najčítanejšie recenzie.
Posljednji Srbin u Hrvatskoj
Keďže ide o film v chorvátsko- srbskej koprodukcii, tým pozadím samozrejme musí byť miestny nacionalizmus a národnostné konflikty. Ako vieme z nie tak dávnej histórie, nejde o vôbec až tak nevinnú tému, ktorá ako poznáme miestne povahy ľahko vzplanie ďaleko za hranicu humoru. Podobné témy brané napriek svojej absurdnej podstate príliš vážne sú presne vhodným námetom pre satiru, a s tou sa film snaží pracovať. Okrem nacionalizmu uvidíme aj niečo v zmysle ignorancie veľkých voči malým, a bezohľadnosť zisku. Cieľom satiry teda nie je príliš čo vytknúť, horšie už je to s jej realizáciou ako aj samotnou filmovou podstatou.
Would You Rather
Iris musí odísť zo školy aby sa starala o smrteľne chorého brata. Neúspešne zháňa akúkoľvek prácu, keď dostane zaujímavú ponuku. Stačí, aby sa zúčastnila jednej večere po ktorej bude nasledovať hra. Ak zvíťazí, jej brat dostane transplantáciu a pokryjú mu všetky náklady na liečbu. Háčik? Žiaden o akom by vedeli, dokonca aj Irisyn doktor odporúča účasť. Prečo by Iris nešla? Napred jej ako vegetariánke dajú balík peňazí ak zje steak. Potom abstinujúcemu alkoholikovi zaplatia aby vypil fľašu whisky. Hostiteľ si zjavne užíva trápenie ľudí. A potom sa začne hra. Odísť sa už nedá, a možnosti pre každého hráča sú vždy len dve. Napríklad istá alebo možná smrť, či zranenie jedného alebo druhého spoluhráča.
The Burning
Darlin
Už s dierou v realite je to tu trochu problém, presnejšie hneď s tou úvodnou, bude ich totiž viac. Dve divoké bytosti žijú v meste či na jeho okraji a nikoho ich existencia doteraz nerozrušila či neznepokojila. Možno to máme brať, že kým v horách by vzbudili pozornosť a privolali dav výskumníkov, v meste sme na exotov zvyknutí. Nech je to akokoľvek, nejakým spôsobom bytosti pochopiť a zaradiť si do nášho obrazu sveta je ťažké. Tá mladšia je podľa náramku, jednoducho Darlin.
After Midnight
Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
recenzie.
After Midnight
Poeticky, minimalisticky, s príšerou
Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
„Zamilovaná dvojica ako aj trampoty s láskou súvisiace sú zobrazené jednoducho a zároveň krásne.“
Základ je veľmi podobný čo do využitých prostriedkov, a určite nie je náhoda, ak ich autor vie využiť rovnako dobre v inom prostredí. Zamilovaná dvojica ako aj trampoty s láskou súvisiace sú zobrazené jednoducho a zároveň krásne. Vďaka opäť výborným dialógom a vynikajúcou prácou s jednoduchými prejavmi emócií sa plne ponárame do zamilovanosti dvojice a nežnosti ich lásky, a tiež do múk, ktoré hrdina začne prežívať. Opäť minimum hercov a komorná atmosféra, kde na nás každý pôsobí dokonale autenticky, dokonale presvedčivo. Užijeme si spoločnosť postáv, zaujmú nás ako ľudia. Film nás podrobnosťami o nich nepresycuje, ukazuje nám scény z ich života a naťahuje našu zvedavosť. Ako keď spoznávame skutočného človeka, niečo vieme, iné si musíme domyslieť, kým sa k tomu nejako nedostaneme.
Hororový prvok sa objaví na hrane skutočnosti a vnútorného sveta hlavnej postavy. Problém to ale nie je, keďže nám sa do jeho hlavy dobre nahliada a darí sa nám jeho vnútorný svet prijať a prežívať. Či už ide o príšeru skutočnú alebo nie, strach z nej je skutočný, otázne je to práve skôr s tým strachom. Opustený muž nepôsobí, že by prežíval hrôzu, aj keď jeho pohľad na udalosti ich ako hrozivé vníma. Zdanlivo ho navštevuje a ohrozuje príšera, akési monštrum, s ktorým na jednej strane bojuje, vníma nebezpečie z neho a snaží sa ho zbaviť. My zároveň cítime komplexnosť jeho rozpoloženia, v ktorom prevláda pocit rezignácie na život. Strata akejkoľvek radosti z vlastnej existencie a pochybnosti o zmysle ďalej žiť. Nevzdáva sa a nijako nám nedáva najavo, že by nad niečím podobným uvažoval. Akurát z neho cítime, ako je mu už všetko jedno.
„Cítime pocit osamotenosti, osamelého boja s niečím absurdným, v čo nikto nechce ani len veriť.“
Celé napredovanie je ľudsky civilné, bez dôrazu na zvraty. Situáciu vnímame v jej celistvosti, dramatické scény preto prichádzajú akosi plynule, neprekvapia nás. Čo neznamená, že nedokážu skutočne naľakať a vyvolať úprimný strach. Ich minimalistické spracovanie stále smeruje na hlavnú postavu a jej pohľad na hrozivé úkazy. Aj v skutočne desivých chvíľach necítime ani tak ohrozenie života. Cítime pocit osamotenosti, osamelého boja s niečím absurdným, v čo nikto nechce ani len veriť. Hrdina je izolovaný a opustený, musí sa proti niečomu brániť, niečomu s čím mu nikto nepomôže a on sám si nie je istý, nakoľko sa mu do tohto boja chce a nakoľko má zmysel. Nejde o celkom tradičný pocit pre horor, tu ale rozhodne funguje, a prináša nemalý nádych poetickosti.
„Symbolickosť je to pritom dokonale nevtieravá, necháva divákovi slobodu interpretácie a nijako ho neoberá o hrozivé zážitky predtým či počas vyvrcholenia diela.“
Ak mal byť odkaz filmu čisto symbolický, finále ho korunuje skutočne vynikajúco. Symbolickosť je to pritom dokonale nevtieravá, necháva divákovi slobodu interpretácie a nijako ho neoberá o hrozivé zážitky predtým či počas vyvrcholenia diela. Možno len podoba samotnej príšery sa mierne približuje k parodickosti, ona ale nemala byť hlúpa. Malo ísť o niečo neurčité a absurdné, niečo celkom neznáme, čo sa tu jednoducho zjavilo. Zobrazenie je preto v konečnom dôsledku dokonale účelné a nádherne zapadá do svojskej no vynikajúcej poetiky.
After Midnight je film, pri ktorom nesmiete čakať konvenčný horor. Prístupný je skôr artovým divákom so záľubou v minimalizme. Tí v ňom môžu nájsť hrôzu a skutočne temnú atmosféru vnútorného trápenia a pocitu, že človek zostal na celom svete sám. V rámci použitého rozpočtu a cieľov je opäť ťažké nájsť čokoľvek, čo by sme dielu mohli vytknúť- vrátane hercov a vyhotovenia s opäť vynikajúcou hudbou. Kiežby Jeremy Gardner ponúkal svoje lahôdky aj častejšie ako raz za osem rokov. Takto sú nám aspoň vzácnejšie.
