recenzie.

Insidious: Posledný kľúč

Andrej Gomora | 6. 6. 2018

0

4/10          

žáner:

ghost, mystery

Detská trauma na záver

V predošlých troch dieloch série Insidious to nejakým zázrakom celé viac menej fungovalo. Bolo tam viacero tých najiritujúcejších prvkov duchárskych hororov, ako vyskakujúce efektné postavy, množstvo klišé a rodinného nasladlého gýča. Keď sa človek cez ne preniesol, predsa v nich fungovala tá najdôležitejšia, strašidelná zložka. Všetky tie negatíva mohli pôsobiť ako súčasť poetiky série, ktorých obrovský potenciál presiahnuť hranicu pozerateľnosti sa nejakým zázrakom stále nenaplňoval. Ďalší pokus pôsobí v tomto smere opäť výrazne úspešnejšie, a volá sa Insidious: Posledný kľúč.

„Vôbec využitie náhleho zapojenia osobnej zainteresovanosti sa zdá trochu zúfalé, čo už ale pri štvrtom diele nie je nič nezvyčajné.“

Elise je v celej sérii asi tým vôbec najgýčovejším a najrodinnejším prvkom, a tento diel je práve o nej. Jej milej múdrej tváre, za ktorou sa skrývajú obrovské schopnosti, sa nezbavíme od začiatku do konca. Ak nie v tej súčasnej podobe, tak v tej detskej, či pubertálnej. Celý ten návrat do jej detstva, zrazu sme zistili, že má takúto zložitú a zaujímavú minulosť, pôsobí veľmi kostrbato. Vôbec využitie náhleho zapojenia osobnej zainteresovanosti sa zdá trochu zúfalé, čo už ale pri štvrtom diele nie je nič nezvyčajné. Predsa nepozeráme seriál, aby sa dalo robiť stále to isté dokola len inak. Nieže by sa toho aj tak neopakovalo viac než dosť.

„Skoro vždy vopred vieme, čo príde, dokonca sa nám zdá, ako keby to vedeli aj samotné postavy.“

Pri podobných prostriedkoch strašenia už je ťažké odhadnúť či sa nám zunovali, alebo konečne spravili aj ten posledný minikrôčik, ktorý im chýbal k viditeľnej nahlúplosti. Postavy, ktoré sa mihajú, tváre, čo sa objavia, osoby, čo sa len tak zjavia a niečo zakričia, aby ukončili danú scénu. Nepochybne sme to všetko videli veľakrát neporovnateľne horšie, a séria Insidious bola z tých, ktoré podobný spôsob strašenia ešte ako tak zvládala. Len keď už to predtým bolo ako tak, teraz už je väčšina strašidelných scén skôr iritujúcich ako strašidelných. Skoro vždy vopred vieme, čo príde, dokonca sa nám zdá, ako keby to vedeli aj samotné postavy. Napríklad keď Elise vždy po ohliadnutí sa inde zasvieti na koniec tmavého tunela. Štyrikrát dokola, zisťuje, či už sa tam duch zjavil, alebo až nabudúce, keď sa pozrie na to isté miesto.

Po dejovej stránke film celkom nezaostáva, ale ani nezaujme. Spestrením mohlo byť kombinovanie duchov a neduchov, na ktorom nie je nič zlé, rovnako sa mu ale nepodarilo ani výraznejšie zápletku oživiť. Skutočná drsnosť sa totiž do diela nie celkom hodí, hoci miesto by tu mala mať. Má predsa ísť o horor. Výrazný je zato rodinný prvok, rodinný v zmysle telenovely. V tom je viacero ťažko uveriteľných zvratov a dialógov, za iných okolností by mohli vzbudzovať emócie, tu ako keby sa o to ani nesnažili. Len potrebujú čímsi vyplniť dej. Navyše sa vo vedľajších úlohách objavuje niekoľko značne podštandardných hereckých výkonov, aké by sme tu skutočne nečakali.

„Démon už nie je len taká postava, on sa naozaj začne hýbať a reálne vlastnými rukami postavám ubližovať.“

Relatívne ďalej ako v minulosti ideme nakoniec pri zobrazovaní démona, a pri jeho priamom pôsobení. Už nie je len taká postava, on sa naozaj začne hýbať a reálne vlastnými rukami postavám ubližovať. Čo je jedna vec, ktorá nie je vôbec zlá. Ide ale o to, že aj tak proti nemu bojuje stará nežná pani, spolu s pár rovnako subtílnymi pomocníkmi. Vyvrcholenie teda musí pripomínať rozprávku, hru, rodinný film maximálne tak pri tínedžerov. Čo pri tejto sérii nie je nič nezvyčajné a nakoniec by sme jej to asi dokázali znova odpustiť. Len keby všetko, čo bolo predtým, trochu lepšie držalo pokope.

Ak bol ešte tretí Insidious relatívne pozerateľný, tentokrát už niečo podobné ide povedať pomerne ťažko. V žánri určite existuje aj horšie, ale tým viac, že ide o sequel a nič originálne, sme asi definitívne prekročili hranicu toho, čo sa oplatí pozerať. Séria možno ešte stále má šancu nakoniec odísť so cťou, a zanechať silnejší dojem z troch slušných dielov ako z jedného horšieho možno nie oveľa, no každopádne už nie dobrého. Hlavne aby sa týmto smerom neuberala ešte ďalej.