie je vôbec náhoda, že v našom prehľade súčasného európskeho hororu Horror Made in Europe nie je o talianskych dielach ani zmienka. Nič také ako súčasný taliansky horor dnes prakticky neexistuje a je skutočnou výnimkou nájsť čo i len pozerateľné dielo tejto proveniencie. Zo zabehnutých tvorcov zostáva plodným len Dario Argento, od ktorého už však ťažko čakať dobrý film a je viac ako pravdepodobné, že neslávne dopadne aj jeho pripravovaný projekt Dracula v 3D. A mladí tvorcovia, schopní nadviazať na tradíciu, sa v Taliansku akosi neobjavujú, čo však nie je zďaleka problém len hororu.

Otázne je aj to, nakoľko by bolo vôbec možné nakrúcať giallo v dnešnej dobe. Jednou z ich výrazných čŕt bola od začiatku istá naivita a lacnosť, či priam brakovosť, ktorej prerod na kvalitné horory a často aj umenie sa podarila hlavne vďaka zručnosti tvorcov pracovať s estetickou stránkou filmu. Išlo o špecifické čaro, k vytvoreniu ktorého prispievali nemalou mierou aj technické možnosti a filmárske postupy doby. Snaha dnes tento žáner oživiť by si s veľkou pravdepodobnosťou vyžadovala značnú dávku inovácií a nových nápadov na docielenie rovnakého efektu. O úspechu a aj zmysle podobného úsilia je pritom viac ako oprávnené pochybovať. Preto skôr ako v pokračovaní tradície gialla, držme talianskym tvorcom palce pri hľadaní jeho dôstojného nástupcu.