hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

47 Meters Down: Uncaged

Bez klietky, s jaskyňou

V čom vlastne ide o sequel k 47 metrom si môžeme len domýšľať. Iste, Čeľuste mali tiež viac pokračovaní, ktoré spájal akurát žralok v úlohe zabijaka. Tak ako nespočet ďalších filmov. Tu máme opäť tematiku potápania, pozorovania podmorského života. A tých istých tvorcov, ktorí skúšajú niečo podobné len trochu inak. Ak si spomenieme, nakoľko minimálny dej malo prvé pokračovanie, určite môžeme byť radi, že v tomto smere sa autori rozhodli príliš sa neopakovať. Názov 47 Meters Down: Uncaged neklame- do žiadnej klietky sa veru nevraciame.

28. 11. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Gwen

Horor zvaný život

Keďže ponurá a pomalá atmosféra sa viackrát úspešne kombinovala so skutočne hororovými prvkami, možno je lepšie hneď upozorniť. Zápletka sa príliš nerozvinie a nepríde ani žiadne veľké prekvapenie, radšej naň nečakajte. Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví. Matka a dve dcéry v osamelom sídle. Otec bojuje na Kryme, živí v nich nádej, že raz ešte povstanú z biedy. Ostatné domy už skôr nedobrovoľne ako z vlastnej vôle obyvatelia opustili, túžila po nich ťažiarska spoločnosť, tak ako túži aj po tom poslednom obývanom. Matka aj dcéry sú odhodlané nepredať, už len z úcty k otcovi. Ich život je pritom ešte ťažší, než akým by ho robili len objektívne podmienky jeho zložitosti.

12. 11. 2019

Furies

Krásky a zvieratá, pretože na gore iné netreba

Krátky úvod nám predstaví jediné dve postavy diela, ktoré sa snaží nejako rozpracovať aj ako ľudí. Presnejšie len ich vzťah, aká je jedna neschopná, stratená a odkázaná, a ako tá druhá túži, aby sa konečne dala dokopy. Nebude pri nej vždy, čo sa následne aj potvrdí. Kayla sa ocitne celkom sama. Vylezie z drevenej debne niekde uprostred divočiny, a samozrejme jej nenapadne nič lepšie, ako začať kričať na Maddie. Kde trčí? Tá sa zatiaľ neobjaví. Miesto nej začnú okolo Kayly pobehovať akísi čudáci, nejakí Furies.

20. 11. 2019

Žena v čiernom 2: Anjel smrti

Odetá v klišé, tvár zahalená gýčom
Žene v čiernom zobrali syna, preto ona teraz vykonáva svoju pomstu na cudzích deťoch. Núti ich páchať samovraždy. To sme sa aspoň dozvedeli v prvom diele. Hlavný hrdina so ženou bojoval, a vďaka modernej technike- autu, s pomocou ktorého vytiahol telo jej syna z močiara, chcel upokojiť jej hnev. Čo iné mohla chcieť, ako aby sa jeho pozostatkom dostalo skutočného pohrebu, a oni dvaja sa mohli v smrti spojiť? Nuž, ako sme videli na konci filmu, úplne spokojná asi nebola. Preto sa o pár rokov vracia znova, teraz ako Žena v čiernom 2: Anjel smrti.
11. 2. 2015

recenzie.

Brightburn

Andrej Gomora | 20. 5. 2019
0
4/10          
žáner:
action, psycho, sci-fi

Superman, len trochu iný


Kompenzovať si bezdetnosť pomocou domácich zvierat nie je riešenie dostačujúce pre každého, počuli sme už o mnohých zúfalstvách, ktoré sú schopní podstúpiť rodičia v snahe mať deti. Jedna vec je nájsť bábätko v lese, a vychovávať ho ako vlastné. Vidieť ako priletelo z vesmíru a nájsť ho v niečom na spôsob vesmírneho modulu je už ale niečo celkom iné. Tváriť sa v tom prípade, že ide jednoducho o dar z nebies, ktorýsi treba vážiť a nekomplikovať si život nahlasovaním úkazu, či pochybnosťami o jeho pôvode, už je ale prejav výnimočného zúfalstva. Niekto tu skrátka chce mať svojho malého Brightburn.

