recenzie.

Splice

Afonka Soby | 4. 8. 2010

0

4/10          

žáner:

sci-fi

Adrien Brody a Sinéad O'Connor s chvostom

Clive a Elsa sa živia krížením zvieracej DNA. Keď však spoločnosti, v ktorej pracujú, navrhnú, že by mohli začať pracovať s ľudskou DNA, nestretnú sa s veľkým pochopením. Skôr ako potenciál liečiť rakovinu a iné choroby zaujímajú firmu zisky a etický kredit, ktorý si musia zachovať pred verejnosťou. Clive a Elsa tak musia začať experimentovať ilegálne na vlastnú päsť. Keďže sú to zároveň životní partneri, môžu si prácu pokojne vziať aj domov. Keď sa však práce začne meniť na reálnu bytosť, ktorá najskôr pripomína kura krížené so zajacom a neskôr Sinéad O'Connor s chvostom, začínajú svoje rozhodnutie ľutovať. Tento experiment sa však nedá len tak ľahko zrušiť.

Poriadny sci-fi horor mi už dlhšie chýbal (aj keď môj hlad bol čiastočne uspokojený vynikajúcim Pandorum) a trailer na Splice sľuboval niečo medzi Votrelcom a perfektnou béčkovou sériou Species. Navyše, Adrien Brody a Vincenzo Natali, ktorý okrem toho, že má cool meno, je aj režisér kultovej Kocky. Z toho proste musí vzniknúť skvelý film... Alebo nie? 

Splice je rozdelený na tri časti. Prvá sa odohráva prevažne v laboratóriu, kde Clice a Elsa „vyvíjajú" Dren, ako neskôr pomenujú bytosť, ktorá ich experimentovaním vznikne. Dren však rýchlo rastie a jej existenciu už nie je možné v laboratóriu utajiť. Preto ju odvezú na opustenú chatu Elsiných rodičov, kde sa o ňu starajú pomaly ako o dieťa. Posledná časť potom pripomína Jeepers Creepers a dokazuje, že s genetickými mutáciami sa neradno zahrávať. Ak je prvá časť ešte funkčná a povinnú expozíciu postáv v nej Natali zvláda s prehľadom, odchodom z laboratória sa mu celé dielko rozsype pod rukami a začína miestami pripomínať rodinnú komornú drámu o výchove mimozemšťana. V závere si režisér opäť spomenie, že vlastne chcel natočiť sci-fi horor, a na poslednú chvíľu sa vytasí s pár hororovými klišé. Už som iba dúfal, aby to neskončilo tak, ako som si myslel, že to skončí. Ale Vincenzo sa nás za každú cenu snaží presvedčiť, že klišé ešte nevymrelo. Bohužiaľ nepresvedčivo.

Jedným z problémom filmu Splice je, že pripomína sci-fi poviedku zo šesťdesiatych rokov. Vedecký experiment je v ňom podaný príliš naivne, aby sme tomu verili. Dren je vlastne stvorená behom pár filmových minút, čo zodpovedá pár záberom hrdinov pri počítači, ktorý potom, čo niekoľkokrát vyhodí error, nakoniec predsa len napíše, že ľudská DNA bola hostiteľom prijatá. Celkom mi uniklo, s čím ju vlastne krížili, hoci z výsledku to vyzerá na niečo medzi škorpiónom (podľa spôsobu útoku) a klokanom (zadné nohy). Nie je to celkom najhorší „look", no viac mi vyhovovala Natasha Hendstridge (Species), ktorej najsilnejšou zbraňou bolo vlastné telo. Tu sa tento motív zopakuje, a aj keď Dren nemôžeme uprieť určitý sexepíl, je menej uveriteľný. Koho už môže „zbaliť" žena s krídlami a chvostom?

Niečo zachraňujú herci, najmä Brody, ktorý nám po zvláštnom výkone v Predátoroch opäť dokazuje, že vie hrať, nanešťastie však vo filme podobne nízkej kvality. Jeho partnerkou je Sarah Polley (Biele lži) a dá sa povedať, že im to spolu „klape" rovnako ako kolegom, tak aj milencom. Trojku dopĺňa Delphine Chanéac ako Dren, ktorá síce vydáva iritujúce bublavé zvuky pri každom kývnutí hlavou, no aspoň sa na ňu dobre pozerá. Splice nie je o hereckých koncertoch, no herci určite film nepotápajú. Naopak, často sú tým posledným záchranným kolesom.

Splice nemá evidentné veľké ambície, neašpiruje na sci-fi blockbuster roka, vďaka čomu nie je ani sklamaním roka. Frankensteinovský komorný príbeh dvoch vedcov a ich „omylu" vás môže zaujať peknou kamerou a možno svojím posolstvom, ktorý by sa dal zhrnúť Elsinou  otázkou: „Ak Boh nechcel, aby sme skúmali jeho dielo, prečo nám dal návod?" Táto dilema nie je nová. Bohužiaľ, ani spôsob jej prezentácie.