hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Gwen

Horor zvaný život

Keďže ponurá a pomalá atmosféra sa viackrát úspešne kombinovala so skutočne hororovými prvkami, možno je lepšie hneď upozorniť. Zápletka sa príliš nerozvinie a nepríde ani žiadne veľké prekvapenie, radšej naň nečakajte. Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví. Matka a dve dcéry v osamelom sídle. Otec bojuje na Kryme, živí v nich nádej, že raz ešte povstanú z biedy. Ostatné domy už skôr nedobrovoľne ako z vlastnej vôle obyvatelia opustili, túžila po nich ťažiarska spoločnosť, tak ako túži aj po tom poslednom obývanom. Matka aj dcéry sú odhodlané nepredať, už len z úcty k otcovi. Ich život je pritom ešte ťažší, než akým by ho robili len objektívne podmienky jeho zložitosti.

12. 11. 2019

Polaroid

Konečne primeraný trest za selfie?

Na úvodnej vražde je pozitívne, nakoľko priamo ide na vec. V poslednom čase sme si pri duchárinách zvykli na dlhé obliehanie budúcich obetí. Niečo sa na ne upne, nezmyselne sa to dokola zjavuje v ich okolí, primitívne nás to straší. Aby sme vôbec začali pochybovať, či sa to aj na niečo zmôže. Tentokrát je to hneď od začiatku krátky proces. Sekvencia pritom má všetko, čo by mať mala. Postupne hustne, buduje intenzívny strach, niečo sa zjaví, z nejasnej entity sa to sformuje na priamu a nebezpečnú silu. Ktorá svoj úmysel rovno aj dokoná. Stačilo, že niekto sa tu odfotil aparátom značky Polaroid.

2. 7. 2019

Nočné mory z temnôt

Čím sa strašia malé deti

Ako keby hlavným cieľom hororov posledných rokov malo byť vrátiť divákov stredného veku do detstva. Najznámejším nositeľom týchto snáh je samozrejme seriál Stranger Things, mysterióznej produkcie, ktorá má buď detských hrdinov, alebo sa odohráva pred pár desaťročiami, alebo využíva retro estetiku, je ale v poslednej dobe neúrekom. Ideálne samozrejme všetko naraz, ako je to v spomínanom seriáli. Naivným príbehom môže podobné ladenie skutočne dodať čaro, či zachrániť ich od požiadaviek na realizmus a presvedčivosť. Je to celé len svojská hra, spomienky na strašenie, a na to, čo nás vedelo naľakať, kým sme boli deti. Napríklad nejaké Nočné mory z temnôt.

27. 8. 2019

Annabelle 3: Návrat

Späť k detským hrám

S dejovými previazaniami prichádzajú obmedzenia, nech sú aj voľné. Také tie veci, o ktorých by ste v sequeli museli počuť, preto sa v prequeli nemohli stať. Pre horor ide o celkom výrazné obmedzenie, najmä čo sa týka počtu obetí. Dostávame sa rovno do situácie, keď tie musia zostať na nule, a vlastne si zaslúži obdiv, ak sa niekomu do takého hororu vôbec chce. Ako keby sme prechádzali incidenty celkom bezvýznamné z hľadiska celkového príbehu, ktoré akurát v osamotenosti svojho priebehu mohli byť akosi drobno zaujímavé, a v ideálnom prípade aj strašidelné. Niečo ako náhodné epizódy zo života Warrenovcov, aj keď v tejto konkrétnej vystupujú minimálne.

10. 7. 2019

Regression

Výsledok rovnaký, akurát mučenie si inkvizítori viac užili
Myslíte si, že samých seba poznáte. Viete, kto ste, čo ste v živote vykonali a čo vykonať by ste boli schopní. Napríklad ak by vám niekto povedal, že necháte znásilniť vlastnú dcéru, neverili by ste mu. Vysmiali ho, ak by vám tá predstava prišla náznakom smiešna. Lenže čo ak niekto tvrdí, že dokáže preskúmať časti vašej mysle, do ktorých sa nedostanete. Pomôže vám odhaliť spomienky, o akých ste ani netušili, že by ste ich mohli mať. Tomu, čo tam nájde by ste neverili, pokiaľ by nešlo o vedeckú metódu, napríklad s názvom Regression.
2. 2. 2016

recenzie.

The Void

Andrej Gomora | 16. 6. 2017
0
5/10          
žáner:
bizarre, claustrophobic, mystery

Veľmi zvláštny film


Napred príde pokus o čo najtajomnejšiu atmosféru. Dvojica uteká pred akousi sektou. Ju postrelia, potom podpália. On utečie, na ceste ho zraneného nájde policajt. Odvezie ho do najbližšej nemocnice, vraj ju čoskoro majú zatvárať, sťahovanie už sa začalo. V noci je pochopiteľné, ak tu dokopy nikto nie je. Starší doktor, zaúčajúca sa sestrička, ktorá trávi čas s jediným ležiacim pacientom. Ukazuje mu odporné obrázky a popisuje drastické zákroky. V čakárni je tehotná, každú chvíľu to na ňu môže prísť. Potom príde vrah, celá skupina vrahov. V bielych habitoch, s kuklami a trojuholníkovým logom. Všetci majú rovnaké rituálne nože, ale zatiaľ sa s nimi držia vonku. Nechcú len, aby ktokoľvek odišiel, do vnútra sa nehrabú. Tam začne vyčíňať monštrum, a nie jedno. Neurčité čo sa týka jeho tvaru aj jeho úmyslov. Nikto ničomu nerozumie, ako keby sa ocitli na čudnom mieste mimo reality, akomsi The Void.

„Svojím spôsobom asi má ísť o poctu, odkazy sú totiž príliš nápadné, aby mohli chcieť zostať nespozorované.“

Svojím spôsobom asi má ísť o poctu, odkazy sú totiž príliš nápadné, aby mohli chcieť zostať nespozorované. A že ich tu je. Prostredie pripomína rovno viacerých Carpenterov, príšery okrem jeho Veci aj vyžívanie sa v nechutnostiach ako ich poznáme z Cronenbergových filmov. No a nakoniec niečo z Hellraisera. Okrem trhania a odlepovania telesných častí náznakmi aj mytológia, tá je ale asi najslabšou zložkou filmu. Tak ako celá zápletka, myšlienka. Čokoľvek, čo by náznakom dávalo zmysel. Ten je tu dosť ťažké nájsť v hocičom.

„Odtrhneme sa od reality, a už sa s ňou znova nespojíme.“

Samotná nemocnica s návštevníkmi uväznenými tajomnými postavami neznie zle. Už ďalšie nebezpečie vychádzajúce z jej vnútra sa javí ako pre diváka mierne zahlcujúce. Tu sa naňho totiž niečo bude valiť z každej strany, a ničomu z toho nebude zrovna jednoduché rozumieť. Začiatok pôsobil sľubne, v zmysle jednoduchého honu na človeka. Prvý pohľad na nemocnicu nám už ale ukazuje, že tu nepôjde o priamočiaru konšpiráciu. Odtrhneme sa od reality, a už sa s ňou znova nespojíme. Nie je to ale spôsobom vyslovene strašidelným, s priamym ohrozením pre konkrétne postavy, či priam ľudí. Nastáva zmätok, ničomu nerozumieme a vtedy býva ťažké sústrediť sa na to, o koho a z akého dôvodu by sme sa mali báť.

„Ohrozenie vždy trvá len krátko, a je natoľko svojské, že si nie sme istí, nakoľko vážne ho môžeme brať.“

Hráme sa tu s celkovou atmosférou, bez jednoduchého rozdelenia na obete a zloduchov. Niekomu možno tento chaos sadne, pár ľudských postáv sa ale do hororu žiada. Tu má každá svoju špecifickú úlohu, a každá sa v určitých chvíľach javí ako obeť, či ako ohrozený. Tak funguje viacero scén, z ktorých niektoré sa aj podaria, vždy ale prinesú len chvíľkové napätie, osamotené dávky strachu. Ohrozenie vždy trvá len krátko, a je natoľko svojské, že si nie sme istí, nakoľko vážne ho môžeme brať. Postavy v róbach sú hrozivé, ku skutkom sa ale príliš nedostávajú. Nerozumieme im, nevieme, čo od nich môžeme čakať, a nakoľko sa ich naozaj musíme báť. Rovnako je to s príšerou. Tá je miestami odporná a neporaziteľná, inokedy zase pôsobí neškodne. A my skrátka netušíme, čo to tam akože má stvárať.

„Nedá sa povedať, že by sa všetko vysvetlilo a zapadlo do seba. Divák akurát konečne pochopí, čo to vlastne pozeral za film.“

Nakoniec príde vysvetlenie. So zložitým príbehom a mytológiou, vyznať sa v nich je skutočne ťažké. Navyše po tom, čo dovtedy stihol divák vo filme vidieť, nemôže byť ani príliš motivovaný snažiť sa čokoľvek pochopiť. Svojím spôsobom má záver štýl, vrcholí chaos, nechutnosti a príde plno rečí. Nedá sa povedať, že by sa všetko vysvetlilo a zapadlo do seba. Divák akurát konečne pochopí, čo to vlastne pozeral za film.

The Void je až výnimočne čudný film. Veľa mu toho chýba, ako nejaká až základná zrozumiteľnosť a klasické hororové úlohy postáv. Kombinuje priveľa motívov a zápletiek, čo môže diváka ľahko odradiť. Za obeť im totiž padne atmosféra a strach v klasickom podaní. Nakrútený je ale nakoniec znesiteľne, a dá sa prijať ako určitý druh špecifickej zábavy.

 

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy