recenzie.

The Lodge

Andrej Gomora | 26. 6. 2020

0

6/10          

žáner:

claustrophobic, independent, psycho

Priamočiara cesta skazy

Opäť situácia s miernymi nedostatkami na strane logiky, teda tak v základoch, kde na nás našťastie nekričia. Že sa psychiater zamiluje do pacientky je vec, ktorá sa určite stať môže. Tiež že sa kvôli nej rozvedie, a chce sa s ňou oženiť. Rovnako je pochopiteľné, ak mu záleží na tom, aby ju prijali jeho deti. V inom prípade by možno dávalo zmysel, ak by chcel, nech spolu strávia pár dní. On ale pozná jej zdravotný stav. Aj ako ju deti nenávidia a určite sa jej nebudú snažiť život uľahčiť. Môže to dopadnúť inak než tragicky? Ak spolu na pár dní zavítajú do celkom osamotenej a snehom od sveta odrezanej The Lodge?

„Všetci sú tu jednoducho nejakým spôsobom zlí, celá situácia je napätá a dusná a do jej stredu sa dostane mladá psychiatrická pacientka s vážnou traumou z detstva.“

Na začiatku je tu viac trochu zvláštnych zvratov, už samovražda prvej manželky nevyznie celkom presvedčivo. Ale samozrejme, stáva sa všeličo, dajme tomu. Atmosféra sa príliš snaží o dramatickú ťaživosť na spôsob artového filmu. Na jednej strane sa jej v tomto smere aj darí, zároveň postavy tlačí do polôh, kde nie je ľahké im uveriť. Všetci sú tu jednoducho nejakým spôsobom zlí, celá situácia je napätá a dusná a do jej stredu sa dostane mladá psychiatrická pacientka s vážnou traumou z detstva. Kam to musí smerovať je nám jasné, psychiater asi zostal zaslepený láskou či ilúziou o budovaní šťastnej rodinky.

„...v mnohých častiach je film celkom bez hudby či čohokoľvek, čo by mohlo našu pozornosť odpútavať od dialógu, jeho ťaživosti a trápnosti.“

Tak ako sa postavy vyžívajú v trápení, film sa vyžíva v trápení diváka. Snaží sa naňho preniesť čo najviac ťažoby a negatívnych emócií, a vo veľkej miere sa mu to aj darí. Aj tempo je za týmto účelom pomalšie a stopáž dlhšia. Mnoho z tých najnepríjemnejších scén sa navyše ťahá, v mnohých častiach je film celkom bez hudby či čohokoľvek, čo by mohlo našu pozornosť odpútavať od dialógu, jeho ťaživosti a trápnosti. Trápnosti medziľudskej, nie každý rozhovor je dokonale presvedčivý, to čo sa nám zle počúva ale vnútorne skôr vyčítame postave ako scenáristovi.

To, čo by sme mohli nazvať hororovým, príde postupne, pôsobí na nás hlavne chaos v samotnej Grace. Viditeľne s ňou niečo pomerne závažné nie je v poriadku a javí sa dokonale nevypočítateľná. Takou je navyše aj sama pre seba, a pre nás je na strane zla jej nefunkčná psychika, a na strane obetí ona sama spolu s deťmi. Tak na nás film aspoň pôsobí a napriek jeho tajomnosti sa nám zdá zjavné, čo sa deje. Napätie ale nie je tak celkom z tých príjemných, podobá sa skôr na ťaživú drámu, už len lebo potenciálne obeti sú deti. Bez ohľadu na to, čo sa v skutočnosti v dome odohráva, my vidíme zhoršujúci sa psychický stav Grace a jej smerovanie k tragédii.

„Napriek málo akcii sa nenudíme, na to sme príliš znepokojení.“

Kompozícia diela je miestami zvláštna, a to nejde len o využívanie snov a halucinácií či skákania v čase. Scény začnú byť drsnejšie ku koncu, nie všetky sa podaria, hlavný odkaz ale podajú. Napriek pár zásadne sa tváriacim momentom vnímame ako je smerovanie do záhuby postupné, rozvláčne, a ako sa v ňom film vyžíva. Napriek málo akcii sa nenudíme, na to sme príliš znepokojení. Tiež nás postavy napriek svojej nepresvedčivosti neiritujú, rovnako sa ale nedostaneme do stavu, že by sme im to jednoducho priali, keď už si o to koledujú. Nikto tu nie je zlý, všetci sú len obete rôznych okolností, nech aj veríme, že určite mohli postupovať inak. Tak sa to stalo. A tak to dopadlo.

The Lodge sa nehrá priamo na psychologický či artový film, využíva len ich prostriedky na vyvolávanie nepríjemných emócií. Ide o niečo ako psychologický exploitation, kde je prvoradá ťaživosť, až niekde v náznakoch sa dá hľadať snaha o seriózny prístup k skúmaniu ľudskej psychiky. Cielenie na hororových divákov je teda správne a film im dokáže ponúknuť vôbec nie všedný zážitok, príjemný ak sa chcú cítiť nepríjemne.