hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Suspiria (2018)

Menej farieb, viac tanca

Pôvodná Suspiria si svoj kultový status získala vďaka funkčnej zmesi prvkov pochádzajúcich z inej doby. Naivný scenár, úchvatný vizuál plný sýtych farieb, gotické prostredie, úžasná hudba, no a réžia Daria Argenta v najlepšej forme. Jej atmosféra patrí medzi najosobitejšie zážitky v dejinách hororu, snaha zopakovať ju sa preto spočiatku javila značne šialene. Náznaky dôvery vzbudila až serióznosť, s akou tvorcovia k novému projektu pristupovali. Obsadenie Tildy Swinton, hudba od Thoma Yorkea. Režisér Luca Guadagnino bol vraj možnosťou film nakrútiť posadnutý už od svojich 14 rokov, a hoci ide o jeho prvý horor, ako artový režisér svoje kvality už dokázal. Pochopiteľne tak nejako musí potom vyzerať aj výsledok.

15. 3. 2019

Cult of Chucky

Chucky dospieva

Dej opäť nadväzuje, tak na predošlý diel, ako aj na dlhodobú líniu v sérii. Z predošlého dielu nám zostáva vozíčkarka Nika, lieči sa na psychiatrii z presvedčenia, že všetkých tých ľudí v jej dome nezabila ona, ale neživá hračka. Zdá sa, že terapia napreduje úspešne, Nika prijala skutočnosť, že je vrah, a môžu ju presunúť do ústavu s nižšou ostrahou. Bábku Chuckyho jej kúpia v rámci liečby, a poslúži zároveň ďalšej pacientke, tá smúti za svojím dieťaťom. Čudné je, že bábky sa začnú akosi množiť. K prvej pribudne druhá, tú prinesie ako dedičstvo po Nikinej neterke nám už dobre známa Tiffany, Chuckyho večná milá. Tretia bábka príde poštou, nikto presne nevie odkiaľ. A ako sa už dá čakať, s pribúdaním bábiek začnú ubúdať pacienti aj personál. Nike nikto neverí, obviňujú ju len z návratu jej rozpoltene vražedných stavov. Jej šťastie, že je na vozíčku, príliš nudná obeť.

27. 10. 2017

Burning Bright

Konečne dobrý horor so zvieraťom
Ľudia najviac platia za to, čoho sa najviac boja. Aspoň o tom je presvedčený John, ktorý sa rozhodne prerobiť svoj dom na safari ranč. Hlavnou atrakciou má byť tiger, ktorého pre jeho divú povahu nechceli ani v cirkuse. 18. 10. 2010

Bear

Medveď je živý, ale nezáživný

Jeden spoločný výlet dvoch znesvárených bratov a ich partneriek na rodinnú párty prekazí nehoda. Ich auto zíde z cesty a štvorica uviazne v lese, kde stretnú medvediu samicu, zrejme podobne vyplašenú ako oni sami. Jeden z bratov však stratí nervy a medvedicu chladnokrvne zastrelí. Pár nábojov si však mal nechať. Prichádza totiž samec, ktorý je lačný nie ani tak po ľudskom mäse, ako skôr po pomste.

20. 9. 2010

Liek na život

Do Švajčiarska chodia bohatí odpočívať. Večne odpočívať.

Generálny riaditeľ veľkej finančnej firmy, pán Pembroke, odišiel na liečenie do švajčiarskych álp. Kolegom poslal zvláštny list. Celkom podľa neho zanevrel na honbu za peniazmi a svoj dovtedajší spôsob života. Asi sa zbláznil. Firma ho potrebuje, musí podpísať jej predaj. A možno by na neho rovno mohli hodiť aj nejaké nezrovnalosti. Pošlú po neho jedného z ich pôvodcov, mladučkého Lockharta. Tomu sa po troche snahy podarí k Pembrokeovi dostať a čiastočne ho aj na návrat presvedčiť. Veci sa ale skomplikujú, Lockhart si pri nehode zlomí nohu a musí v sanatóriu zostať. Na tom mieste je niečo zvláštne. Obyvatelia blízkej dediny ho nenávidia, o bývalom majiteľovi kolujú čudné historky. Vraj chcel mať dieťa s vlastnou sestrou a v ich svadobnú noc ju dedinčania prišli zlynčovať. Všetci pacienti sa správajú zvláštne, nikto nechce odísť. Prečo aj, vysvetľuje Hannah, jediná mladučká pacientka. Neprekážajú jej ani všadeprítomné úhory?

23. 2. 2017

recenzie.

Blindness

Afonka Soby | 16. 10. 2010
0
9/10          

Slepota je stávka na istotu


V ambulancii očného lekára sa objaví zvláštny pacient. Tvrdí, že náhle prestal vidieť. Jeho oči však vyzerajú ako zdravé a na rozdiel od iných slepých ľudí nevidí svet ako tmu, ale ako veľmi ostré svetlo. Doktor pokladá jeho prípad za veľmi ojedinelý. Na druhý deň je už však situácia celkom opačná. Doktor je slepý a zdá sa, že vôbec nie je sám. Postupne slepnú aj ostatní ľudia až do stavu, keď sa vidiaci človek rovná zázraku. A presne takým zázrakom je doktorova žena, ktorá svojho muža neopúšťa ani vtedy, keď je odvedený do karanténnej oblasti pre nevidiacich, t. j. infikovaných neznámym vírusom. Tu však vládnu iné pravidlá, na aké boli doposiaľ zvyknutí.

Film Slepota nakrútil Fernando Meirelles, režisér takých peciek ako Mesto bohovNepohodlný, podľa rovnomennej knihy portugalského spisovateľa José Saramaga, držiteľa Nobelovej ceny za literatúry. Ak vás tieto mená ešte nenavnadili, možno to zvládnu tieto: Julianne Moore (Hannibal), Gael García Bernal (Amores Perros), Mark Ruffalo (Zodiac), Alice Braga (Predátori, Repo Men) a Danny Glover (Saw). Jednoducho herecký ansámbel, ktorému sa nedá odolať! Niežeby sa o to vôbec fanúšik kvalitného filmu pokúšal. Pri pohľade na naše hodnotenie je jasné, že by tým išiel proti sebe. Tvorcovia si boli totiž vedomí vysoko atraktívneho námetu, ktorý tu nebol od čias Dňa trifidov, postapokalyptického románu Johna Wyndhama, v ktorom sa ľudia, podobne ako v Saramagovej Slepote, musia vyrovnať s následkami hromadného oslepnutia. To bolo však ešte v päťdesiatych rokoch minulého storočia. A konečne niekto prišiel na to, že príbeh môže fungovať aj dnes.

Spomínané slovo „postapokalyptický" sa výborne hodí nielen ku Dňu trifidov, ale aj k Slepote. Je to však veľmi široká charakteristika, pod ktorú sa zmestí viacero rôznych filmov: Mad Max, The Crazies, Resident Evil, Som legenda či O 28 dní. K tomu poslednému má Slepota možno najbližšie, no ťažko ho ako celok k niečomu pripodobniť. Úvod, v ktorom sme svedkami postupného šírenia „nákazy", asi najviac pripomína Smrtiacu epidémiu, no od chvíle, keď sa dostávame do karanténnej zóny, má Slepota našliapnuté na solídny existenciálny triler, ktorý svojou atmosférou („Kde sme? Kto ste?") znesie porovnanie s Kockou. Nebude sa však hľadať cesta von, práve naopak, kľúčové budú možnosti, ako prežiť vnútri. Ľudia si musia vytvoriť vlastné pravidlá, vybudovať vlastnú spoločnosť. Nie všetci to však chcú docieliť pokojnou cestou a komunita sa triešti na dva tábory: tých, čo preferujú zákony džungle, t. j. velí silnejší (v tomto prípade ten, kto má zbraň), a tých umiernenejších, a teda zákonite „slabších". Film sa prelína do žánru survival a začína hra o prežitie. Niečo podobné sme už videli/čítali v detskom podaní v Bohovi múch. Markantný rozdiel je však v tom, že „dospeláci" sa dostanú k omnoho katastrofálnejším stavu a omnoho skôr. Fáza pokusov o nastolenie „demokracie" (v Bohovi múch symbolizovaná lastúrou, ktorá slúžila ako symbol poriadku) je takmer úplne preskočená a „umiernení" sa nestačia čudovať, ako rýchlo sú zotročení. Bohužiaľ, takýto vývoj zodpovedá „dospelej" realite.

Na rozdiel napríklad od spomínaných The Crazies, ktorí pracovali s podobným konceptom vírusu prudko sa šíriaceho medzi obyvateľstvom, je Slepota omnoho viac príbehom „ľudstva" ako individuálnych hrdinov. Hoci tu máme pár nesporne hlavných postáv (najmä doktorova manželka, ktorá nás filmom sprevádza ako jediná vidiaca), ich mená nie sú nikdy vyslovené nahlas. Rozpoznávame ich podľa rasy či povolania. Keď chcú totiž hrdinovia prežiť, musia sa naučiť prestať myslieť individuálne a naučiť sa žiť v spoločnosti, t. j. prijať situáciu, ktorá - ako sa zdá - už nikdy nebude lepšia. The Crazies sa sústredilo na dvojicu, ktorá sa snaží pred vírusom utiecť. Takáto alternatíva nie je v Slepote ani len naznačená. Ak sa chcete ubrániť pred ostatnými, môžete sa zabarikádovať vo svojom dome, alebo „kóji", ako ľudia volajú oddelenia v karanténnej zóne, no nedá sa skutočne ujsť. Napriek tomu však tvorcovia nevytvárajú antihrdinov, akým bol napríklad Mel Gibson v Šialenom Maxovi - muž, ktorý stratil všetko, čo ho „oprávňuje" konať chladnokrvne a sebecky. Hrdinovia Slepoty sú odhodlaní nestratiť svoju tvár, a to napriek tomu, že všetko, čo sa deje s nimi a okolo nich, ich utvrdzuje v tom, že už ju dávno stratili. 

Ak by sme hľadali chyby, našli by sme ich v logike konania doktorovej ženy, jedinej vidiacej postavy, ktorá je síce ostatnými považovaná za „silnú ženu", ktorá nosí určité bremeno, v skutočnosti by však mohla do vecí zasiahnuť oveľa viac a mnohým zlým veciam, ktoré sa vo filme dejú, úplne predísť. Jej úlohou je však iba byť naším sprievodcom, vodiacim psom. Vďaka nej sa dej posúva dopredu a my nesledujeme iba hlúčik bezcieľne sa motajúcich slepcov. Filmu by sme mohli vytknúť aj slabé zachytenie paniky zo samotného oslepnutia, ktoré tu všetky postavy viac-menej iba akceptujú ako fakt. Už spomínaný John Wyndham v Dni trifidov bravúrne zachytil zmes paniky, strachu a beznádeje, ktoré často končili šialenstvom či samovraždou. Slepota sa týmto témam venuje len okrajovo, čo je určite škoda.

Slepota je film, ktorý má nesporné umelecké kvality. Je zaujímavý nielen svojou myšlienkou, ale aj spôsobom, akým ju podáva. Výborná práca kameramana, ktorý sa hrá so svetlom tak, že občas máme pocit, akoby sme sa tiež infikovali „bielou tmou", ako je vírus vo filme pomenovaný, perfektne ladí s veľmi originálnou hudbou. Tvorcovia si dovolili aj niektoré zaujímavé postupy, ako keď vo viacerých scénach nechali japonskú dvojicu hovoriť ich rodnou rečou bez toho, aby ich otitulkovali. Ale to už sú detaily, ktoré by ste mali určite objaviť sami. Pokiaľ ide o perfektný filmový večer, ktorý bude vo vás rezonovať ešte niekoľko nasledujúcich dní, Slepota je stávka na istotu.... A jedna drobnosť na záver: film vznikol ešte v roku 2008. Napriek tomu, že hororo.sk je web, ktorý sa snaží byť aktuálnym v každom ohľade, pokladal som za nutné naň upozorniť, pretože za dva roky od svojej premiéry sa nenašiel distribútor, ktorý by ho nasadil do slovenských kín. Prečo? Odpoveď nechám zámerne na individuálnom úsudku každého z vás.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok