recenzie.

Bitter Feast

Andrej Gomora | 21. 1. 2011

0

4/10          

žáner:

psycho, torture

Nedovarený a neslaný exploit

Dvaja frustrovaní a zatrpknutí muži. Jeden chce vo svojej televíznej kuchárskej relácii propagovať kvalitnú stravu a svoju prácu berie vážne. Tvorcovia mu však vnucujú kolegyňu, ktorá divákom dáva to, čo naozaj chcú - lacnú zábavu. Zosmiešňuje jeho nadšenie a prácu mu len komplikuje hlúpymi žartmi. Pre neochotu spolupracovať pri rozvíjaní šou komediálnym smerom Williameovi Colleymu hrozí, že čoskoro jeho reláciu zrušia. Na druhej strane JT Franks vie svojmu obecenstvu, čitateľom svojho blogu, dať presne to, čo chcú. Píše recenzie na reštaurácie, kde nešetrí expresívnosťou a prekonáva sa vo vymýšľaní tých najhorších možných opisov jedál, ktoré mu servírovali. Už aj zabudol, že kedysi sa snažil napísať román, a zdá sa, že zakopal všetky ambície robiť viac, ako uspokojovať túžby čitateľov vidieť "krv" šéfkuchárov. Frustráciu zažíva aj v osobnom živote, pred dvoma rokmi mu zomrelo dieťa na leukémiu a vzťah s partnerkou má ďaleko od harmonického. K stretnutiu týchto dvoch prichádza, ako inak, keď JT svojou recenziou na Williamovu reštauráciu zatlčie posledný klinec do rakvy a privolá mu výpoveď. Ako charakterný človek však kuchár nenechá urážku len tak a blogerovi sa chystá pomstiť. Naučí ho tomu, čo mu chýba - úcte.

„Kuchár ho núti dokázať to, čo by podľa jeho recenzií zvládla aj opica."

V porovnaní s inými horormi, kde niekto niekoho unesie a chce sa mu za niečo odplatiť, vyzerá Bitter Feast ako veľmi odľahčená verzia tohto subžánra. Žiadneho poriadneho mučenia ani gore sa nedočkáme. JT je mučený hladom a smädom, ktoré kamera ťažko zachytí. Kuchár ho núti dokázať to, čo by podľa jeho recenzií zvládla aj opica. Keď to nedokáže, následky zväčša nie sú ani príliš drastické, ani divácky zaujímavé. Násilie však nezastupuje ani napätie. Problém totiž je, že tak mučiteľ, ako aj mučený sú veľmi nesympatické postavy. Obaja sú skrachovanci, navyše úplne nezaujímaví a bez charizmy. JT pôsobí natoľko vyhasnuto a v stave takej životnej rezignácie, že báť sa o neho je veľmi ťažké. Na jednej strane by sa dal pokladať za nie najhoršie zosobnenie umelca, ktorý sa úplne vzdal snahy tvoriť a zapredal svoj talent nezmyselnej a nedôstojnej práci. Takáto stratená existencia je však dokonale nevhodná do úlohy, v ktorej má jej utrpenie pôsobiť na publikum.

Podobne nanešťastie pôsobí aj postava rozzúreného kuchára. Už z jeho televíznej šou je jasné, že je to skôr puntičkár a suchár ako krutý zurvalec. Jeho suchosť a márnivosť je našťastie až komická a v mnohých momentoch dokáže zabaviť. Postava si udržiava svoju integritu aj v mučení, alebo skôr ponižovaní, keďže mučenie sa tu javí ako prisilné slovo. To vykonáva povýšene a snaží sa niečo obeti dokázať. Na druhej strane je však suché a nenápadité. Prakticky sa nestupňuje, film tak nijako nenapreduje a nevyvoláva žiadne očakávania o ďalšom priebehu. Prázdnotu zápletky si zrejme uvedomovali aj tvorcovia. Pokúsili sa ju vyplniť najskôr vložením postavy súkromného detektíva pátrajúceho po unesenom a potom aj návratom Franksovej manželky, ktorú sme stretli na začiatku. Kým postava manželky nakoniec zohrá nejakú úlohu, detektív a sa tu javí úplne nadbytočný a nasilu vtlačený. Veľmi slabí sú navyše aj predstavitelia týchto postáv, na ktorých je už skutočné utrpenie sa pozerať. Herci v dvoch hlavných úlohách zvládli svoje roly o poznanie lepšie a zo svojich postáv dostali aspoň to málo, čo sa dalo.

„Prázdnotu zápletky si zrejme uvedomovali aj tvorcovia."

Škoda, že celkom podarenú zápletku sa nepodarilo dobre spracovať. Vzťah medzi kritikom a kritizovaným sa javí ako dobrý námet na originálny exploit. Navyše je asi ťažko vymyslieť mučiteľovi vhodnejšie povolanie ako kuchár. Je možné, že autori chceli rovnako nekonvenčne poňať aj samotné postavy a prekvapiť charaktermi, ktoré by v týchto úlohách a v tomto žánri nikto nečakal. Film v pár prestrihoch obsahuje aj filozofickú líniu, pojednávajúcu o úlohách jedincov. Tá len zvýrazňuje, že tí, s ktorými tu máme do činenia, sú bezvýznamné existencie, ktoré si zaslúžia „zaniknúť". Miestami sa pobavíme na ich úkor a občas nám poskytnú pohľad na trochu krvi. V skutočnom živote by však s nimi hodinu a pol nevydržal asi nikto, pozerať sa z diaľky na ich besnenie je len o čosi málo zábavnejšie.