recenzie.

Raw

Andrej Gomora | 10. 4. 2017

0

5/10          

žáner:

cannibal, exploitation

Ochutnávka exploitu pre artových divákov

Vegetarián je ako abstinujúci alkoholik. Nechce mať s krutosťou nič spoločné, pretože keď ju raz ochutná, nie je schopný sa ovládať. Na rozdiel od bežných mäsožrútov, ktorí poznajú mieru, bude chcieť stále viac a viac. Nielen, čo do množstva. Viac krvavé, viac surové, najlepšie zubami vytrhnuté priamo z tela obete, ideálne ľudskej. Po francúzsky je to Grave, anglický názov prebratý do slovenských kín hovorí jednoducho Raw.

„Otázne je, nakoľko sa vôbec film dá označiť za horor, keďže sa nesnaží budovať napätie, ani sa v násilí nevyžíva.“

Ak ste sa rovno začali tešiť na ďalší ultranásilný francúzsky exploitation, s tým rozhodne nepočítajte. Otázne je, nakoľko sa vôbec film dá označiť za horor, keďže sa nesnaží budovať napätie, ani sa v násilí nevyžíva. Skôr ide len o takú ochutnávku pre klubových divákov, nech vedia, aké odporné dokážu francúzske filmy byť. Cítiť tu úmysel šokovať a taká je aj práca s krvavými scénami. Ak by ale malo ísť o hlavný účel filmu, zdal by sa vám dostatočný?

Tou skazenou vegetariánkou je Justine, rovnako ako celá ich rodina ide študovať veterinu. Surové mäso ju prinútia zjesť v rámci šikany prvákov, pomôže jej staršia sestra, vraj ho tiež zjedla. A odvtedy už sa mäsu nevyhýba. Justine je celá zvláštna, izoluje sa, neobľubuje žúry, zato v škole vyniká natoľko, až profesorom lezie na nervy. Snaží sa nájsť svoje miesto, pozíciu nespoločenskej a utiahnutej celkom neopúšťa, postupne ale nadväzuje rôzne vzťahy. Sestra jej chce pomôcť znormálnieť, napriek rozporom sa Justine venuje. Pretože asi vie to, čo Justine až postupne začne tušiť. Určité veci pochopí len rodina, pretože mnohé chute s vami len tá zdieľa.

„Film je skrátka o zmene, prebudení určitých pudov v človeku.“

Dlhé expozície postáv nie sú celkom nezvyčajné ani pri hororoch, úmysel nesnažiť sa vytvárať nič na spôsob napätia je tu ale príliš zjavný. Film je skrátka o zmene, prebudení určitých pudov v človeku. Preto sa s ním musíme napred zoznámiť ako s normálnym, a so situáciou, v ktorej sa ocitol. Snaží sa byť realistický a presvedčivý, na to používa artový formát. Škoda, že prostredie a postavy celkom uveriteľné nie sú. Divoké prijímanie nováčikov sa možno ešte niekde praktizuje, tu ale pôsobí veľmi vyfabrikovane za konkrétnym účelom. Rovnako ako celé dianie v škole a tlačenie postáv do určitých polôh.

Snaha pôsobiť realisticky a každodenne je aj tak dostačujúca, aby v nej vynikla prvá skutočne nechutná scéna. Tej sa podarí zapôsobiť naozaj výnimočne nechutne aj napriek tomu, že sa nijako nevyžíva v krvi a samotný skutok by sa dal v rámci hororov či exploitationov pokladať čo do explicitnosti za podpriemerný. Ide o jeho vnesenie do kontextu ľudských postáv, o jeho bezprostrednosť. Už sám ale pôsobí tak, ako vyznie takmer všetko krvavé vo filme. Samoúčelne šokujúco, bez hlbšieho významu, ktorý by si umelecký film nepochybne vyžadoval.

„Je to len primitívna snaha šokovať, byť nechutný, zdvihnúť diváka zo sedadla, vytrhnúť ho z rutiny pri pozeraní artových filmov.“

Stupňovanie krvavosti sa dá očakávať, tiež ale neprebieha v očakávanej intenzite. Film nezačne ani ísť priamo na vec, nepracuje intenzívne na ďalšom znechucovaní diváka. Chce pôsobiť presvedčivo, dať si záležať na zložitosti postáv a skutkov, ku ktorým príde. Určite by išlo o problém, ak by sme očakávali hororové snahy, na tie sme už ale v tom čase stihli viac menej zabudnúť. Vôbec slávne to nanešťastie nie je ani s artovým pôsobením. Narazili sme totiž na to jediné, čo nám dielo chcelo povedať. Odteraz sa bude snažiť kostrbato vytvárať situácie, kde nám to zopakuje, vo svojej myšlienke sa vyžívať. Nazvať to myšlienkou je ale tiež prehnané. Je to len primitívna snaha šokovať, byť nechutný, zdvihnúť diváka zo sedadla, vytrhnúť ho z rutiny pri pozeraní artových filmov. Tá sa v zásade podarila, no len samoúčelne, bez prinesenia akokoľvek inak hodnotného filmového zážitku.

Raw nie je horor, je to len artový film s potrebou byť iný použitím brutality. Spravený je možno na dostačujúcej artovej úrovni, okrem snahy znechutiť diváka je ale zúfalo prázdny. Dokonale sa hodí do označenia samoúčelnej úchylnosti, pričom tentokrát nejde o samoúčelnosť ani čo do vytvorenia umenia, ani čo do naplašenia diváka. Samoúčelný je len sám pre seba, pre svoju vlastnú potrebu na seba upozorňovať. To voči divákovi nie je príliš ústretové.