najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Burning Bright
Ľudia najviac platia za to, čoho sa najviac boja. Aspoň o tom je presvedčený John, ktorý sa rozhodne prerobiť svoj dom na safari ranč. Hlavnou atrakciou má byť tiger, ktorého pre jeho divú povahu nechceli ani v cirkuse. 18. 10. 2010
13 Sins
Bear
Jeden spoločný výlet dvoch znesvárených bratov a ich partneriek na rodinnú párty prekazí nehoda. Ich auto zíde z cesty a štvorica uviazne v lese, kde stretnú medvediu samicu, zrejme podobne vyplašenú ako oni sami. Jeden z bratov však stratí nervy a medvedicu chladnokrvne zastrelí. Pár nábojov si však mal nechať. Prichádza totiž samec, ktorý je lačný nie ani tak po ľudskom mäse, ako skôr po pomste.
20. 9. 2010Bloody Hell
Na začiatku máme mierne trápneho chlapíka, pri ktorom by bola zásadná chyba očakávať, že jeho podivný vnútorný aj vonkajší život vylučuje prekvapivé bojové zručnosti. Vyzerá, že prišiel len nemotorne baliť pracovníčku banky a možnosť zneškodnenia lúpežníkov je len jeho rovnako od reality odtrhnutý sen. Celkom tak to nie je. Síce sa rozpráva sám so sebou, koná impulzívne, nie vždy rozumne a medzi ľuďmi to príliš nezvláda. Takí hrdinovia tu už predsa boli, a ich svojskosť im len pridávala na šarme či ako zdroji fascinácie. Jediné, na čom záleží sú ich bojové schopnosti, a ideálne ak ich využívajú sympatickým spôsobom, alebo sa o to aspoň snažia. Keď už raz rozpútavajú Bloody Hell.
30. 4. 2021recenzie.
The Green Inferno
Ako reálne pomôcť hladujúcim kanibalom
„Pôjdu k Amazonke bojovať proti buldozérom, a ich zbraňou budú mobilné telefóny s fotoaparátmi."
Tá hlboká téma je tentokrát okrem civilizačného kontrastu aj aktivizmus a záchrancovia bezbranných úbožiakov z krajín tretieho sveta. Hlavná postava Justine sa totiž pridá ku skupinke bojujúcej za ochranu pralesov, očarí ju charizma jej vodcu. Pôjdu k Amazonke bojovať proti buldozérom, a ich zbraňou budú mobilné telefóny s fotoaparátmi. Ukážu svetu, čo sa v pralese deje a zlí podnikatelia sa prepadnú od hanby. Zastavia klčovanie skôr, ako sa dostanú k mierumilovnej dedinke v jeho strede, doteraz nedotknutej neduhmi moderného sveta. Plán sa vydarí, hoci Justine zistí, že ako dcére funkcionára OSN jej v ňom pripravili o niečo väčšiu úlohu, než s akou počítala. Na cestu späť nastupuje s pocitom podvedenosti, cesta ale bude aj tak krátka. Lietadlu vybuchne motor, padne do pralesa, ich sprievodcovi rozrazí hlavu strom, ďalšiemu záchrancovi sveta ju pretne vrtuľa. Zvyšní dúfajú, že pomocou signálu z GPS ich niekto nájde. Aj bez technológií ich ale nájdu domorodci, z tej dediny, ktorú sa chystali zachraňovať. Ako sa dá predpokladať, zrovna mierumilovní nebudú.
„Gornovým skvostom je hneď prvá scéna v ich tábore, pričom skvost v tomto prípade definuje čo najväčšie množstvo explicitného násilia bez nápadu či atmosféry."
Že sa Eli nechcel zamerať monotematicky na gorno má asi napovedať dlhý úvod bez násilia. Pozerať sa naň dá, no že by išiel zrovna do hĺbky určite povedať nejde. Postavy sú nezaujímavé, dej plný nudných klišé a primitívne predvídateľných zvratov. O to energickejšie musia na scénu vstúpiť domorodci. Gornovým skvostom je hneď prvá scéna v ich tábore, pričom skvost v tomto prípade definuje čo najväčšie množstvo explicitného násilia bez nápadu či atmosféry. Dôkazom kvality pri gorne je vždy divákova otázka, či sa skutočne na toto chcel pozerať. A tá by sa v tejto chvíli mala nepochybne dostaviť. Nedá sa totiž ubrániť dojmu, že film už sa dostal tam, kam chcel, a na to, čo sme práve videli, sa ideme pozerať stále dokola. Úplne tak to našťastie nie je. Roth sa ide pokúšať aspoň o ilúziu nápaditosti či spádu.
„Každý pokus zabiť ďalšiu postavu inak a originálne vyznie silene."
Gorno sa samozrejme nezaobíde bez cynického humoru. Náznak vtipnosti sa nedá odoprieť akoby dokumentárnym záberom na domorodcov spracúvajúcich ľudské mäso. Horšie už to je, keď sa vtip s vrecúškom marihuany v mŕtvej kamarátke a rozosmiatou dedinou stane kľúčovým momentom deja. Film sa snaží neskĺznuť do monotónnosti a aj keď je zvláštne to napísať, možno sa predsa mal radšej viac držať jednoduchého mučenia. Každý pokus zabiť ďalšiu postavu inak a originálne vyznie silene. Pozitívom je, že už žiadna scéna sa nedotiahne na prvú a teda už nebudeme mať nutkanie veľdielo nedopozerať. Spád filmu sa ale úplne stráca v neúspešných pokusoch byť nápadití. Je tu snaha použiť komplexné témy a motívy, dokonca rozvíjať postavy. Výsledkom je, že divák zostane dezorientovaný. Jeho pozornosť nedrží ani dej, keďže je takmer nepostihnuteľný. Ale ani očakávanie ďalšej brutality. Pretože už žiadna nemusí prísť, respektíve môže byť natoľko prešpekulovaná, že mu bude trápne ju sledovať.
Na rozdiel od Cannibal Holocaustu sa už nepýtame, kto sú tí divosi. Úlohy sú tentokrát definované jasne, otázky film kladie len ohľadne aktivizmu a pohnútok ľudí, ktorí sa mu venujú. V tejto polohe je tiež dokonale nepresvedčivý, vnímame len potrebu nejako, akokoľvek, vystavať dej, vsunúť do neho nejaké prekvapivé dialógy. Asi nikto si Eliho Rotha nepozrie s očakávaním zaujímavých myšlienok či postáv. Takým sa snaží byť prekvapivý záver, na ktorý by si divák čisto teoreticky mohol spraviť názor. Ak by sa mu náhodou chcelo.
The Green Inferno má na jednej strane výrazné prvky gorna a viacero scén jeho priaznivcov nepochybne poteší. Chýba mu ale nielen hororová atmosféra strachu, ale aj ten pocit trvalého zhnusenia a ťaživosti, ktorý vyvolával napríklad Cannibal Holocaust. Stráca sa tematicky aj dejovo, chýba mu napredovanie a okrem pár sadistických scén akýkoľvek dôvod, prečo by ho divák mal pozerať. Takže zhruba Eliho štandard, možno kúsok pod ním.
