recenzie.

Possessor

Andrej Gomora | 14. 10. 2020

0

7/10          

žáner:

independent, psycho, sci-fi

Trápenia lupiča tiel

Zaujímavá je už samotná technológia, my ale príliš nepôjdeme do detailov. Dôležití budú tentokrát ľudia, tí, ktorí s ňou pracujú. Film nám ich prezentuje ako to dôležitejšie, ako keby oni s ich schopnosťou správne s technickými možnosťami pracovať a narábať boli kľúčoví, nie to, čo pomocou výdobytku vedy dokážu. Svojím spôsobom ide o humanitný odkaz, pre všetkých, ktorí si myslia, že v pretechnologizovanej dobe sa človek stráca. Nie, stále je dôležitý, niektoré veci stále stoja len na ňom a bez neho nemajú šancu fungovať. On je nielen stredobodom zabijackej metódy, ale aj samotného film, Possessor.

„Mierne sadistické sklony pôsobia pre horor zaujímavo, rovnako ako ich kontrast s na pohľad krehkou bytosťou.“

Hlavná postava bude možno miestami zložitá až trochu príliš, takí ale ľudia bývajú. Jej vykreslenie nejde len za bežnú hranicu hororovej plochosti, putuje až niekde k artovej rozpoltenosti a neuchopiteľnosti. Pochopíme, čo Tasya robí, prijmeme, že to nemusí byť nič zrovna jednoduché, vieme sa stotožniť s obdivom, ktorý voči nej jej kolegovia prejavujú. Tiež hneď vidíme, že s ňou niečo nie je celkom v poriadku, má vlastné problémy a nutkania, z nich niektoré pomerne vážne a výrazné. Mierne sadistické sklony pôsobia pre horor zaujímavo, rovnako ako ich kontrast s na pohľad krehkou bytosťou. Z hľadiska akčnosti ale intro určite sľúbi viac, než nakoniec film splní.

„Aj keď koncept nie je ťažké prijať a svojím zaumieneným spôsobom funguje, je ťažko nemať pocit, že sa k divákovi správa mierne sadisticky.“

Úvod pritom funguje vynikajúco, je drsný, napínavý, ťaživý a diváka príjemne zmätie. Po ňom sa ale presúvame až príliš smerom k psychológií, do hláv, zaoberáme sa len postavami a hororové scény musia počkať. Film je pritom stále dostatočne temný a vie diváka znepokojiť vo veľmi príjemnej miere. V pomalosti a absencii akčných scén sa ale začne vyžívať, a nastolené tempo nepochybne niektorých divákov začne otravovať. Aj keď koncept nie je ťažké prijať a svojím zaumieneným spôsobom funguje, je ťažko nemať pocit, že sa k divákovi správa mierne sadisticky, a úmyselne k nemu nechce byť ústretovejší a ponúknuť mu o niečo viac jednoduchej zábavy. Z hľadiska priebehu sa totiž veci začnú komplikovať okamžite, hoci z pohľadu zápletky by tu priestor pre trochu akcie viditeľne bol.

Vzhľadom na svoje intelektuálne poňatie sa film vyhýba aj jednoduchým rámcovaniam dobra a zla, dobrých a zlých postáv, ktoré v hororoch bývajú veľmi jasne vymedzené. Hlavnou postavou je zabijačka, my ale nielen trávime veľa času v jej hlave, tiež sa o ňu viackrát bojíme a miestami jej vlastne držíme palce. Zdrojom napätia sú pre nás jej neúspechy a prežívame komplikácie v jej snahe smerujúcej k vražde človeka. Možno samotná obeť, či aj postavy v jej okolí mierne vytŕčajú svojou zjednodušenosťou. Film si tak pomáha vo vyvolávaní žiadaných emócií v divákovi, čím zľahka protirečí tomu, ako komplikovane sa chcel tváriť.

„Nakoniec je táto časť veľmi zaujímavá aj vizuálne, keď hovorí predovšetkým obrazmi.“

Samotné finále, či pasáž smerujúca ku koncu, obsahuje množstvo zaujímavých momentov a zvratov. Prechádza do značne symbolickej roviny a nie každý detail v nej je ľahké pochopiť. Čo sa deje rozumieme. Je to opäť novým spôsobom strašidelné, a to v skutočne intenzívnej miere. Tiež na nás doľahne zlo celého príbehu, celej zápletky, ktorej dovtedy menej cítené implikácie si uvedomíme. Nakoniec je táto časť veľmi zaujímavá aj vizuálne, keď hovorí predovšetkým obrazmi. Tie sa pritom výborne kombinujú so skutočným násilím, zobrazovaním úmyselne rušivého a jasnými implikáciami obrazovej reči. Pritom máme stále pocit, že všetko dáva zmysel a napriek komplexnosti je to celkom zrozumiteľné a ľahko stráviteľné. A strašidelné.

Possessor je na jednej strane značne artový horor, v ktorom režisér Brandon Cronenberg viditeľne nadväzuje na svojho otca vo využívaní rušivej estetiky. Pôsobí prepracovane, do detailov domyslene a v tom, o čo sa snaží, funguje. Zvyčajné hororové pocity navyše vyvoláva spôsobmi, ktoré sú neopozerané a do značnej miery originálne. Škoda len až príliš pomalého tempa a miestami samoúčelného vyžívania sa v sebe samom, vo svojej nekonvenčnosti. To nepochybne odradí či prinajmenšom pokazí zážitok časti publika, zvyknutého na priamočiarejšiu a hlavne intenzívnejšiu a rýchlejšiu akciu. Rozhodne ale ide o zaujímavý a určitým spôsobom výborný zážitok, ktorý by mal značne potešiť každého, kto je schopný ho oceniť.