najčítanejšie recenzie.

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov

Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.

12. 11. 2018

Visions

Neviňte dom za jeho obyvateľov

Sú prípady, keď sa hovorí, že herec si film ukradol. Napríklad Orson Welles v Treťom mužovi alebo Marlon Brando v Apokalypse sa objavia len na pár minút, no aj tak ich všetci vnímajú ako hlavné hviezdy týchto diel a spájajú si filmy práve s ich menami. Inokedy sa herec môže stať niečím ako atrakciou. Objaviť sa tiež len na pár minút, no nezaujať svojou charizmou ani výkonom, ale napríklad tým, že ide o notoricky známu seriálovú postavičku. Takže keď sa v obyčajnom horore objaví ako vedľajšia postava Jim Parsons známy ako Sheldon Cooper z Teórie veľkého tresku, diváci si najviac zo všetkého určite zapamätajú jeho. Oplatí sa aj kvôli niečomu inému pozerať horor s názvom Visions?

5. 2. 2016

Masks

Zabudnite na Stanislavského, hrať vás naučí Gdula

Nemecký horor sa vzmáha, a hľadá svoju tvár. Po postapokalyptickom Hell skúša ako mu pristane žltá maska talianskeho Gialla (viac o tomto podžánri nájdete v našom článku). Požičiava si jeho kameru, brutalitu, ženskú obeť, farebnosť aj gýčovitosť. Ako pôjdu dokopy s nemeckom si môžeme pozrieť vo filme Masks.
Už samotný príbeh je odkazom na Suspiriu Daria Argenta. Kým tam prišla Američanka do Nemecka na tanečnú školu, tu ide hlavná postava na hereckú školu založenú poľským učiteľom. Tak ako v Suspirii, aj tu cestou do školy stretne na smrť vyplašenú bývalú žiačku na úteku. A rovnako vidíme, ako ju ten istý večer zabijú. Školu tentokrát neovládajú čarodejnice, aj keď až tak ďaleko od nich nie sme. Jej zakladateľ Matteusz Gdula tu svojho času vyučoval veľmi netradičnou metódou. Študenti zomierali, a on sám nakoniec spáchal samovraždu. Aj keď jeho teória nie je jasne vysvetlená, zdá sa že bral bolesť ako stimulant hereckých výkonov. Film je v tomto smere trochu deravý, keďže napriek všetkému škola stále funguje a hlási sa k svojmu odkazu. Vyučovanie vyzerá viac menej normálne, spolužiaci sú k novoprišelkyni nevrlí, ako sa patrí. Nájde len jednu spriaznenú dušu, ktorá sa ale občas stráca v časti budovy, kam študenti nemajú prístup. Práve tam sa Gdula obesil. Najprv tvrdí, že tam chodí na súkromné hodiny, neskôr prezradí, že tam sa učí Gdulovou metódou. Prejavenú závisť opätuje prosbou o pomoc. Nakoniec sa jediná kamarátka stratí, a naša hlavná hrdinka dostane ponuku byť tou vyvolenou, ktorá sa bude učiť špeciálnou metódou.

5. 3. 2013

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?

V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.

6. 10. 2015

V zajatí démonov 2

To isté s britským akcentom

Keď sa James Wan pred pár rokmi pustil do duchárskych hororov, dosiahol hlavne jedno. Ukázal, že sa dajú robiť aj dobre. Nepriniesol do žánra nič nové, ničím neprekvapil ani neinovoval zaužívané postupy. V jeho podaní ale skrátka fungovali, výborne zvládal filmárske remeslo, čím sa jeho ducháriny pomerne viditeľne odlíšili od množstva odpadu, na ktorý sme v rámci žánra zvyknutí. On sa rozhodol vo svojom úspechu pokračovať, kým to ide. Na svoj zatiaľ asi najpodarenejší duchársky horor, V zajatí démonov, nadväzuje druhým dielom, V zajatí démonov 2.

13. 6. 2016

recenzie.

Repulsion

Andrej Gomora | 9. 12. 2015

8/10

žáner:

claustrophobic, psycho, retro

Čo sa odohráva v ženskej hlave pri pohľade na muža

Romanovi Polanskému napred v auguste 1969 zavraždili kumpáni Charlesa Mansona tehotnú manželku. V roku 1977 ho pre zmenu obvinili zo zdrogovania a znásilnenia 13 ročného dievčaťa. On tvrdí, že drogy jej nedal a so stykom súhlasila. Nestačí, že mala 13 rokov? Polanského kariéru zločin ovplyvnil len v tom, že namiesto Ameriky nakrúca filmy v Európe a musí sa vyhýbať cestám do krajín, ktoré by ho mohli do USA vydať. Nečelí všeobecnému odsúdeniu a výzvam na bojkot, zbiera ocenenia za filmy. Ak ste aj vy ochotní napriek pomerne vážnemu prehrešku umelca nezatratiť, za pozornosť stojí napríklad aj jeho film z roku 1965 s názvom Repulsion.

„Chuderka už vidí oplzlé pohľady a natiahnuté ruky všade, stále sa jej sníva o hroznom chlapovi, ktorý sa na ňu vrhá vo vlastnej posteli."

Jeho hlavnú postavu stvárňuje Catherine Deneuve a má problémy práve s mužmi ako Polanski. Tými, čo si nedajú povedať nie. Ona totiž o mužov záujem nemá, presnejšie, sú jej vrcholne odporní. Býva so sestrou, za tou dolieza jeden ženatý. Neznáša, keď v kúpeľni vidí jeho veci, nedokáže spať ak u sestry chlap zostáva na noc. Pracuje v kozmetickom salóne, od dievčat počúva príbehy o ich románikoch, ako im kto kedy zlomil srdce, kto sa im hádže v nohám. Sama má tiež jedného obdivovateľa, na prvý pohľad slušného mladíka. Zamiloval sa do nej, jej nezáujem a odmietanie ho iba dráždia. Nerozumie, o čo jej ide, prečo s ním nie je ochotná zájsť ani len na večeru. Chuderka už vidí oplzlé pohľady a natiahnuté ruky všade, stále sa jej sníva o hroznom chlapovi, ktorý sa na ňu vrhá vo vlastnej posteli. Nakoniec sa zabarikáduje, nech má od všetkých pokoj. Čo narobí, je krásna a nedostupná. Nikde ju nenechajú.

Keďže minimálne spočiatku nejde vôbec o klasický horor, vyzerá tak aj pokojné predstavenie postáv. Carol vnímame ako normálnu ženu, javí sa len trochu duchom neprítomná. Až postupne vidíme, v čom sa odlišuje od bežných ľudí, a nakoľko vážne to s ňou je. Film sa tu javí až ako mierne nudná dráma, nič zásadné sa v ňom nedeje a ani postavy sa zatiaľ nejavia hodné pozornosti. Väčšina takými ani nie je, sú skôr stereotypné, čo môžeme pokojne vnímať ako úmysel. Iná je len hlavná postava a práve z jej miesta v tomto svete sa stane horor.

„Sledujeme jej halucinácie a postupne prenikáme do hlbín jej mysle, chorých a temných."

Repulsion má byť súčasťou takzvanej bytovej trilógie, spolu s filmami Rosemary má dieťatko a Nájomník. Carol síce chodí aj von, to hlavné sa ale odohráva vnútri, v jej byte. Sledujeme jej halucinácie a postupne prenikáme do hlbín jej mysle, chorých a temných. Ohľadne pôvodu Carolinho odporu existuje viacero interpretácií, podobne ako v Nájomníkovi ale žiadne zbytočné detaily nedostávame. Vidíme jej myšlienkové procesy a vidíme ich výsledok, ten sa postupne prepracúva tam, kam by sme čakali.

„Ona vlastne stále ako keby konala mierne podvedome, nepremyslene no zjavne nie bez dôvodu pre svoje činy."

Aby sme videli, že sa len nehráme, musí prísť aj vražda. Pred ňou sme tu vlastne mali z kože stiahnutého králika, čo s ním Carol spraví určite nemôže byť výsledkom len roztržitosti. Ona vlastne stále ako keby konala mierne podvedome, nepremyslene no zjavne nie bez dôvodu pre svoje činy. Ovládajú ju emócie, hlavne tá jedna, odpor k mužom. Na diváka sa postupne prenáša jej strach, neskutočná stiesnenosť a vidiny. Zároveň sledujeme jej hororové správanie, jeho dôsledky na ostatných a krvavé činy. Bojíme sa jej spolu s ňou. Máme strach z toho, čo spácha, a zároveň vieme, že nie je v jej silách to ovplyvniť. Nikdy pre nás úplne neprestane byť ľudská, rozumieme, čo sa v jej hlave odohráva a preto sa nám neodcudzí. Naopak, cítime s ňou súcit. No keď strieka krv, trochu ľúto nám musí prísť aj tých chudákov chlapov.

„Na subjektivite pracuje aj kamera, často z jej pohľadu predovšetkým vo vnímaní ohrozenia."

Subjektívne vnímanie je aj najdôležitejšou zložkou pri výstavbe atmosféry. Také sú vidiny, akoby výlety do vnútra Carolinej hlavy. Na subjektivite pracuje aj kamera, často z jej pohľadu predovšetkým vo vnímaní ohrozenia. Či odporu. Pôsobivý a efektný vizuál samozrejme korunuje typická Polanského réžia. Na prvý pohľad chaoticky skáčeme, strácame sa v chaose, ktorý má ale jasný a úspešne splnený cieľ.

Repulsion je klasickou a asi jednou z najkrajších ukážok Polanského špecifického rukopisu. Paranoja a pomätenosť, hrôza zo všetkých strán, človek osamotený, neistý si už aj sám sebou. Prvá časť síce môže milovníkov krvi otráviť, no keď raz začne film intenzívne pracovať na stiesnenosti, dokáže pôsobiť hororovo viac než dostatočne. Skutočnosťou, snami, aký je v tom už pre diváka rozdiel.