hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

I Spit on Your Grave (2010)

Film, pri ktorom sa odchádza z kina
Od 70. rokov sa toho síce v horore veľa zmenilo, no ak ide o hixploitation, pravidlá ostali rovnaké. Mestské dievča vs. „vidláci" je konflikt, ktorý stále funguje, tak ako stále funguje nevraživosť medzi mestami a dedinami.  
13. 2. 2011

Bear

Medveď je živý, ale nezáživný

Jeden spoločný výlet dvoch znesvárených bratov a ich partneriek na rodinnú párty prekazí nehoda. Ich auto zíde z cesty a štvorica uviazne v lese, kde stretnú medvediu samicu, zrejme podobne vyplašenú ako oni sami. Jeden z bratov však stratí nervy a medvedicu chladnokrvne zastrelí. Pár nábojov si však mal nechať. Prichádza totiž samec, ktorý je lačný nie ani tak po ľudskom mäse, ako skôr po pomste.

20. 9. 2010

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Al morir la matinée

Zažiť v kine skutočný horor

Začiatok je mierne pomalý, vyžíva sa hlavne v tom, čoho je v celom filme najviac- kinofilstve. Sme v kine. Všade sú filmové plagáty, dostaneme sa do miestnosti premietačov, priamo k premietaciemu zariadeniu, bavíme sa o jeho obsluhe. Nejde o žiadne intelektuálne debaty, ide tu o vášeň v jej jednoduchej až primitívnej podobe. Milovať kino bez zbytočného premýšľania, milovať krv, akciu, jačanie od hrôzy. A vyznať sa z lásky k talianskemu giallu, syntetizátorovej hudbe, ktorá ho sprevádzala, jeho sýtym farbám a estetickému zobrazovaniu násilia. To zjavne milujú aj v Uruguaji, film nazvali Al morir la matinée.

26. 3. 2021

recenzie.

Captifs/Caged

Afonka Soby | 12. 12. 2011
0
6/10          
žáner:
hixploitation/backwoods, exploitation

Francúz bez gore


Keď prechádzate územím bývalej Juhoslávie a zastaví vás odmínovacia čata, ktorá vám odporučí zotrvať na mieste, môžete dostať hneď niekoľko zlých nápadov. Vydať sa neoverenou skratkou cez lesnú cestu bude zrejme vždy jeden z tých najhorších. A presne takto sa rozhodli situáciu riešiť Carole, Mathias a Samir, traja „lekári bez hraníc", ktorí sa po svojej humanitárnej misii vracajú späť do Francúzska. Únoscovia v uniformách a hrôzostrašných kuklách im však čoskoro uštedria riadnu lekciu z poslúchania armádnych autorít. Začína sa boj o život na ploche pár metrov štvorcových.

„Dej nesľubuje nič komplikované, ale priamy ťah na bránu, ktorý Francúzom doteraz vždy vyšiel."

Po dlhšom čase sa mi pod ruku, resp. pred oči dostal opäť francúzsky kúsok, ktorý má u mňa vždy veľký potenciál stať sa skutočnou lahôdkou. Nepodarený La Meute, posledný francúzsky horor na našom webe, ma z týchto očakávaní nevyliečil, skôr naopak, ešte zosilnil moju chuť po skutočne riadnom nástupcovi Frontiere(s). Dej, na rozdiel od spomínaného La Meute, nesľuboval nič komplikované, ale priamy ťah na bránu, ktorý Francúzom doteraz vždy vyšiel. Dá sa preto čakať celkom jasná schéma - expozícia postáv - uväznenie - mučenie - útek. Jednoducho exploit s dobre známymi pravidlami.

Pevné pravidlá sú však jeden z dôvodov, prečo horor ako žáner tak milujeme. Skôr ako meniť základné ingrediencie je potrebné porciu dobre okoreniť. V exploite sa spravidla korení riadnou dávkou gore, prípadne šťavnatými charaktermi záporákov (v tomto smere zatiaľ jasne vedie matka Dara z indonézskeho Macabre). Captifs/Caged však má iného kuchára - gore mu chutí iba v menších dávkach a fanúšik s „otrlým jazykom" ho ani nemusí veľmi postrehnúť. Pracuje sa skôr s atmosférou a budovaním napätia, čo môže byť vo francúzskom pokrme miernym sklamaním.

„Všetko vnímame výhradne očami ústrednej hrdinky Carole, držanej v cele, a z videného by sme si mali skladačku poskladať dielik po dieliku."

Captifs neodkrýva spočiatku veľa kariet a necháva nás poriadne sa vyváľať v atmosfére neznámej hrozby. Na to, o čo únoscom ide, máme dochádzať postupne. Všetko totiž vnímame výhradne očami ústrednej hrdinky Carole, držanej v cele, a z videného by sme si mali skladačku poskladať dielik po dieliku. Teda, aspoň taká bola zrejme teória. V skutočnosti však mnohé prezrádza už lekár, ktorý sa pohybuje medzi únoscami. Pre tých nedomýšľavých či tých, ktorí nevideli podobne ladený Turistas, pointu nebudem prezrádzať. Len poviem, že väčšina z vás na ňu príde až príliš skoro na to, aby mal film, najmä vo svojej strednej časti, čím zaujať.

Bohužiaľ, ak už pointu odhalíte príliš skoro, film neponúka žiaden plán B. Gore je v podstate (na dnešné pomery) nulové a určite vás neupútajú ani dialógy, ktoré sú buď nechcene komické (únoscovia rozprávajú chvíľu po srbsky (zrejme), chvíľu po česky), alebo zámerne skúpe na slovo, aby toho veľa neprezradili. Ospalého diváka určite nepreberie ani motív Carolinej traumy z detstva, ktorý má filmu zrejme pridávať ďalší rozmer. V skutočnosti však pôsobí ako vata, ktorá horko-ťažko dotláča film do povinnej osemdesiatminútovej stopáže. 

„Tvorcovia to dosť dlho akoby hrajú na dva žánre - na horor aj komornú vojnovú drámu."

Čo-to mohli zachrániť dobre napísané charaktery únoscov, no tí sú zámerne držaní v realistických medziach. Nie sú to typickí šialenci - nejde o žiadnu sfanatizovanú rodinku či šialených „vidlákov", ako je v exploite dobrým zvykom. Tvorcovia to dosť dlho akoby hrajú na dva žánre - na horor aj komornú vojnovú drámu (Lekári bez hraníc, Juhoslávia), a tak sa únoscovia správajú skôr ako vojaci bez veliteľa. Všetko je predsa, rovnako ako spomínaní Turistas, „inspiré de faits réels", inšpirované skutočnými udalosťami.

Napriek nedostatkom je však evidentné, že na režisérskej stoličke sedel niekto, kto rozhodne ovláda svoje remeslo. Práve kvalitná filmárčina vás pri Captifs spoľahlivo udrží a nezanechá pocit premárneného času. Od La Meute idem s hodnotením výrazne vyššie, na Francúzov je však šesť hviezdičiek ešte stále málo.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok