najčítanejšie recenzie.
Boarding School
I Spit on Your Grave (2010)
Bear
Jeden spoločný výlet dvoch znesvárených bratov a ich partneriek na rodinnú párty prekazí nehoda. Ich auto zíde z cesty a štvorica uviazne v lese, kde stretnú medvediu samicu, zrejme podobne vyplašenú ako oni sami. Jeden z bratov však stratí nervy a medvedicu chladnokrvne zastrelí. Pár nábojov si však mal nechať. Prichádza totiž samec, ktorý je lačný nie ani tak po ľudskom mäse, ako skôr po pomste.
20. 9. 2010Al morir la matinée
Začiatok je mierne pomalý, vyžíva sa hlavne v tom, čoho je v celom filme najviac- kinofilstve. Sme v kine. Všade sú filmové plagáty, dostaneme sa do miestnosti premietačov, priamo k premietaciemu zariadeniu, bavíme sa o jeho obsluhe. Nejde o žiadne intelektuálne debaty, ide tu o vášeň v jej jednoduchej až primitívnej podobe. Milovať kino bez zbytočného premýšľania, milovať krv, akciu, jačanie od hrôzy. A vyznať sa z lásky k talianskemu giallu, syntetizátorovej hudbe, ktorá ho sprevádzala, jeho sýtym farbám a estetickému zobrazovaniu násilia. To zjavne milujú aj v Uruguaji, film nazvali Al morir la matinée.
26. 3. 2021Smrtiaci príliv
V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.
5. 9. 2016recenzie.
After Midnight
Poeticky, minimalisticky, s príšerou
Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
„Zamilovaná dvojica ako aj trampoty s láskou súvisiace sú zobrazené jednoducho a zároveň krásne.“
Základ je veľmi podobný čo do využitých prostriedkov, a určite nie je náhoda, ak ich autor vie využiť rovnako dobre v inom prostredí. Zamilovaná dvojica ako aj trampoty s láskou súvisiace sú zobrazené jednoducho a zároveň krásne. Vďaka opäť výborným dialógom a vynikajúcou prácou s jednoduchými prejavmi emócií sa plne ponárame do zamilovanosti dvojice a nežnosti ich lásky, a tiež do múk, ktoré hrdina začne prežívať. Opäť minimum hercov a komorná atmosféra, kde na nás každý pôsobí dokonale autenticky, dokonale presvedčivo. Užijeme si spoločnosť postáv, zaujmú nás ako ľudia. Film nás podrobnosťami o nich nepresycuje, ukazuje nám scény z ich života a naťahuje našu zvedavosť. Ako keď spoznávame skutočného človeka, niečo vieme, iné si musíme domyslieť, kým sa k tomu nejako nedostaneme.
Hororový prvok sa objaví na hrane skutočnosti a vnútorného sveta hlavnej postavy. Problém to ale nie je, keďže nám sa do jeho hlavy dobre nahliada a darí sa nám jeho vnútorný svet prijať a prežívať. Či už ide o príšeru skutočnú alebo nie, strach z nej je skutočný, otázne je to práve skôr s tým strachom. Opustený muž nepôsobí, že by prežíval hrôzu, aj keď jeho pohľad na udalosti ich ako hrozivé vníma. Zdanlivo ho navštevuje a ohrozuje príšera, akési monštrum, s ktorým na jednej strane bojuje, vníma nebezpečie z neho a snaží sa ho zbaviť. My zároveň cítime komplexnosť jeho rozpoloženia, v ktorom prevláda pocit rezignácie na život. Strata akejkoľvek radosti z vlastnej existencie a pochybnosti o zmysle ďalej žiť. Nevzdáva sa a nijako nám nedáva najavo, že by nad niečím podobným uvažoval. Akurát z neho cítime, ako je mu už všetko jedno.
„Cítime pocit osamotenosti, osamelého boja s niečím absurdným, v čo nikto nechce ani len veriť.“
Celé napredovanie je ľudsky civilné, bez dôrazu na zvraty. Situáciu vnímame v jej celistvosti, dramatické scény preto prichádzajú akosi plynule, neprekvapia nás. Čo neznamená, že nedokážu skutočne naľakať a vyvolať úprimný strach. Ich minimalistické spracovanie stále smeruje na hlavnú postavu a jej pohľad na hrozivé úkazy. Aj v skutočne desivých chvíľach necítime ani tak ohrozenie života. Cítime pocit osamotenosti, osamelého boja s niečím absurdným, v čo nikto nechce ani len veriť. Hrdina je izolovaný a opustený, musí sa proti niečomu brániť, niečomu s čím mu nikto nepomôže a on sám si nie je istý, nakoľko sa mu do tohto boja chce a nakoľko má zmysel. Nejde o celkom tradičný pocit pre horor, tu ale rozhodne funguje, a prináša nemalý nádych poetickosti.
„Symbolickosť je to pritom dokonale nevtieravá, necháva divákovi slobodu interpretácie a nijako ho neoberá o hrozivé zážitky predtým či počas vyvrcholenia diela.“
Ak mal byť odkaz filmu čisto symbolický, finále ho korunuje skutočne vynikajúco. Symbolickosť je to pritom dokonale nevtieravá, necháva divákovi slobodu interpretácie a nijako ho neoberá o hrozivé zážitky predtým či počas vyvrcholenia diela. Možno len podoba samotnej príšery sa mierne približuje k parodickosti, ona ale nemala byť hlúpa. Malo ísť o niečo neurčité a absurdné, niečo celkom neznáme, čo sa tu jednoducho zjavilo. Zobrazenie je preto v konečnom dôsledku dokonale účelné a nádherne zapadá do svojskej no vynikajúcej poetiky.
After Midnight je film, pri ktorom nesmiete čakať konvenčný horor. Prístupný je skôr artovým divákom so záľubou v minimalizme. Tí v ňom môžu nájsť hrôzu a skutočne temnú atmosféru vnútorného trápenia a pocitu, že človek zostal na celom svete sám. V rámci použitého rozpočtu a cieľov je opäť ťažké nájsť čokoľvek, čo by sme dielu mohli vytknúť- vrátane hercov a vyhotovenia s opäť vynikajúcou hudbou. Kiežby Jeremy Gardner ponúkal svoje lahôdky aj častejšie ako raz za osem rokov. Takto sú nám aspoň vzácnejšie.