„Tu máme totiž skôr superhrdinský námet a tomu zodpovedá aj štýl jeho spracovania.“

Nie sme vôbec ďaleko od nedávneho Potomka, hoci témy ako odcudzenie tentokrát skúmame oveľa povrchnejšie. Tu máme totiž skôr superhrdinský námet a tomu zodpovedá aj štýl jeho spracovania. Spraviť Supermana naopak znie zaujímavo predovšetkým ako hypotéza, či pokus. Tentokrát bez vysvetľovania a príbehu z planéty Kryptón. Prečo by ten tvor, ktorý padne na zem a má nadprirodzené schopnosti, nemohol byť zlý? V poslednom čase sa predsa zvykli superhrdinovia skúmať zo všetkých strán a robili sa filmy či rovno seriály o každom jednom období ich života. Úskalia tohto spracovania musia nepochybne napadať každému, poňať sa ale dá mnohými spôsobmi.

„Čo sa odohráva v jeho hlave sa nám ale nedarí ani hádať, a ani nás to nezaujíma.“

Spraviť chlapca celkom nepriehľadným sa vzhľadom na plochosť ostatných postáv javí skôr ako výsledok kvalít a štýlu tvorcov než ako premyslené rozhodnutie. Vidíme, ako ním niečo lomcuje, niečo ho ovláda a on začne mať násilné sklony. Čo sa odohráva v jeho hlave sa nám ale nedarí ani hádať, a ani nás to nezaujíma. Nevnímame ho ako chudáka, vnútorne rozpolteného, neistého či ako obeť. Jednoducho niečo začne robiť. Prečo to robí, odkiaľ pochádzajú zmeny v jeho nálade, či sa vnútorne trápi alebo je so sebou spokojný sú otázky, ktoré by mohli nastať pri náznakom ľudskej postave. Táto ňou ale nie je.

Podobne skôr superhrdinský ako psychologický je pohľad na rodičov, a ich objavovanie schopností dieťaťa prebieha hlavne na povrchu. Príbehovo a dobrodružne. Problém je, že tento koncept nie celkom sedí do komornej atmosféry, ktorá práve vzťah medzi chlapcom a jeho rodičmi zachytáva. Prvé úkazy sú nepochybne zlé a ak by sa podobne správali vaše deti, radi nebudete. Nie sú ale ani hororové na pohľad, samé o sebe nás ako divákov nenastrašia. Znepokojivé až hrozivé by mohli byť pre rodičov, to by sme ale museli byť schopní sa do nich vcítiť a muselo by nás vo väčšej miere zaujímať ich prežívanie situácie.

„Viacero scén má celkom kvalitnú atmosféru a podarí sa im vybudovať príjemné napätie, to kazia akurát mierne nedostatky na strane logiky.“

Od neurčitého vytvárania znepokojenia a viac menej nekoncepčných prejavov toho, že niekto tu asi nebude normálny, sa pomaly dostaneme k skutočnému hororu. Ten už vyzerá o niečo lepšie. Príde aj celkom slušný gore, pri ktorom chlapcov chlad konečne vyznie zaujímavo. Viacero scén má celkom kvalitnú atmosféru a podarí sa im vybudovať príjemné napätie, to kazia akurát mierne nedostatky na strane logiky. V prvom rade ide o klasický problém, ak je záporný hrdina až príliš mocný. Nič by ho nemala zastaviť, a nič by mu nemalo zabrániť spraviť čokoľvek, čo sa mu bude žiadať. Dobre, prijmime ešte možnosť, že jeho proste baví sa s obeťami trocha pohrať. O čo mu ale vlastne ide? Prečo terorizuje vlastných príbuzných miesto toho, aby rovno išiel po svetovláde? Stále zostávame pri mierne nedomyslenom komorne dobrodružnom príbehu. Oveľa viac tento film ani nie je.

Brightburn sa dá vnímať v prvom rade ako hravá provokácia, príspevok do módnej vlny, ktorý akurát celkom prekrúca jej tón. Námet sa dá pokladať za funkčný v tomto zmysle, oveľa menej už sám osebe v zmysle hororovom. Film má viacero relatívne podarených scén, miestami vytvára napätie a vzhľadom na skromnú stopáž nikdy nezačne celkom nudiť. Celkove ale pôsobí scenáristicky skôr nepodarene a nedotiahnuto. Jednoducho pokus, ako by to vyzeralo, s odpoveďou, že dobrý film by z toho asi nebol.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy