hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

I Spit on Your Grave (2010)

Film, pri ktorom sa odchádza z kina
Od 70. rokov sa toho síce v horore veľa zmenilo, no ak ide o hixploitation, pravidlá ostali rovnaké. Mestské dievča vs. „vidláci" je konflikt, ktorý stále funguje, tak ako stále funguje nevraživosť medzi mestami a dedinami.  
13. 2. 2011

Bear

Medveď je živý, ale nezáživný

Jeden spoločný výlet dvoch znesvárených bratov a ich partneriek na rodinnú párty prekazí nehoda. Ich auto zíde z cesty a štvorica uviazne v lese, kde stretnú medvediu samicu, zrejme podobne vyplašenú ako oni sami. Jeden z bratov však stratí nervy a medvedicu chladnokrvne zastrelí. Pár nábojov si však mal nechať. Prichádza totiž samec, ktorý je lačný nie ani tak po ľudskom mäse, ako skôr po pomste.

20. 9. 2010

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Al morir la matinée

Zažiť v kine skutočný horor

Začiatok je mierne pomalý, vyžíva sa hlavne v tom, čoho je v celom filme najviac- kinofilstve. Sme v kine. Všade sú filmové plagáty, dostaneme sa do miestnosti premietačov, priamo k premietaciemu zariadeniu, bavíme sa o jeho obsluhe. Nejde o žiadne intelektuálne debaty, ide tu o vášeň v jej jednoduchej až primitívnej podobe. Milovať kino bez zbytočného premýšľania, milovať krv, akciu, jačanie od hrôzy. A vyznať sa z lásky k talianskemu giallu, syntetizátorovej hudbe, ktorá ho sprevádzala, jeho sýtym farbám a estetickému zobrazovaniu násilia. To zjavne milujú aj v Uruguaji, film nazvali Al morir la matinée.

26. 3. 2021

recenzie.

Color Out of Space

Andrej Gomora | 4. 2. 2020
0
8/10          
žáner:
bizarre, mystery, psycho

Skutočne z iného sveta


Rodinka balansuje niekde na hrane komickosti, každý má ale predsa vlastný spôsob života. Pubertálna dcéra inklinuje k čarodejníctvu, prečo nie. Matka má uprostred divočiny na povale starého domu kanceláriu, odkiaľ riadi finančné operácie. Otec má miláčikov lamy alpaka, tie pokladá za zvieratá budúcnosti, hýčka si ich, aby naplno rozvil ich potenciál. K tomu tu máme hipisácky ladeného suseda, ďalšieho utečenca z civilizácie. Už len vymyslieť, čo skutočne uletené, absurdné a nepochopiteľné a zároveň hororové by sa im mohlo začať diať. Na to je expert H. P. Lovecraft, film je podľa jeho poviedky Color Out of Space.

Hoci dej je zasadený do moderného sveta a v mnohom sa od poviedky odlišuje, svet zostáva vskutku Lovecraftovský. Ten sa nikdy nesnažil pôsobiť vážne v zmysle realizmu, realitu si vždy prispôsoboval podľa svojich potrieb. Na strašidelnosti mu to ale neuberalo, dostávala len špecificko psychedelický nádych. Úvod je pomerne normálny, aj postavy sa dajú úplne prijať, nie sú neuveriteľné, len veselé. Sympatický je aj prirodzený a pomalý rozbeh, keď sa nič hororové nedeje, nič nám horor nepripomína. Náznakom možno malá čarodejníčka, tiež tak ale nerobí ani náznakom strašidelným spôsobom, skôr len štýlovo goticky. Potom to príde, tiež nevtieravo a zbytočne of začiatku nepredramatizované. Ale príde.

„Esteticky pekných scén bude viac, čo znie paradoxne vzhľadom na tie nechutnosti, v ktorých sa budeme vyžívať.“

Vzťah k farbám a hrám s nimi je nepochybne individuálna záležitosť, tu sa zjavne mieri na ich fanúšikov. Veď to napovedá aj názov. Esteticky pekných scén bude viac, čo znie paradoxne vzhľadom na tie nechutnosti, v ktorých sa budeme vyžívať. Farebný bude meteorit, farbami rozžiari les, oblohu. Všetko bude farebné. K farebnosti film pomaly skĺza, a farebnosť v tomto prípade zodpovedá nárastu podivností a zla. Keď farba ovládne les, ovládne ho zlo, a nič už nebude tak, ako to poznáme. A tak, aby v ňom ľudia dokázali prežiť.

„Prichádza len rozklad. Chaos. Šialenstvo.“

Úplnej katastrofe pritom dlho nič nenasvedčuje. Cítime, že niečo sa deje, cítime, že s meteoritom prišlo niečo, no nevieme čo. Nevnucujú nám konkrétne očakávania ani sa nikto nesnaží, aby sme sa čo najskôr začali báť. Začne sa to postupne, my ničomu nerozumieme a tak to aj má byť. Lovecraft sa vždy vyžíval v neurčitých udalostiach, neurčitých tvaroch, neurčitých hrôzach. Nič sa nedeje s konkrétnym cieľom a priamočiarym smerovaním k nemu. Prichádza len rozklad. Chaos. Šialenstvo. Celkom postupne sa zmocňujú postáv a sveta, ktorý ich obklopuje. V dianí cítime určitú neodvrátiteľnosť, nevieme prečo a kam, dianie ale jasne napreduje a postavy sú tvárou v tvár k nemu celkom bezmocné.

Zo scén zaujme tá prvá násilná, svojou ľahkosť a nonšalantnosťou. Vlastne sa nestane nič hrozné, kto sa nikdy pri krájaní neporezal. Či neodsekol si pár prstov. Ďalšie bude sprevádzať čoraz väčší chaos, smerujúci k celkom nepochopiteľnej psychedélii. Pritom do určitej chvíle máme pocit, ako keby mlynček udalostí mienil byť nežnejší, o to viac zaujme brutalita, ktorú nám predvedie. Tá je Lovecraftovsky nechutná, nie priamo násilná, čo ale neznamená, že nebude krutá. Z uletenej rozprávky a psychedelickej hry prechádzame celkom plynule do nefalšovaného hororu plného najväčších hrôz.

„Predsa, to šialenstvo by na nás ale nemalo pôsobiť veselo komicky, ako sa to v niektorých prípadoch stane.“

Odľahčujúce je aj bude správanie postáv, tie si totiž nádych komiky napriek všetkému zachovajú. Tiež nejde o prvok u Lovecrafta celkom rušivý, so šialenstvom a nie celkom racionálnym správaním pracovať zvykol. Predsa, to šialenstvo by na nás ale nemalo pôsobiť veselo komicky, ako sa to v niektorých prípadoch stane. Najvýraznejší je v tomto smere otec rodiny v podaní Nicolasa Cagea, u ktorého vykreslenie ako mierneho magora do šialenstva prechádza celkom prirodzene, až je ťažko odhadnúť hranicu, kedy ho máme začať ľutovať. Aj keď už ale robí veci, ktoré by zjavne mali byť hrozivé a ubližuje iným postavám, nám stále pripadá minimálne nádychom smiešny. Čo nie je zlé, ale časom to hororu uberá možno trochu viac ako by malo.

Color Out of Space sa možno od Lovecrafta vzďaľuje po stránke deja, jeho estetiku ale napodobňuje takmer dokonale. Je v ňom hrôza, je v ňom nechutnosť, je v ňom šialenstvo. A tiež absurdita a iracionálnosť na hranici komiky. Film plní svoje ciele vynikajúco a na diváka dokáže zapôsobiť prakticky dokonale tak, ako by mal. Zabaví, zhrozí, znechutí a prinesie zážitok, ktorý sa príliš nepodobá na nič, čo by sme boli zvyknutí vídať v súčasných hororoch. Preto ide rozhodne o veľmi príjemné a podarené osvieženie. Ktorého pekná estetika je už len čerešničkou navyše.

 

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy