hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Visions

Neviňte dom za jeho obyvateľov
Sú prípady, keď sa hovorí, že herec si film ukradol. Napríklad Orson Welles v Treťom mužovi alebo Marlon Brando v Apokalypse sa objavia len na pár minút, no aj tak ich všetci vnímajú ako hlavné hviezdy týchto diel a spájajú si filmy práve s ich menami. Inokedy sa herec môže stať niečím ako atrakciou. Objaviť sa tiež len na pár minút, no nezaujať svojou charizmou ani výkonom, ale napríklad tým, že ide o notoricky známu seriálovú postavičku. Takže keď sa v obyčajnom horore objaví ako vedľajšia postava Jim Parsons známy ako Sheldon Cooper z Teórie veľkého tresku, diváci si najviac zo všetkého určite zapamätajú jeho. Oplatí sa aj kvôli niečomu inému pozerať horor s názvom Visions?
5. 2. 2016

Masks

Zabudnite na Stanislavského, hrať vás naučí Gdula
Nemecký horor sa vzmáha, a hľadá svoju tvár. Po postapokalyptickom Hell skúša ako mu pristane žltá maska talianskeho Gialla (viac o tomto podžánri nájdete v našom článku). Požičiava si jeho kameru, brutalitu, ženskú obeť, farebnosť aj gýčovitosť. Ako pôjdu dokopy s nemeckom si môžeme pozrieť vo filme Masks.
Už samotný príbeh je odkazom na Suspiriu Daria Argenta. Kým tam prišla Američanka do Nemecka na tanečnú školu, tu ide hlavná postava na hereckú školu založenú poľským učiteľom. Tak ako v Suspirii, aj tu cestou do školy stretne na smrť vyplašenú bývalú žiačku na úteku. A rovnako vidíme, ako ju ten istý večer zabijú. Školu tentokrát neovládajú čarodejnice, aj keď až tak ďaleko od nich nie sme. Jej zakladateľ Matteusz Gdula tu svojho času vyučoval veľmi netradičnou metódou. Študenti zomierali, a on sám nakoniec spáchal samovraždu. Aj keď jeho teória nie je jasne vysvetlená, zdá sa že bral bolesť ako stimulant hereckých výkonov. Film je v tomto smere trochu deravý, keďže napriek všetkému škola stále funguje a hlási sa k svojmu odkazu. Vyučovanie vyzerá viac menej normálne, spolužiaci sú k novoprišelkyni nevrlí, ako sa patrí. Nájde len jednu spriaznenú dušu, ktorá sa ale občas stráca v časti budovy, kam študenti nemajú prístup. Práve tam sa Gdula obesil. Najprv tvrdí, že tam chodí na súkromné hodiny, neskôr prezradí, že tam sa učí Gdulovou metódou. Prejavenú závisť opätuje prosbou o pomoc. Nakoniec sa jediná kamarátka stratí, a naša hlavná hrdinka dostane ponuku byť tou vyvolenou, ktorá sa bude učiť špeciálnou metódou.
5. 3. 2013

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

V zajatí démonov 2

To isté s britským akcentom
Keď sa James Wan pred pár rokmi pustil do duchárskych hororov, dosiahol hlavne jedno. Ukázal, že sa dajú robiť aj dobre. Nepriniesol do žánra nič nové, ničím neprekvapil ani neinovoval zaužívané postupy. V jeho podaní ale skrátka fungovali, výborne zvládal filmárske remeslo, čím sa jeho ducháriny pomerne viditeľne odlíšili od množstva odpadu, na ktorý sme v rámci žánra zvyknutí. On sa rozhodol vo svojom úspechu pokračovať, kým to ide. Na svoj zatiaľ asi najpodarenejší duchársky horor, V zajatí démonov, nadväzuje druhým dielom, V zajatí démonov 2.
13. 6. 2016

recenzie.

We Are Still Here

Andrej Gomora | 29. 9. 2015
0
8/10          
žáner:
bizarre, ghost, hixploitation/backwoods, independent

Originálne ducháriny ešte nevymreli


Anne a Paul sú dvojica pár rokov pred dôchodkom. Na vidiek, do usadlosti na okraji mestečka, ich vyhnala smrť syna. Potrebujú zabudnúť, zbaviť sa všetkého, čo im ho pripomína. Tak, ako všetci, vedia, že americké malomesto je v zásade pokojné a cudzincov tam vždy vítajú vrelo a s radosťou. Napríklad milými príbehmi o dome, do ktorého sa sťahujú. Musia predsa byť radi, po 30 rokoch do neho konečne niekto vnesie život. Dom za sebou totiž má nejaké nepríjemnosti, pôvodne ho postavili ako márnicu. Aj tú rýchlo zavreli, vraj mŕtvoly neputovali do rakiev a na večný odpočinok. Majitelia ich radšej predávali.
 

Anne si najprv myslí, že v dome je s nimi ich mŕtvy syn. O tom, že nie sú sami totiž niet pochýb. Veci sa hýbu, fotky padajú. Mihajú sa siluety a v pivnici je neustále neskutočne teplo. Prvou obeťou s hmatateľným dôkazom, že tu niečo nesedí, sa stane černošský opravár. Príde skontrolovať práve boiler a horúčavu v pivnici. Skončí s popáleninami, tie mu spôsobí čierna, ohnivá postava. Na pomoc a útechu prídu starej dvojici kamaráti z mesta. Hipíci, vyznajú sa v duchárskych záležitostiach. Akosi sa ale nedá zbaviť pocitu, že problémy nechcú robiť len duchovia. Žeby mali niečo za lubom aj ľudskí spoluobčania?

„Postavy sa vôbec nesnažia byť sympatické, ide o obyčajných ľudí v určitom veku."

Podobné kombinácie a témy sme tu už mali. Napríklad v Nothing Left to Fear. Zároveň duchárina aj hixplotation, na chudákov z mesta sa skrátka vrhnú zo všetkých strán. We Are Still Here má ale pomerne dosť špecifík, ako prvé si všimnete nápadné ladenie v štýle retro. Nejde len o vekovú kategóriu hlavných hrdinov a k nim pasujúce zariadenie domu. Postavy sa vôbec nesnažia byť sympatické, ide o obyčajných ľudí v určitom veku. Presne ako postavy zo starších hororov, ktorým sme síce verili, ale stotožniť sa s nimi človek veľmi nemal záujem. Len sa o ne bál.

„Keď sa vám spočiatku zdá, že film bude pokojný a jednoduchý, čoraz viac vás začne prekvapovať."

Ďalším špecifikom je množstvo scén na hranici klišé až paródie, ktoré ale nie sú vôbec na smiech a vo filme fungujú. Tajomstvo v pivnici, pohľady postáv smerom dole zo schodov, komentovanie, aká je strašidelná. Prebehne seansa, príde návšteva, ktorú nikto nestihne vidieť, budú čudné sny aj prekomplikované finále. Pýtate sa samých seba, či niekto môže toto skutočne myslieť vážne. Pritom sa ale nesmejete, vlastne sa celkom bojíte. Minimalisticky, jednoducho zobrazená dvojica sa dostane do kontrastu s duchmi. Tiež jednoduchými, no dostatočne efektnými. Keď sa vám spočiatku zdá, že film bude pokojný a jednoduchý, čoraz viac vás začne prekvapovať.

„Atmosféra vo filme ale v každom prípade funguje a neustále hustne."

Autori si jednak elegantne poradili s problémom, čo okrem mihania sa v tieňoch budú duchovia robiť. Totiž tým, že im dali jednoduchý cieľ a štýl. Potom už stačí, aby intenzita ich aktivity rástla. Na strašidelnosti nestrácajú, naopak, presviedčajú nás o svojich schopnostiach. Obete pre nás ale stále nie sú bezmocné, vidíme, že niečo je tu skrátka inak. Duchovia majú predsa vlastnú hlavu, nie sú to stroje na zabíjanie. Logiku ich konania samozrejme nemôžeme pochopiť až do konca, aj vtedy dostaneme skôr štýlovú pointu ako premyslené vysvetlenie. Atmosféra vo filme ale v každom prípade funguje a neustále hustne. K tej sa pripája množstvo ľakačiek a na záver ďalšia z vecí, čo by ste po pokojných prvých minútach filmu rozhodne nečakali. Veľmi slušný masaker s litrami striekajúcej krvi.

We Are Still Here je na jednej strane film nízkorozpočtový a nenápadný. Na druhej strane je výborne zvládnutý scenáristicky. Pri používaní mnohých tém aj prostriedkov sa vám skutočne zdá, ako keby si z vás niekto robil žarty. Až na to, že sa nesmejete. Horor funguje výborne a všetko, čo by ho mohlo posúvať k dojmu komédie mu naopak pridáva na originalite. V divákovi tak zanechá veľmi príjemný pocit, že síce pozeral obyčajnú duchárinu, no konečne predsa trocha inú.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy