hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

3 From Hell

Opäť trošku sadizmu

Rob Zombie je nepochybne svojský tvorca, a jeho štýl vám jednoducho musí sadnúť. Konkrétne vás musí baviť vyžívanie sa v pomerne priamočiarej brutalite a intenzívnej akcii. Podobne ako u Eliho Rotha tu cítiť ten cynicko sadistický podtón, môže nám akurát pripadať o niečo hravejší. Ide len o výrazne násilnú zábavku, ktorá od mučenia nie je ďaleko, celkom sa naň ale nesústreďuje. Hrdinami sa tak či onak stávajú postavy, ktoré by inak mali byť negatívne. Keď ale ide o zobrazenie čo najviac smrti, predsa by sme nemohli držať palce obetiam. Tak to bolo v predošlých dieloch série, ktorá dovršuje štatút trilógie filmom 3 From Hell.

17. 10. 2019

Krampus

Trochu drsnejšia vianočná rozprávka
V zime vždy poteší pozrieť si letný, dovolenkový film. Pláže, slnko, žúry, keď vonku zúri chlad vždy zahrejú. Na Vianoce sa tiež všetci tešíme, ale až tak nás v lete neťahá pozerať si niečo, čo nám ich bude evokovať. Nechceme si pripomínať, že leto sa o chvíľu skončí, rovnako ako ďalší rok nášho života. Vianoce sa na nás aj tak o chvíľu budú valiť odvšadiaľ, aj viac, ako by sme si priali. Keď ale predsa zacítite potrebu vidieť sneh, darčeky a dusné rodinné stretnutia, môžete tento zážitok spojiť s pozeraním napríklad hororu. Poslúžiť môže film Krampus.
9. 5. 2016

We Go On

Jeden duch horor nerobí

Existuje jedna pomerne zrozumiteľná až zjavná teória o tom, čo by sa po smrti mohlo diať. Potom je ale množstvo ďalších, ktoré sa ju snažia za každú cenu spochybniť. Znejú menej racionálne a presvedčivo, často si aj navzájom protirečia. Ľudia im ale aj tak často veria. Veď dôkazy nemá nikto, tak prečo by si nemohli vybrať, v čo uveriť. Práve tá neistota, nemožnosť s určitosťou vedieť, čo bude po smrti, by vraj mohla byť jedným z dôvodov, prečo sa smrti bojíme. Tak sa k strachu rozhodne postaviť hlavná postava filmu We Go On.

11. 7. 2017

Liek na život

Do Švajčiarska chodia bohatí odpočívať. Večne odpočívať.

Generálny riaditeľ veľkej finančnej firmy, pán Pembroke, odišiel na liečenie do švajčiarskych álp. Kolegom poslal zvláštny list. Celkom podľa neho zanevrel na honbu za peniazmi a svoj dovtedajší spôsob života. Asi sa zbláznil. Firma ho potrebuje, musí podpísať jej predaj. A možno by na neho rovno mohli hodiť aj nejaké nezrovnalosti. Pošlú po neho jedného z ich pôvodcov, mladučkého Lockharta. Tomu sa po troche snahy podarí k Pembrokeovi dostať a čiastočne ho aj na návrat presvedčiť. Veci sa ale skomplikujú, Lockhart si pri nehode zlomí nohu a musí v sanatóriu zostať. Na tom mieste je niečo zvláštne. Obyvatelia blízkej dediny ho nenávidia, o bývalom majiteľovi kolujú čudné historky. Vraj chcel mať dieťa s vlastnou sestrou a v ich svadobnú noc ju dedinčania prišli zlynčovať. Všetci pacienti sa správajú zvláštne, nikto nechce odísť. Prečo aj, vysvetľuje Hannah, jediná mladučká pacientka. Neprekážajú jej ani všadeprítomné úhory?

23. 2. 2017

Tokyo Gore Police

Penis ako zbraň a aligátor miesto nôh
Napadlo vám niekedy, čo by sa stalo, keby polícia prešla do súkromných rúk? Režisér Yoshihiro Nishimura sa nad tým zamyslel za vás a vytvoril budúcnosť Tokia, v ktorej sa tokijská polícia volá Tokyo Police Corporation. Ako názov filmu Tokyo Gore Police napovedá, nebude to budúcnosť práve ružová, ale skôr krvavočervená. 13. 1. 2011

recenzie.

The Green Inferno

Andrej Gomora | 4. 1. 2016
0
2/10          
žáner:
cannibal, exploitation, survival, torture

Ako reálne pomôcť hladujúcim kanibalom


Aj keď Eli Roth sa v posledných rokoch striedavo venoval rôznym projektom, bez pochýb najdôležitejším ako pre neho, tak aj pre jeho skalných fanúšikov, bolo The Green Inferno. Malo ísť o poctu Cannibal Holocaustu s odkazmi na Wernera Herzoga a Terrencea Mallicka. Teda gorno prepletené hlbokými témami nakrútené sofistikovaným filmárskym štýlom. Hoci očakávané veľdielo bolo hotové už dva roky, kvôli produkčným ťažkostiam sa do kín pred krvichtivých divákov dostalo až na jeseň minulého roka. Mali sa na čo tešiť aspoň tí, ktorí Rothovým špecifickým štýlom zásadne neopovrhujú?
 

„Pôjdu k Amazonke bojovať proti buldozérom, a ich zbraňou budú mobilné telefóny s fotoaparátmi."

Tá hlboká téma je tentokrát okrem civilizačného kontrastu aj aktivizmus a záchrancovia bezbranných úbožiakov z krajín tretieho sveta. Hlavná postava Justine sa totiž pridá ku skupinke bojujúcej za ochranu pralesov, očarí ju charizma jej vodcu. Pôjdu k Amazonke bojovať proti buldozérom, a ich zbraňou budú mobilné telefóny s fotoaparátmi. Ukážu svetu, čo sa v pralese deje a zlí podnikatelia sa prepadnú od hanby. Zastavia klčovanie skôr, ako sa dostanú k mierumilovnej dedinke v jeho strede, doteraz nedotknutej neduhmi moderného sveta. Plán sa vydarí, hoci Justine zistí, že ako dcére funkcionára OSN jej v ňom pripravili o niečo väčšiu úlohu, než s akou počítala. Na cestu späť nastupuje s pocitom podvedenosti, cesta ale bude aj tak krátka. Lietadlu vybuchne motor, padne do pralesa, ich sprievodcovi rozrazí hlavu strom, ďalšiemu záchrancovi sveta ju pretne vrtuľa. Zvyšní dúfajú, že pomocou signálu z GPS ich niekto nájde. Aj bez technológií ich ale nájdu domorodci, z tej dediny, ktorú sa chystali zachraňovať. Ako sa dá predpokladať, zrovna mierumilovní nebudú.

„Gornovým skvostom je hneď prvá scéna v ich tábore, pričom skvost v tomto prípade definuje čo najväčšie množstvo explicitného násilia bez nápadu či atmosféry."

Že sa Eli nechcel zamerať monotematicky na gorno má asi napovedať dlhý úvod bez násilia. Pozerať sa naň dá, no že by išiel zrovna do hĺbky určite povedať nejde. Postavy sú nezaujímavé, dej plný nudných klišé a primitívne predvídateľných zvratov. O to energickejšie musia na scénu vstúpiť domorodci. Gornovým skvostom je hneď prvá scéna v ich tábore, pričom skvost v tomto prípade definuje čo najväčšie množstvo explicitného násilia bez nápadu či atmosféry. Dôkazom kvality pri gorne je vždy divákova otázka, či sa skutočne na toto chcel pozerať. A tá by sa v tejto chvíli mala nepochybne dostaviť. Nedá sa totiž ubrániť dojmu, že film už sa dostal tam, kam chcel, a na to, čo sme práve videli, sa ideme pozerať stále dokola. Úplne tak to našťastie nie je. Roth sa ide pokúšať aspoň o ilúziu nápaditosti či spádu.

„Každý pokus zabiť ďalšiu postavu inak a originálne vyznie silene."

Gorno sa samozrejme nezaobíde bez cynického humoru. Náznak vtipnosti sa nedá odoprieť akoby dokumentárnym záberom na domorodcov spracúvajúcich ľudské mäso. Horšie už to je, keď sa vtip s vrecúškom marihuany v mŕtvej kamarátke a rozosmiatou dedinou stane kľúčovým momentom deja. Film sa snaží neskĺznuť do monotónnosti a aj keď je zvláštne to napísať, možno sa predsa mal radšej viac držať jednoduchého mučenia. Každý pokus zabiť ďalšiu postavu inak a originálne vyznie silene. Pozitívom je, že už žiadna scéna sa nedotiahne na prvú a teda už nebudeme mať nutkanie veľdielo nedopozerať. Spád filmu sa ale úplne stráca v neúspešných pokusoch byť nápadití. Je tu snaha použiť komplexné témy a motívy, dokonca rozvíjať postavy. Výsledkom je, že divák zostane dezorientovaný. Jeho pozornosť nedrží ani dej, keďže je takmer nepostihnuteľný. Ale ani očakávanie ďalšej brutality. Pretože už žiadna nemusí prísť, respektíve môže byť natoľko prešpekulovaná, že mu bude trápne ju sledovať.

Na rozdiel od Cannibal Holocaustu sa už nepýtame, kto sú tí divosi. Úlohy sú tentokrát definované jasne, otázky film kladie len ohľadne aktivizmu a pohnútok ľudí, ktorí sa mu venujú. V tejto polohe je tiež dokonale nepresvedčivý, vnímame len potrebu nejako, akokoľvek, vystavať dej, vsunúť do neho nejaké prekvapivé dialógy. Asi nikto si Eliho Rotha nepozrie s očakávaním zaujímavých myšlienok či postáv. Takým sa snaží byť prekvapivý záver, na ktorý by si divák čisto teoreticky mohol spraviť názor. Ak by sa mu náhodou chcelo.

The Green Inferno má na jednej strane výrazné prvky gorna a viacero scén jeho priaznivcov nepochybne poteší. Chýba mu ale nielen hororová atmosféra strachu, ale aj ten pocit trvalého zhnusenia a ťaživosti, ktorý vyvolával napríklad Cannibal Holocaust. Stráca sa tematicky aj dejovo, chýba mu napredovanie a okrem pár sadistických scén akýkoľvek dôvod, prečo by ho divák mal pozerať. Takže zhruba Eliho štandard, možno kúsok pod ním.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy