hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Tokyo Gore Police

Penis ako zbraň a aligátor miesto nôh
Napadlo vám niekedy, čo by sa stalo, keby polícia prešla do súkromných rúk? Režisér Yoshihiro Nishimura sa nad tým zamyslel za vás a vytvoril budúcnosť Tokia, v ktorej sa tokijská polícia volá Tokyo Police Corporation. Ako názov filmu Tokyo Gore Police napovedá, nebude to budúcnosť práve ružová, ale skôr krvavočervená. 13. 1. 2011

The Human Centipede 2: Full Sequence

Naozaj ešte odpornejšie
Prvý diel série The Human Centipede si vzhľadom na svoj rozpočet vyslúžil skutočne nebývalú pozornosť. Jeho trailer na youtube videlo viac ako 15 miliónov divákov a okrem kultúrnych narážok si vyslúžil paródie ako v porne, tak aj v kreslenom seriáli Mestečko Southpark. Už pri release prvého projektu režisér a scenárista Tom Six ohlásil, že to nie je posledný film, ktorý chce o tejto zvrhlosti nakrútiť. A v ďalšom dieli nemala rásť len stonožka, ale aj úroveň odpornosti, ktorý film dosiahne. Teraz máme možnosť sa presvedčiť, že svoj sľub myslel s plnou vážnosťou.
13. 4. 2012

1922

Milovať pôdu viac ako ženu

Nejde len o jednoduchý rozdiel v záujmoch manželov. Ona chce žiť v meste, on miluje farmu. Problém je v tom, že pre neho je farma a čo najväčší pozemok jedinou životnou hodnotou. Či jednou z dvoch, tou druhou je syn, o ktorého ho chce manželka tiež obrať. Musí vyrastať s matkou, preto by tiež mal ísť do mesta. Svojím spôsobom ide o obmedzený fanatizmus, kde človek na niečom chorobne lipne, a ničomu nedovolí ho o to obrať. Pritom ani sám nevie, prečo mu na tom tak záleží. Šťastie ani bohatstvo mu pôda veru neprinesie. Tak bol skrátka vychovaný, také boli hodnoty ľudí v roku 1922.

25. 1. 2018

Exists

Nabudúce Lochnesska?
Yeti v Himalájach a Bigfoot v Amerike by údajne mohli byť poslední jedinci niektorého z živočíšnych druhov pokladaných za vyhynuté. Napríklad Gigantopitheca alebo Paranthropa. Prvý síce asi nemohol chodiť po zadných a jeho pozostatky v Amerike nikdy nenašli, a druhý sa vyskytoval len v Afrike. Pre ich existenciu nejestvujú ani žiadne vedecké dôkazy. Skôr množstvo dôvodov, prečo by mala byť takmer nemožná. No ľuďom zjavne nestačí množstvo jedincov podobných skôr opiciam ako človeku ktorých zápach cítiť na hony. Treba hľadať vedecké vysvetlenia, pretože je jasné, že niečo také Exists.
22. 1. 2015

Atticus Institute

Kedy konečne veda porazí diabla?
Poznáte to, keď niekto niekoho neustále len zosmiešňuje a ponižuje, robí mu zle. Hovoríte si, čo ten človek môže z podobného vzťahu mať, prečo ho okamžite neukončí, nepreruší všetky kontakty s danou osobou. On by možno aj rád, jednoducho to ale nedokáže. Či je to masochizmus, či akási zvrhlá fascinovanosť. Alebo len obdiv, pocit silnej nadradenosti toho druhého, ktorý vyvoláva dojem vyvolenosti, už len zato, že môžete byť v jeho prítomnosti, byť svedkom jeho vyčíňania. Posledná možnosť sa asi najviac hodí do vedeckého prostredia, ako vo filme Atticus Institute.
25. 6. 2015

recenzie.

Smrtiaci príliv

Andrej Gomora | 5. 9. 2016
0
4/10          
žáner:
eco-terror, survival

Viac o kráske než o žralokovi


V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

„Preto sa rozhodne tesne pred zotmením do vody vrátiť, vychutnať si ešte jednu poslednú vlnu.“

Nancy sa vybrala hľadať pláž, ktorú pozná z fotiek svojej mamy. Tá už dávnejšie zomrela, spolu s otcom ju nechala vychovávať mladšiu sestru. Sú rodina surfárov, a toto odľahlé miesto v Mexiku je pre nich skutočným rajom. Pôvodne mala ísť s kamarátkou, no tá radšej zostala na hoteli dospávať opicu. Spoločnosť jej tak robia len dvaja miestni, a prvý deň s krásnymi vlnami si skutočne užijú. Nancy ho akurát pokazí telefonát s otcom, ten jej vyčíta, že sa vode venuje radšej ako štúdiu medicíny. Preto sa rozhodne tesne pred zotmením do vody vrátiť, vychutnať si ešte jednu poslednú vlnu. Niečo do jej surfu ale narazí, následne ju to stiahne pod vodu a uhryzne. Zranená vylezie na mŕtve telo veľryby a vidí, že na tej sa prišiel kŕmiť veľký biely žralok. Podarí sa jej preplávať na neďaleký ostrovček, ten ale z vody nebude trčať večne. Pohltí ho príliv, rovnako ako by žralok rád pohltil osamotenú a bezbrannú korisť.

„Príjemný vizuál si diváka získa, príležitostné pripomínanie toho, čo sa tu bude diať, ho drží v napätí.“

Pekná herečka v plavkách, pláž, more, surfovanie. Príjemný vizuál si diváka získa, príležitostné pripomínanie toho, čo sa tu bude diať, ho drží v napätí. Vykreslenie postavy je našťastie jednoduché, už to málo z jej rodinného príbehu pôsobí gýčovito a lacno. Našťastie sa nám ale sama v tejto polohe prehnane nepripomína, zostáva predovšetkým odhodlanou kráskou bojujúcou o život. Nedostávame sa k zbytočnému filozofovaniu ani snahe o hĺbku, spomínanie jej lekárskeho vzdelania a rodiny sa javí skôr ako prostriedok na zbíjanie času.

„Celý ich boj je príliš viditeľne len filmový konštrukt a jeho priebeh sa javí rozprávkovo, rozhodne nie realisticky.“

Vzhľadom na jednoduchú zápletku je pozitívne, ako málo hluchých miest vo filme je. Napätie nás neopúšťa, akcie je dostatočne. Problémom je skôr logika deja a jednotlivých incidentov. Množstvo zjavných nezmyslov bije pomerne často do očí a o možnosti brať film vážne je ťažko vôbec hovoriť. Nejde len o posadnutosť žraloka svojou obeťou, ako keby ňou bol priam sexuálne priťahovaný. Uveriť je ťažké aj jednotlivým činom hrdinky, náhlym zmenám v jej fyzickej kondícii. Celý ich boj je príliš viditeľne len filmový konštrukt a jeho priebeh sa javí rozprávkovo, rozhodne nie realisticky.

„Pretože je to len film, kde je jasné, čo sa musí stať, a nejako sa k tomu predsa dostať musíme.“

Pozitívom žralokovej odhodlanosti je to, nakoľko intenzívne divák po celý čas vníma jeho prítomnosť. Hoci to celkom nedáva zmysel, prijmeme, že sa odísť nechystá a preto vnímame vodu ako neustálu hrozbu. Vidíme ho pomenej, predovšetkým ako trčiacu plutvu či siluetu pod vodou. Aj tak stačí tých pár scén, keď sa nám predvedie v plnej kráse, aby sme cítili silenosť polohy, do ktorej bol vsunutý. Má obrovské zuby, je hrozivý a rýchly. Robí ale zjavné nezmysly, len aby hrdinku čo najviac ohrozoval ale nezabil. Tá robí tiež nezmysly, aby sa jej podarilo ho poraziť, tie jej ale akosi fungujú. Pretože je to len film, kde je jasné, čo sa musí stať a nejako sa k tomu predsa dostať musíme. Už len vyvrcholením je finále, to sa aspoň snaží o trochu originality. Takže je opäť spektakulárne, prekvapivé no ani náhodou nie realistické.

Smrtiaci príliv určite nefunguje tým smerom ako Čeľuste, že by v ľuďoch vyvolal strach z mora a žralokov. Nedokážeme si ho zaradiť do sveta, v ktorom žijeme, ide skrátka o kostrbatý boj krásky s vyfabulovaným stvorením vo forme žraloka. Nakrútený nie je zle, no len v zmysle lacnej a masovej zábavy s dôrazom na vizuál. Pozerať sa určite dá a v žiadnom prípade nenudí. O inteligentnú zábavu v ňom ale tiež rozhodne nejde.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok