hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Victor Frankenstein

Znova to isté inak, nudnejšie
Frankenstein je krásny príklad postavy, ktorá svojou slávou ďaleko presiahla dielo, z ktorého pochádza. Totiž Frankenstein pôvodne nebola ani oživená príšera, ale jej stvoriteľ. To je už samozrejme všetkým jedno, rovnako ako presný obsah diela, v ktorom sa prvýkrát objavil. Aj to, že ho napísala Mary Shelley a malo ísť o prvý román žánra sci fi aj jeden z prvých hororov. Tá Mary Shelley, o ktorej sa nikdy nemôže nespomenúť, že bola manželkou Percy Bysshe Shelleyho. A znova sa hlavne v našich končinách všetci len tvária, že vedia, o koho ide. Čo už, z Frankensteina je kultúrne dedičstvo s kolektívnym vlastníctvom, takže každý si s ním už robí, čo chce. Teraz nám napríklad film opisuje neznámy príbeh jeho tvorcu a tak sa aj volá, Victor Frankenstein.
4. 12. 2015

Grave Encounters

Quo vadis, found footage?
Senzácia, ktorú vyvolal v roku 1999 film Záhada Blair Witch si svojou hrou na autentickosť od mnohých puristov vyslúžila nálepku lacnosti až podradnosti. Formát found footage nebol nový, využil ho už v roku 1980 Ruggero Deodato pri svojom otrasnom filme Cannibal Holocaust.
26. 4. 2012

Honeymoon

Niekto sa zo svadobnej cesty nechce vrátiť. Iný by aj rád...
Ľudia sa počas života nielen menia. Oni sú iní neustále. Ako to do asi najväčších detailov rozobral Luigi Pirandello, v každom človeku sa skrýva nespočetne identít, z ktorých ani jedna sa nedá označiť za skutočnú. Všetci sme len obrazom v očiach seba samého a v očiach každého človeka, ktorého v živote stretneme. Každý z týchto obrazov je iný a jednotlivec nemá nikdy šancu ich všetky spoznať. Teda nemôže spoznať seba samého, pretože nič také ako skutočný on vlastne neexistuje. Takže, kto vlastne môže povedať, že vie komu to prisahá vernosť až do konca života? Nezačínajú niektorí pochybovať už keď odcestujú na svoj Honeymoon?
10. 2. 2015

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

Knock Knock

Dvere neotvárať, film nepozerať
Predstavte si, že ste muž po štyridsiatke a rodina vám odišla na víkend k moru. Žijete na predmestí, naokolo nikde nikto a na dvere vám zaklopú dve sporo odeté dvadsaťročné dievčatá. Taxikár ich odviezol na zlú adresu, jedna si telefón zabudla, druhej premokol a nefunguje. Potrebovali by sa trocha zohriať, počkať na ďalší taxík. Je to síce trocha trápne, ale šaty majú premočené, v tých nemôžu prísť na party. Nemohli by si ich hodiť do sušičky? Zatiaľ hostiteľovi zo slušnosti pochvália dom, obdivujú jeho zbierku platní. Aj vypracované telo. Z bežných rozhovorov postupne prechádzajú aj na témy o sexe. Skutočne išlo o celkom náhodné Knock Knock?
30. 11. 2015

recenzie.

Smrtiaci príliv

Andrej Gomora | 5. 9. 2016
0
4/10          
žáner:
eco-terror, survival

Viac o kráske než o žralokovi


V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

„Preto sa rozhodne tesne pred zotmením do vody vrátiť, vychutnať si ešte jednu poslednú vlnu.“

Nancy sa vybrala hľadať pláž, ktorú pozná z fotiek svojej mamy. Tá už dávnejšie zomrela, spolu s otcom ju nechala vychovávať mladšiu sestru. Sú rodina surfárov, a toto odľahlé miesto v Mexiku je pre nich skutočným rajom. Pôvodne mala ísť s kamarátkou, no tá radšej zostala na hoteli dospávať opicu. Spoločnosť jej tak robia len dvaja miestni, a prvý deň s krásnymi vlnami si skutočne užijú. Nancy ho akurát pokazí telefonát s otcom, ten jej vyčíta, že sa vode venuje radšej ako štúdiu medicíny. Preto sa rozhodne tesne pred zotmením do vody vrátiť, vychutnať si ešte jednu poslednú vlnu. Niečo do jej surfu ale narazí, následne ju to stiahne pod vodu a uhryzne. Zranená vylezie na mŕtve telo veľryby a vidí, že na tej sa prišiel kŕmiť veľký biely žralok. Podarí sa jej preplávať na neďaleký ostrovček, ten ale z vody nebude trčať večne. Pohltí ho príliv, rovnako ako by žralok rád pohltil osamotenú a bezbrannú korisť.

„Príjemný vizuál si diváka získa, príležitostné pripomínanie toho, čo sa tu bude diať, ho drží v napätí.“

Pekná herečka v plavkách, pláž, more, surfovanie. Príjemný vizuál si diváka získa, príležitostné pripomínanie toho, čo sa tu bude diať, ho drží v napätí. Vykreslenie postavy je našťastie jednoduché, už to málo z jej rodinného príbehu pôsobí gýčovito a lacno. Našťastie sa nám ale sama v tejto polohe prehnane nepripomína, zostáva predovšetkým odhodlanou kráskou bojujúcou o život. Nedostávame sa k zbytočnému filozofovaniu ani snahe o hĺbku, spomínanie jej lekárskeho vzdelania a rodiny sa javí skôr ako prostriedok na zbíjanie času.

„Celý ich boj je príliš viditeľne len filmový konštrukt a jeho priebeh sa javí rozprávkovo, rozhodne nie realisticky.“

Vzhľadom na jednoduchú zápletku je pozitívne, ako málo hluchých miest vo filme je. Napätie nás neopúšťa, akcie je dostatočne. Problémom je skôr logika deja a jednotlivých incidentov. Množstvo zjavných nezmyslov bije pomerne často do očí a o možnosti brať film vážne je ťažko vôbec hovoriť. Nejde len o posadnutosť žraloka svojou obeťou, ako keby ňou bol priam sexuálne priťahovaný. Uveriť je ťažké aj jednotlivým činom hrdinky, náhlym zmenám v jej fyzickej kondícii. Celý ich boj je príliš viditeľne len filmový konštrukt a jeho priebeh sa javí rozprávkovo, rozhodne nie realisticky.

„Pretože je to len film, kde je jasné, čo sa musí stať, a nejako sa k tomu predsa dostať musíme.“

Pozitívom žralokovej odhodlanosti je to, nakoľko intenzívne divák po celý čas vníma jeho prítomnosť. Hoci to celkom nedáva zmysel, prijmeme, že sa odísť nechystá a preto vnímame vodu ako neustálu hrozbu. Vidíme ho pomenej, predovšetkým ako trčiacu plutvu či siluetu pod vodou. Aj tak stačí tých pár scén, keď sa nám predvedie v plnej kráse, aby sme cítili silenosť polohy, do ktorej bol vsunutý. Má obrovské zuby, je hrozivý a rýchly. Robí ale zjavné nezmysly, len aby hrdinku čo najviac ohrozoval ale nezabil. Tá robí tiež nezmysly, aby sa jej podarilo ho poraziť, tie jej ale akosi fungujú. Pretože je to len film, kde je jasné, čo sa musí stať a nejako sa k tomu predsa dostať musíme. Už len vyvrcholením je finále, to sa aspoň snaží o trochu originality. Takže je opäť spektakulárne, prekvapivé no ani náhodou nie realistické.

Smrtiaci príliv určite nefunguje tým smerom ako Čeľuste, že by v ľuďoch vyvolal strach z mora a žralokov. Nedokážeme si ho zaradiť do sveta, v ktorom žijeme, ide skrátka o kostrbatý boj krásky s vyfabulovaným stvorením vo forme žraloka. Nakrútený nie je zle, no len v zmysle lacnej a masovej zábavy s dôrazom na vizuál. Pozerať sa určite dá a v žiadnom prípade nenudí. O inteligentnú zábavu v ňom ale tiež rozhodne nejde.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok