hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Hellions

Halloweenska báseň o tehotnej tínedžerke
Keď na Halloween doktor oznámi sedemnásťročnému dievčaťu, že je tehotná, veľmi jej do smiechu nebude. Nepomôžu ani škriatkovské ušká, ktoré má doktor nasadené. Nepoteší ju ani, keď dievčatko v čakárni opätuje pochvalu pre jej kostým. Pretože Dora na sebe kostým nemá. Náladu jej nezdvihne ani matka. Súhlasí, že nie každá môže byť najlepšou žiačkou ročníka. Bola by ale rada, keby ho aspoň ukončila. Celkom vhodné podmienky oznámiť jej, že je tehotná, nie? Keby ešte tak čakala normálne dieťa. Lenže je Halloween, všade sa rozliezajú akísi Hellions.
12. 10. 2015

The Intruder

Nielen duchovia strašia v domoch

V čom má byť film mysteriózny nie je celkom jasné. Nemusíme sa s negatívnou postavou zhodovať vo všetkom, základu jeho rozpoloženia ako ho vidíme sa ale dá rozumieť. Dom postavil jeho dedko, bývali tam jeho predkovia a on sám po celý svoj dovtedajší život. Nech ho predáva z akéhokoľvek dôvodu, je celkom pochopiteľné, že sa mu to nerobí ľahko. Tým, aký je dom krásny. K miestu má silné citové puto, má nutkanie sa tam vracať a bolí ho každý zásah, ktorý do domu noví majitelia vykonajú. Tiež je pochopiteľné, že už pri tomto správaní začne pôsobiť ako Narušiteľ.

7. 4. 2020

The Battery

Jim Jarmusch sa dal na horory?
Prečo by sme sa na svet ovládnutý zombíkmi, kde ľudská spoločnosť prestala existovať, mali pozerať len z negatívnej stránky? Aj poslední dvaja živí ľudia, ktorí sa budú túlať vyprahnutou krajinou, budú stále ľudia. Nie je dôvod, aby sa ich príbeh nedal vyobraziť ľudsky, prihliadajúc aj na ich iné túžby, ako skrátka prežiť. Takto originálny je horor o dvoch postapokalyptických parťákoch, s názvom The Battery.
11. 12. 2013

Tokyo Gore Police

Penis ako zbraň a aligátor miesto nôh
Napadlo vám niekedy, čo by sa stalo, keby polícia prešla do súkromných rúk? Režisér Yoshihiro Nishimura sa nad tým zamyslel za vás a vytvoril budúcnosť Tokia, v ktorej sa tokijská polícia volá Tokyo Police Corporation. Ako názov filmu Tokyo Gore Police napovedá, nebude to budúcnosť práve ružová, ale skôr krvavočervená. 13. 1. 2011

Posljednji Srbin u Hrvatskoj

Zombíci a balkánsky nacionalizmus

Keďže ide o film v chorvátsko- srbskej koprodukcii, tým pozadím samozrejme musí byť miestny nacionalizmus a národnostné konflikty. Ako vieme z nie tak dávnej histórie, nejde o vôbec až tak nevinnú tému, ktorá ako poznáme miestne povahy ľahko vzplanie ďaleko za hranicu humoru. Podobné témy brané napriek svojej absurdnej podstate príliš vážne sú presne vhodným námetom pre satiru, a s tou sa film snaží pracovať. Okrem nacionalizmu uvidíme aj niečo v zmysle ignorancie veľkých voči malým, a bezohľadnosť zisku. Cieľom satiry teda nie je príliš čo vytknúť, horšie už je to s jej realizáciou ako aj samotnou filmovou podstatou.

1. 4. 2020

recenzie.

Repo Men

Afonka Soby | 23. 9. 2010
1
9/10          
žáner:
sci-fi

Krvavý balet nie je bez duše


Idea nie taká vzdialená od pravdepodobného vývoja udalostí: v tomto svete, kde je na splátky všetko, na čo si len pomyslíte, je možno len otázkou času, kedy bude na splátky aj jedna z najcennejších komodít - ľudské orgány. „Dlhujete to svojej rodine, dlhujete to sami sebe," hovorí viac ako trochu sektársky Frank, manažér Únie, spoločnosti, ktorá vyrába a predáva, resp. „prenajíma" orgány zúfalým ľuďom, pre ktorých je to často jediná možnosť, ako prežiť. Princíp je však podobný ako s hypotékou: nestíhate splácať, čakajte exekútora. Takými exekútormi sú aj Jake (Forest Whitaker) a Remy (Jude Law), podarená dvojka dvoch totálne cynických týpkov, ktorým už od základnej školy nikdy neprekážal pohľad na krv. Ideálny materiál na „repomenov" (od slova „repossession", čiže „nadobudnúť naspäť"), zamestnancov Únie, ktorí musia jednať chladnokrvne a bez zľutovania. Veď orgány, ktoré si berú späť, sú často životne dôležité. Všetko sa však zmení, keď sa Remy po nehode s defibrilátorom prebudí s umelým srdcom v hrudi. „Dlhuješ to sebe, dlhuješ to svojej rodine," hovorí mu Frank, apelujúc tak na jeho malého syna. Remy však svoj úrok nestíha splácať, pretože s novým srdcom akoby prišiel nový človek. Zrazu súcití s ľuďmi, ktorých predtým chladnokrvne zabíjal. Ako môže v takomto stave vykonávať naďalej svoju prácu bezcitného repomana a splácať svoje srdce?

Postavu repomana poznáme už z Repo! The Genetic Opera, perfektného gotického muzikálu od Darren Lee Bousmana, zrejme najlepšieho režiséra série Saw. Príbeh podľa pôvodnej divadelnej hry sa vtedy viac ako na samotného repomana sústredil na jeho dcéru Shilo, ktorá sa musela vyrovnať s tým, že prácou jej otca je doslova „vykuchávať ľudí". Podobný rodinný motív nájdeme aj v Repo Menoch od (zatiaľ) neznámeho Miguela Sapochnika: Remy má malého syna, pred ktorým treba jeho prácu utajiť a jeho žena mu večne vyčíta, že by si mohol zarábať aj iným spôsobom. Repo Men je však predovšetkým o Remym, ktorý sa podobne ako kedysi John Preston (Christian Bale) v Equillibriu alebo John Anderton (Tom Cruise) v Minority Report dostane na opačnú stranu barikády. Je naozaj „práca ako práca", ako zvykne hovorievať jeho kolega Jack? A kto je tu vlastne naozaj „sup", ako v Únii nazývajú tých, čo obchodujú s orgánmi načierno?

Po viac-menej akčnom úvode, ktorý nás zoznámi s typickým pracovným dňom repomana, sa film prehupne do temného sci-fi v štýle Johnyho Mnemonica, Potomkov ľudí či Existenz. Dostávame sa do undegroundu, ktorý vyzerá celkom inak ako kancelárie Únie. Je to svet sám osebe, v ktorom vymieňa kĺby päťročné dieťa, kde sa predávajú orgány za polovičné ceny, kde sa ľudia sami „opravujú", pretože ak máte v tele desať umelých orgánov, je ťažké ich všetky udržiavať potom, čo sa skončí ich záručná lehota. Tu Remy spoznáva Beth (Alice Braga), ktorá Únii dlhuje pomaly všetko, čo má na sebe alebo v sebe („Ja mám umelé srdce a ona má umelé všetko ostatné"). Beth je dôležitou súčasťou Remyho vnútorného prerodu. Je to jeho slamka, ktorej sa chytí, keď chce so svojím životom skoncovať. Je prestupným mostíkom medzi povrchným zabijakom, ktorý sa iba riadi pravidlami, a bojovníkom proti systému, ktorý už prestáva chápať ľudský život ako komoditu, ktorá sa dá jednoducho požičať a vrátiť späť.

Jude Law je stopercentne uveriteľný vo všetkých fázach Remyho vývoja a ťažko povedať, v ktorej sa mi páčil viac. Po divadelnom filme Sleuth/Detektív, ktorý sa, ako inak, nedostal do našich kín, je to v poslednom čase jeho druhá najlepšia rola. Okrem toho, že je prakticky nonstop v obraze, sa občas prihovára aj komentárom spoza písacieho stroja, ktorý sa na prvý pohľad do high-tech civilizácie veľmi nehodí, no možno ho chápať ako pripomienku, že niektoré veci nezmení žiadna technológia. Tak ako Johna Prestota v Equillibriu dojala tanečnica v sklenom ťažítku, nepovolenú vec vo svete, v ktorom je zakázané všetko, čo vyvoláva akúkoľvek emóciu, dojíma aj tento starý písací stroj, ktorý Remy nájde v polorozpadnutej budove, jednom z posledných útočísk „zadlžených". Nie je ani náhoda, že Remy chcel byť odmalička spisovateľom a jeho skutočné povolanie je celkom opačného rázu. Jeho postava je plná vnútorných bojov, kontrastov a protirečení. Jednoducho, skvelý filmový materiál.

Výborný je aj zvyšok hereckého ansámblu. Forest Whitaker je asi najvhodnejším Jackom, akého si viem predstaviť. Surový výzor, ktorý však vie byť aj srdečný, ho predurčuje na úlohu Remyho „buddyho" zo základky, ktorý ho sprevádza po celý život najmä ako verný spoločník do bitiek. Scenáristi nasadili Jackovi do hlavy očakávateľnú dilemu. Ako človek, ktorý pracuje v Únii, sa musí rozhodnúť, či po Remym pôjde, alebo ho podrží. Z tváre Foresta Whitakara, ktorý sa vie v sekunde zmeniť z príjemného chlapíka na nebezpečného psychopata, čo dokázal aj ako oscarový diktátor v dráme The Last King of Scotland, nie je odpoveď čitateľná, čo vytvára podstatnú časť dejového napätia. Hereckú trojku uzatvára charizmatická Alice Braga, ktorej Beth je na rozdiel od „G.I. Jane" v Predátoroch podstatne zaujímavejšie postava a po Meste bohov opäť ukazuje, že je výborná herečka, ktorú budeme určite v kinách vídať stále častejšie. A to je len dobre.

Téma umelých orgánov na splátky je zatiaľ pre film veľmi priaznivá. Najskôr výborný Repo! The Genetic Opera, teraz ďalšie prekvapenie, ktoré vyniká nielen kvalitným scenárom a výborne zahranými postavami, ale aj originálnou réžiou, ktorá sa síce necháva okato inšpirovať viacerými sci-fi filmami (alebo v jednej scéne aj Old Boyom - ak ste videli, určite ju v Repo Menoch spoznáte), no zo všetkého si berie to najlepšie. Výraznú úlohu tu zohráva soundtrack, ktorý často mení film na (miestami až bizarný) krvavý balet, v ktorom miesto klasiky hrá soul a reggae, čo je mimochodom hudba, ktorá vychádza priamo z duše, jedinej ľudskej „súčiastky", ktorá sa nedá nahradiť umelým implantátom. Vizuál Repo Menov je ladený do chladných sivých a modrých farieb, no duša filmu rozhodne nechýba.

Galéria k článku
Diskusia k článku (1 príspevok) Pridať príspevok
ked si je z coho vybrat lea
20. 12. 2011, 16:11

Hudbu odporucam aj ako soundtrack. Skvele, treba vidiet.

Odporúčané filmy