hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Visions

Neviňte dom za jeho obyvateľov
Sú prípady, keď sa hovorí, že herec si film ukradol. Napríklad Orson Welles v Treťom mužovi alebo Marlon Brando v Apokalypse sa objavia len na pár minút, no aj tak ich všetci vnímajú ako hlavné hviezdy týchto diel a spájajú si filmy práve s ich menami. Inokedy sa herec môže stať niečím ako atrakciou. Objaviť sa tiež len na pár minút, no nezaujať svojou charizmou ani výkonom, ale napríklad tým, že ide o notoricky známu seriálovú postavičku. Takže keď sa v obyčajnom horore objaví ako vedľajšia postava Jim Parsons známy ako Sheldon Cooper z Teórie veľkého tresku, diváci si najviac zo všetkého určite zapamätajú jeho. Oplatí sa aj kvôli niečomu inému pozerať horor s názvom Visions?
5. 2. 2016

Masks

Zabudnite na Stanislavského, hrať vás naučí Gdula
Nemecký horor sa vzmáha, a hľadá svoju tvár. Po postapokalyptickom Hell skúša ako mu pristane žltá maska talianskeho Gialla (viac o tomto podžánri nájdete v našom článku). Požičiava si jeho kameru, brutalitu, ženskú obeť, farebnosť aj gýčovitosť. Ako pôjdu dokopy s nemeckom si môžeme pozrieť vo filme Masks.
Už samotný príbeh je odkazom na Suspiriu Daria Argenta. Kým tam prišla Američanka do Nemecka na tanečnú školu, tu ide hlavná postava na hereckú školu založenú poľským učiteľom. Tak ako v Suspirii, aj tu cestou do školy stretne na smrť vyplašenú bývalú žiačku na úteku. A rovnako vidíme, ako ju ten istý večer zabijú. Školu tentokrát neovládajú čarodejnice, aj keď až tak ďaleko od nich nie sme. Jej zakladateľ Matteusz Gdula tu svojho času vyučoval veľmi netradičnou metódou. Študenti zomierali, a on sám nakoniec spáchal samovraždu. Aj keď jeho teória nie je jasne vysvetlená, zdá sa že bral bolesť ako stimulant hereckých výkonov. Film je v tomto smere trochu deravý, keďže napriek všetkému škola stále funguje a hlási sa k svojmu odkazu. Vyučovanie vyzerá viac menej normálne, spolužiaci sú k novoprišelkyni nevrlí, ako sa patrí. Nájde len jednu spriaznenú dušu, ktorá sa ale občas stráca v časti budovy, kam študenti nemajú prístup. Práve tam sa Gdula obesil. Najprv tvrdí, že tam chodí na súkromné hodiny, neskôr prezradí, že tam sa učí Gdulovou metódou. Prejavenú závisť opätuje prosbou o pomoc. Nakoniec sa jediná kamarátka stratí, a naša hlavná hrdinka dostane ponuku byť tou vyvolenou, ktorá sa bude učiť špeciálnou metódou.
5. 3. 2013

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

V zajatí démonov 2

To isté s britským akcentom
Keď sa James Wan pred pár rokmi pustil do duchárskych hororov, dosiahol hlavne jedno. Ukázal, že sa dajú robiť aj dobre. Nepriniesol do žánra nič nové, ničím neprekvapil ani neinovoval zaužívané postupy. V jeho podaní ale skrátka fungovali, výborne zvládal filmárske remeslo, čím sa jeho ducháriny pomerne viditeľne odlíšili od množstva odpadu, na ktorý sme v rámci žánra zvyknutí. On sa rozhodol vo svojom úspechu pokračovať, kým to ide. Na svoj zatiaľ asi najpodarenejší duchársky horor, V zajatí démonov, nadväzuje druhým dielom, V zajatí démonov 2.
13. 6. 2016

recenzie.

The Green Inferno

Andrej Gomora | 4. 1. 2016
0
2/10          
žáner:
cannibal, exploitation, survival, torture

Ako reálne pomôcť hladujúcim kanibalom


Aj keď Eli Roth sa v posledných rokoch striedavo venoval rôznym projektom, bez pochýb najdôležitejším ako pre neho, tak aj pre jeho skalných fanúšikov, bolo The Green Inferno. Malo ísť o poctu Cannibal Holocaustu s odkazmi na Wernera Herzoga a Terrencea Mallicka. Teda gorno prepletené hlbokými témami nakrútené sofistikovaným filmárskym štýlom. Hoci očakávané veľdielo bolo hotové už dva roky, kvôli produkčným ťažkostiam sa do kín pred krvichtivých divákov dostalo až na jeseň minulého roka. Mali sa na čo tešiť aspoň tí, ktorí Rothovým špecifickým štýlom zásadne neopovrhujú?
 

„Pôjdu k Amazonke bojovať proti buldozérom, a ich zbraňou budú mobilné telefóny s fotoaparátmi."

Tá hlboká téma je tentokrát okrem civilizačného kontrastu aj aktivizmus a záchrancovia bezbranných úbožiakov z krajín tretieho sveta. Hlavná postava Justine sa totiž pridá ku skupinke bojujúcej za ochranu pralesov, očarí ju charizma jej vodcu. Pôjdu k Amazonke bojovať proti buldozérom, a ich zbraňou budú mobilné telefóny s fotoaparátmi. Ukážu svetu, čo sa v pralese deje a zlí podnikatelia sa prepadnú od hanby. Zastavia klčovanie skôr, ako sa dostanú k mierumilovnej dedinke v jeho strede, doteraz nedotknutej neduhmi moderného sveta. Plán sa vydarí, hoci Justine zistí, že ako dcére funkcionára OSN jej v ňom pripravili o niečo väčšiu úlohu, než s akou počítala. Na cestu späť nastupuje s pocitom podvedenosti, cesta ale bude aj tak krátka. Lietadlu vybuchne motor, padne do pralesa, ich sprievodcovi rozrazí hlavu strom, ďalšiemu záchrancovi sveta ju pretne vrtuľa. Zvyšní dúfajú, že pomocou signálu z GPS ich niekto nájde. Aj bez technológií ich ale nájdu domorodci, z tej dediny, ktorú sa chystali zachraňovať. Ako sa dá predpokladať, zrovna mierumilovní nebudú.

„Gornovým skvostom je hneď prvá scéna v ich tábore, pričom skvost v tomto prípade definuje čo najväčšie množstvo explicitného násilia bez nápadu či atmosféry."

Že sa Eli nechcel zamerať monotematicky na gorno má asi napovedať dlhý úvod bez násilia. Pozerať sa naň dá, no že by išiel zrovna do hĺbky určite povedať nejde. Postavy sú nezaujímavé, dej plný nudných klišé a primitívne predvídateľných zvratov. O to energickejšie musia na scénu vstúpiť domorodci. Gornovým skvostom je hneď prvá scéna v ich tábore, pričom skvost v tomto prípade definuje čo najväčšie množstvo explicitného násilia bez nápadu či atmosféry. Dôkazom kvality pri gorne je vždy divákova otázka, či sa skutočne na toto chcel pozerať. A tá by sa v tejto chvíli mala nepochybne dostaviť. Nedá sa totiž ubrániť dojmu, že film už sa dostal tam, kam chcel, a na to, čo sme práve videli, sa ideme pozerať stále dokola. Úplne tak to našťastie nie je. Roth sa ide pokúšať aspoň o ilúziu nápaditosti či spádu.

„Každý pokus zabiť ďalšiu postavu inak a originálne vyznie silene."

Gorno sa samozrejme nezaobíde bez cynického humoru. Náznak vtipnosti sa nedá odoprieť akoby dokumentárnym záberom na domorodcov spracúvajúcich ľudské mäso. Horšie už to je, keď sa vtip s vrecúškom marihuany v mŕtvej kamarátke a rozosmiatou dedinou stane kľúčovým momentom deja. Film sa snaží neskĺznuť do monotónnosti a aj keď je zvláštne to napísať, možno sa predsa mal radšej viac držať jednoduchého mučenia. Každý pokus zabiť ďalšiu postavu inak a originálne vyznie silene. Pozitívom je, že už žiadna scéna sa nedotiahne na prvú a teda už nebudeme mať nutkanie veľdielo nedopozerať. Spád filmu sa ale úplne stráca v neúspešných pokusoch byť nápadití. Je tu snaha použiť komplexné témy a motívy, dokonca rozvíjať postavy. Výsledkom je, že divák zostane dezorientovaný. Jeho pozornosť nedrží ani dej, keďže je takmer nepostihnuteľný. Ale ani očakávanie ďalšej brutality. Pretože už žiadna nemusí prísť, respektíve môže byť natoľko prešpekulovaná, že mu bude trápne ju sledovať.

Na rozdiel od Cannibal Holocaustu sa už nepýtame, kto sú tí divosi. Úlohy sú tentokrát definované jasne, otázky film kladie len ohľadne aktivizmu a pohnútok ľudí, ktorí sa mu venujú. V tejto polohe je tiež dokonale nepresvedčivý, vnímame len potrebu nejako, akokoľvek, vystavať dej, vsunúť do neho nejaké prekvapivé dialógy. Asi nikto si Eliho Rotha nepozrie s očakávaním zaujímavých myšlienok či postáv. Takým sa snaží byť prekvapivý záver, na ktorý by si divák čisto teoreticky mohol spraviť názor. Ak by sa mu náhodou chcelo.

The Green Inferno má na jednej strane výrazné prvky gorna a viacero scén jeho priaznivcov nepochybne poteší. Chýba mu ale nielen hororová atmosféra strachu, ale aj ten pocit trvalého zhnusenia a ťaživosti, ktorý vyvolával napríklad Cannibal Holocaust. Stráca sa tematicky aj dejovo, chýba mu napredovanie a okrem pár sadistických scén akýkoľvek dôvod, prečo by ho divák mal pozerať. Takže zhruba Eliho štandard, možno kúsok pod ním.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy