recenzie.

Leatherface

Andrej Gomora | 16. 11. 2017

0

5/10          

žáner:

crazy family, hixploitation/backwoods, psycho

Toľko ste toho pod maskou nečakali

Vôbec s názvom séria treba byť pri Texaských masakroch motorovou pílou opatrní, ide skôr o klasický prípad žmýkania kultu a mena, spôsobom často dosť nekoncepčným. Kult vytvoril zaslúžene v roku 1974 pôvodný Texaský masaker. Okrem znesiteľného remakeu z roku 2003 vzniklo viacero pokusov o sequely a prequely, ktoré z výnimkou možno jedného z roku 1990 dopadli viac či menej katastrofou. Až v tých prišlo vôbec kúlové pomenovanie Leatherface a povýšenie chlapíka bez tváre ale zato s pílou na samostatnú postavu. Snaha ju rozvíjať pokračuje aj teraz, konkrétne sa dostávame k jeho minulosti, vo filme nazvanom jednoducho Leatherface.

„Potom spravili jeho rodičia chybu, do stodoly sa im nejakou náhodou dostala mŕtvola šerifovej dcéry.“

Ako zistíme, on vôbec nie je len tak ďalší z radu buranov, ktorý sa akurát vyvinul trochu inak. Viac do veľkosti a menej do inteligencie. Ako malý mal dokonca aj súcit, do lovenia cudzincov sa zapájal rád, no rezanie, to mu akosi nešlo. Potom spravili jeho rodičia chybu, do stodoly sa im nejakou náhodou dostala mŕtvola šerifovej dcéry. Malého Leatherfacea, vtedy ešte používajúceho meno Jed, zato šerif rodičom vezme. Ako pomstu ho dá zatvoriť do svojskej inštitúcie, oficiálne sa snažiacej deti pred rodičmi ochrániť, a prevychovať. Tie tam samozrejme nie sú zrovna spokojné, robia si zle navzájom a zle im robí aj vedenie, s výnimkou jednej mladej sestričky plnej ideálov. Zrovna tá sa pritrafí aj ako rukojemníčka, keď v inštitúte vypukne vzbura a naskytne sa šanca utiecť. Utekajú s ňou štyria, z ktorých Jed sa javí tým najnormálnejším. Áno, až natoľko nádejne to s ním dovtedy vyzeralo.

„Pár nedostatkov je len na strane uveriteľnosti, keď sa zobrazenie inštitúcie zdá mierne prehnané, hlavne čo do nezmyselnej krutosti. Taký ale bude celý film.“

Atmosféra liečebne či ako to chceme nazvať funguje, pôsobí stiesňujúco a beznádejne, plná ľudského zla úplne zo všetkých strán. Mladá Lizzy ako jediná predstaviteľka intenzívnej ľudskosti a dobra tento pocit ešte umocňuje, keď sa dostáva so svojím okolím do silného kontrastu. Pár nedostatkov je len na strane uveriteľnosti, keď sa zobrazenie inštitúcie zdá mierne prehnané, hlavne čo do nezmyselnej krutosti. Taký ale bude celý film. Priestorovo opúšťa jednu zvrátenú farmu, na tej sa odohráva len z malej časti. Zobrazuje ale krutosť a násilie ako ich poznáme odtiaľ, a pre nás nemusí byť celkom uveriteľné, že by mohlo ísť o až natoľko bežné úkazy.

„Exploitation zachádza často vo svojej brutalite až do úplných extrémov, jediné šťastie, že celkom explicitné nie je aj jej zobrazenie.“

Postavy sa okamžite pomerne jasne zaškatuľkujú, zaujať sa snažia predovšetkým psychopati, a Lizzy ako ich obeť. Exploitation zachádza často vo svojej brutalite až do úplných extrémov, jediné šťastie, že celkom explicitné nie je aj jej zobrazenie. Príde aj pár sviežejších nápadov, sviežich v zmysle, že nejde len o najprimitívnejšie rezanie, keďže asi všetky sme už niekde videli. Do filmu sa každopádne hodia, hlavne keď ich zobrazenie nezachádza za hranice pozerateľnosti, na čo mali určite potenciál.

„Scenár sa snaží byť ambiciózny, prináša veľa deja a nechce len žmýkať známe postavy a prostredie.“

Práve žánrové miešanie krutého exploitationu s thrillerom, ktorému by zodpovedala dejová stránka, je síce sympatické, no nakoniec sa ukáže ako nezvládnuté. Scenár sa snaží byť ambiciózny, prináša veľa deja a nechce len žmýkať známe postavy a prostredie. V tom prípade by ale potreboval na budovanie atmosféry svoje vlastné prostriedky, a tie mu chýbajú. Hlavnými sa stávajú utečenci z liečebne, krutí prehnane až za hranicu uveriteľnosti. Všetko sa odohráva akosi nepochopiteľne, bez zmyslu, s jediným zrozumiteľným účelom, ktorým je čo najviac násilia. Aj keď film má svoje kvality, nedokáže diváka skutočne vtiahnuť, zaujať niečím jasným a intenzívnym. Nakoniec príde samotná pointa, pri ktorej si dáme film do spojitosti s celou sériou. A možno by sme radšej zabudli, čo sa nám to snažil nahovoriť.

Leatherface je vo svojej podstate dobrý pokus, ktorý skrátka príliš nevyšiel. Snaží sa sériu obohatiť, oživiť, nedržať sa stále toho istého. Čo znie pozitívne, no zároveň to znamená, že jej berie to, čo na nej diváci mali radi, a čo na nej fungovalo. Konkrétne, na tých dvoch podarených filmoch. Chýba tu jednoduché zlo sústredené do jednej zvrhlej rodiny. S psychopatmi sa film zahráva príliš voľne, až sa stratí efekt, ktorý by sa pri nich žiadal. A dá sa mu prepáčiť, ak z toho jedného najväčšieho zrazu spravil normálneho človeka.