recenzie.

Color Out of Space

Andrej Gomora | 4. 2. 2020

0

8/10          

žáner:

bizarre, mystery, psycho

Skutočne z iného sveta

Rodinka balansuje niekde na hrane komickosti, každý má ale predsa vlastný spôsob života. Pubertálna dcéra inklinuje k čarodejníctvu, prečo nie. Matka má uprostred divočiny na povale starého domu kanceláriu, odkiaľ riadi finančné operácie. Otec má miláčikov lamy alpaka, tie pokladá za zvieratá budúcnosti, hýčka si ich, aby naplno rozvil ich potenciál. K tomu tu máme hipisácky ladeného suseda, ďalšieho utečenca z civilizácie. Už len vymyslieť, čo skutočne uletené, absurdné a nepochopiteľné a zároveň hororové by sa im mohlo začať diať. Na to je expert H. P. Lovecraft, film je podľa jeho poviedky Color Out of Space.

Hoci dej je zasadený do moderného sveta a v mnohom sa od poviedky odlišuje, svet zostáva vskutku Lovecraftovský. Ten sa nikdy nesnažil pôsobiť vážne v zmysle realizmu, realitu si vždy prispôsoboval podľa svojich potrieb. Na strašidelnosti mu to ale neuberalo, dostávala len špecificko psychedelický nádych. Úvod je pomerne normálny, aj postavy sa dajú úplne prijať, nie sú neuveriteľné, len veselé. Sympatický je aj prirodzený a pomalý rozbeh, keď sa nič hororové nedeje, nič nám horor nepripomína. Náznakom možno malá čarodejníčka, tiež tak ale nerobí ani náznakom strašidelným spôsobom, skôr len štýlovo goticky. Potom to príde, tiež nevtieravo a zbytočne of začiatku nepredramatizované. Ale príde.

„Esteticky pekných scén bude viac, čo znie paradoxne vzhľadom na tie nechutnosti, v ktorých sa budeme vyžívať.“

Vzťah k farbám a hrám s nimi je nepochybne individuálna záležitosť, tu sa zjavne mieri na ich fanúšikov. Veď to napovedá aj názov. Esteticky pekných scén bude viac, čo znie paradoxne vzhľadom na tie nechutnosti, v ktorých sa budeme vyžívať. Farebný bude meteorit, farbami rozžiari les, oblohu. Všetko bude farebné. K farebnosti film pomaly skĺza, a farebnosť v tomto prípade zodpovedá nárastu podivností a zla. Keď farba ovládne les, ovládne ho zlo, a nič už nebude tak, ako to poznáme. A tak, aby v ňom ľudia dokázali prežiť.

„Prichádza len rozklad. Chaos. Šialenstvo.“

Úplnej katastrofe pritom dlho nič nenasvedčuje. Cítime, že niečo sa deje, cítime, že s meteoritom prišlo niečo, no nevieme čo. Nevnucujú nám konkrétne očakávania ani sa nikto nesnaží, aby sme sa čo najskôr začali báť. Začne sa to postupne, my ničomu nerozumieme a tak to aj má byť. Lovecraft sa vždy vyžíval v neurčitých udalostiach, neurčitých tvaroch, neurčitých hrôzach. Nič sa nedeje s konkrétnym cieľom a priamočiarym smerovaním k nemu. Prichádza len rozklad. Chaos. Šialenstvo. Celkom postupne sa zmocňujú postáv a sveta, ktorý ich obklopuje. V dianí cítime určitú neodvrátiteľnosť, nevieme prečo a kam, dianie ale jasne napreduje a postavy sú tvárou v tvár k nemu celkom bezmocné.

Zo scén zaujme tá prvá násilná, svojou ľahkosť a nonšalantnosťou. Vlastne sa nestane nič hrozné, kto sa nikdy pri krájaní neporezal. Či neodsekol si pár prstov. Ďalšie bude sprevádzať čoraz väčší chaos, smerujúci k celkom nepochopiteľnej psychedélii. Pritom do určitej chvíle máme pocit, ako keby mlynček udalostí mienil byť nežnejší, o to viac zaujme brutalita, ktorú nám predvedie. Tá je Lovecraftovsky nechutná, nie priamo násilná, čo ale neznamená, že nebude krutá. Z uletenej rozprávky a psychedelickej hry prechádzame celkom plynule do nefalšovaného hororu plného najväčších hrôz.

„Predsa, to šialenstvo by na nás ale nemalo pôsobiť veselo komicky, ako sa to v niektorých prípadoch stane.“

Odľahčujúce je aj bude správanie postáv, tie si totiž nádych komiky napriek všetkému zachovajú. Tiež nejde o prvok u Lovecrafta celkom rušivý, so šialenstvom a nie celkom racionálnym správaním pracovať zvykol. Predsa, to šialenstvo by na nás ale nemalo pôsobiť veselo komicky, ako sa to v niektorých prípadoch stane. Najvýraznejší je v tomto smere otec rodiny v podaní Nicolasa Cagea, u ktorého vykreslenie ako mierneho magora do šialenstva prechádza celkom prirodzene, až je ťažko odhadnúť hranicu, kedy ho máme začať ľutovať. Aj keď už ale robí veci, ktoré by zjavne mali byť hrozivé a ubližuje iným postavám, nám stále pripadá minimálne nádychom smiešny. Čo nie je zlé, ale časom to hororu uberá možno trochu viac ako by malo.

Color Out of Space sa možno od Lovecrafta vzďaľuje po stránke deja, jeho estetiku ale napodobňuje takmer dokonale. Je v ňom hrôza, je v ňom nechutnosť, je v ňom šialenstvo. A tiež absurdita a iracionálnosť na hranici komiky. Film plní svoje ciele vynikajúco a na diváka dokáže zapôsobiť prakticky dokonale tak, ako by mal. Zabaví, zhrozí, znechutí a prinesie zážitok, ktorý sa príliš nepodobá na nič, čo by sme boli zvyknutí vídať v súčasných hororoch. Preto ide rozhodne o veľmi príjemné a podarené osvieženie. Ktorého pekná estetika je už len čerešničkou navyše.