recenzie.

After Midnight

Andrej Gomora | 17. 3. 2020

0

8/10          

žáner:

bizarre, independent, psycho

Poeticky, minimalisticky, s príšerou

Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.

„Zamilovaná dvojica ako aj trampoty s láskou súvisiace sú zobrazené jednoducho a zároveň krásne.“

Základ je veľmi podobný čo do využitých prostriedkov, a určite nie je náhoda, ak ich autor vie využiť rovnako dobre v inom prostredí. Zamilovaná dvojica ako aj trampoty s láskou súvisiace sú zobrazené jednoducho a zároveň krásne. Vďaka opäť výborným dialógom a vynikajúcou prácou s jednoduchými prejavmi emócií sa plne ponárame do zamilovanosti dvojice a nežnosti ich lásky, a tiež do múk, ktoré hrdina začne prežívať. Opäť minimum hercov a komorná atmosféra, kde na nás každý pôsobí dokonale autenticky, dokonale presvedčivo. Užijeme si spoločnosť postáv, zaujmú nás ako ľudia. Film nás podrobnosťami o nich nepresycuje, ukazuje nám scény z ich života a naťahuje našu zvedavosť. Ako keď spoznávame skutočného človeka, niečo vieme, iné si musíme domyslieť, kým sa k tomu nejako nedostaneme.

Hororový prvok sa objaví na hrane skutočnosti a vnútorného sveta hlavnej postavy. Problém to ale nie je, keďže nám sa do jeho hlavy dobre nahliada a darí sa nám jeho vnútorný svet prijať a prežívať. Či už ide o príšeru skutočnú alebo nie, strach z nej je skutočný, otázne je to práve skôr s tým strachom. Opustený muž nepôsobí, že by prežíval hrôzu, aj keď jeho pohľad na udalosti ich ako hrozivé vníma. Zdanlivo ho navštevuje a ohrozuje príšera, akési monštrum, s ktorým na jednej strane bojuje, vníma nebezpečie z neho a snaží sa ho zbaviť. My zároveň cítime komplexnosť jeho rozpoloženia, v ktorom prevláda pocit rezignácie na život. Strata akejkoľvek radosti z vlastnej existencie a pochybnosti o zmysle ďalej žiť. Nevzdáva sa a nijako nám nedáva najavo, že by nad niečím podobným uvažoval. Akurát z neho cítime, ako je mu už všetko jedno.

„Cítime pocit osamotenosti, osamelého boja s niečím absurdným, v čo nikto nechce ani len veriť.“

Celé napredovanie je ľudsky civilné, bez dôrazu na zvraty. Situáciu vnímame v jej celistvosti, dramatické scény preto prichádzajú akosi plynule, neprekvapia nás. Čo neznamená, že nedokážu skutočne naľakať a vyvolať úprimný strach. Ich minimalistické spracovanie stále smeruje na hlavnú postavu a jej pohľad na hrozivé úkazy. Aj v skutočne desivých chvíľach necítime ani tak ohrozenie života. Cítime pocit osamotenosti, osamelého boja s niečím absurdným, v čo nikto nechce ani len veriť. Hrdina je izolovaný a opustený, musí sa proti niečomu brániť, niečomu s čím mu nikto nepomôže a on sám si nie je istý, nakoľko sa mu do tohto boja chce a nakoľko má zmysel. Nejde o celkom tradičný pocit pre horor, tu ale rozhodne funguje, a prináša nemalý nádych poetickosti.

„Symbolickosť je to pritom dokonale nevtieravá, necháva divákovi slobodu interpretácie a nijako ho neoberá o hrozivé zážitky predtým či počas vyvrcholenia diela.“

Ak mal byť odkaz filmu čisto symbolický, finále ho korunuje skutočne vynikajúco. Symbolickosť je to pritom dokonale nevtieravá, necháva divákovi slobodu interpretácie a nijako ho neoberá o hrozivé zážitky predtým či počas vyvrcholenia diela. Možno len podoba samotnej príšery sa mierne približuje k parodickosti, ona ale nemala byť hlúpa. Malo ísť o niečo neurčité a absurdné, niečo celkom neznáme, čo sa tu jednoducho zjavilo. Zobrazenie je preto v konečnom dôsledku dokonale účelné a nádherne zapadá do svojskej no vynikajúcej poetiky.

After Midnight je film, pri ktorom nesmiete čakať konvenčný horor. Prístupný je skôr artovým divákom so záľubou v minimalizme. Tí v ňom môžu nájsť hrôzu a skutočne temnú atmosféru vnútorného trápenia a pocitu, že človek zostal na celom svete sám. V rámci použitého rozpočtu a cieľov je opäť ťažké nájsť čokoľvek, čo by sme dielu mohli vytknúť- vrátane hercov a vyhotovenia s opäť vynikajúcou hudbou. Kiežby Jeremy Gardner ponúkal svoje lahôdky aj častejšie ako raz za osem rokov. Takto sú nám aspoň vzácnejšie.