recenzie.

47 Meters Down: Uncaged

Andrej Gomora | 28. 11. 2019

0

3/10          

žáner:

claustrophobic, eco-terror, survival

Bez klietky, s jaskyňou

V čom vlastne ide o sequel k 47 metrom si môžeme len domýšľať. Iste, Čeľuste mali tiež viac pokračovaní, ktoré spájal akurát žralok v úlohe zabijaka. Tak ako nespočet ďalších filmov. Tu máme opäť tematiku potápania, pozorovania podmorského života. A tých istých tvorcov, ktorí skúšajú niečo podobné len trochu inak. Ak si spomenieme, nakoľko minimálny dej malo prvé pokračovanie, určite môžeme byť radi, že v tomto smere sa autori rozhodli príliš sa neopakovať. Názov 47 Meters Down: Uncaged neklame- do žiadnej klietky sa veru nevraciame.

„Podobne ako jednotka sa snaží pôsobiť klaustrofobicky, znova sa ocitáme v uzavretom priestore.“

Pozitívne sa dá vnímať, že prostredie je z hľadiska žraločích hororov pomerne neopozerané. Podobne ako jednotka sa snaží pôsobiť klaustrofobicky, znova sa ocitáme v uzavretom priestore. Oproti otvorenému moru, morskému dnu alebo aj pláži ide tiež o omnoho rozmanitejšiu scenériu, sama osebe je určite fajn, trochu horšie už je na tom práca s ňou. Tá ale odráža väčšinu negatív diela, prvým z ktorých je už jeho tínedžerské ladenie a nie príliš sympatické postavy. Sledujeme bandu pubertiačok, pričom časť z nich má oficiálne na diváka pôsobiť skôr negatívne, štvrtou je ich zakríknutá obeť neschopná akokoľvek nás zaujať.

„S presvedčivosťou to ale nikdy nebude slávne, viacero scén svojou silenosťou vyznie priam komicky“

Môžeme vyzdvihnúť ako konzistentné, že ako kravy sa postavy aj správajú pokiaľ ide o vývoj deja. Škoda, že ich nezodpovednosť na nás nedokáže pôsobiť priamo, prichádza k tomu oveľa viac pomocou vysvetlení- jedna postava hovorí, čo by bolo rozumné, len aby ďalšia spravila presný opak. S presvedčivosťou to ale nikdy nebude slávne, viacero scén svojou silenosťou vyznie priam komicky- napríklad nahlas pustení Roxette k podmorskému zváraniu. Skutočným vrcholom v tomto smere bude jedna zo smrtí uprostred vety inštruujúcej ostatných čo je nevyhnutné, aby sa zachránili.

„Horšie je, že my žralokom týmto pádom nerozumieme.“

Samotní žraloci nie sú takí celkom normálni.  Prostredie si to vyslovene nežiadalo, nie kvôli uveriteľnosti. Asi majú pomáhať atmosfére tajomného prostredia, možno bolo tiež potrebné dať postavám aspoň nejakú výhodu. Keďže obyčajní žraloci by to mali priľahké. Vysvetlenie o odlišnom vývoji vzhľadom na životné prostredie nepôsobí vzhľadom na veľkosť jaskýň príliš presvedčivo. Ale dajme tomu. Horšie je, že my žralokom týmto pádom nerozumieme. Niekedy sa správajú celkom obyčajne, teda dravo lovia. Inokedy sú slepí a obetiam dajú pokoj. Iste, vidíme, keď sa na niekoho rútia a asi je nám jasné, že danému človeku čosi hrozí. Keď ale raz nevieme, čo si žralok v ďalšej sekunde zmyslí, respektíve aká ich nepoznaná vlastnosť tentokrát obeť zachráni, dosť nám to kazí intenzitu prežívania.

„Vďaka tomu nenudí a nie je otravne predvídateľný, škoda len, že zvraty často príliš nedávajú zmysel.“

Skutočnú atmosféru sa preto nastoliť nikdy nepodarí, hoci určitý spád vo filme je. Obete nepribúdajú natoľko predvídateľne ako by sme sa mohli obávať, dej sa vo svojich obmedzených možnostiach pravidelne komplikuje. Vďaka tomu nenudí a nie je otravne predvídateľný, škoda len, že zvraty často príliš nedávajú zmysel, či sú jednoducho hlúpe. Divák preto časom postupne stráca záujem, keď tomu, čo sa deje, čiastočne nerozumie, a čiastočne mu to nedáva zmysel. Vrcholom je prekvapivo dramatické finále, drastické a neuveriteľné ako celý film.

47 Meters Down: Uncaged je teda v prvom rade opäť len oddychovka bez skutočnej hodnoty. Je v nej akési minimum, na ktoré sa dá pozerať- dievčatá v plavkách, zaujímavý priestor a svojskí žraloci. Nakrútenie nie je neprofesionálne, len mu celkom chýba obsah, s ktorým by malo zmysel stráviť čas. Dojem vo vás nezanechá film ako celok, ani žiadna zo scén. Čas skrátka uplynie, nenahnevá vás, ale nebudete mať ani pocit, že by ste o čokoľvek prišli, ak by ste ho strávili prakticky akokoľvek inak.