najčítanejšie recenzie.
3 From Hell
Rob Zombie je nepochybne svojský tvorca, a jeho štýl vám jednoducho musí sadnúť. Konkrétne vás musí baviť vyžívanie sa v pomerne priamočiarej brutalite a intenzívnej akcii. Podobne ako u Eliho Rotha tu cítiť ten cynicko sadistický podtón, môže nám akurát pripadať o niečo hravejší. Ide len o výrazne násilnú zábavku, ktorá od mučenia nie je ďaleko, celkom sa naň ale nesústreďuje. Hrdinami sa tak či onak stávajú postavy, ktoré by inak mali byť negatívne. Keď ale ide o zobrazenie čo najviac smrti, predsa by sme nemohli držať palce obetiam. Tak to bolo v predošlých dieloch série, ktorá dovršuje štatút trilógie filmom 3 From Hell.
Krampus
Polaroid
Na úvodnej vražde je pozitívne, nakoľko priamo ide na vec. V poslednom čase sme si pri duchárinách zvykli na dlhé obliehanie budúcich obetí. Niečo sa na ne upne, nezmyselne sa to dokola zjavuje v ich okolí, primitívne nás to straší. Aby sme vôbec začali pochybovať, či sa to aj na niečo zmôže. Tentokrát je to hneď od začiatku krátky proces. Sekvencia pritom má všetko, čo by mať mala. Postupne hustne, buduje intenzívny strach, niečo sa zjaví, z nejasnej entity sa to sformuje na priamu a nebezpečnú silu. Ktorá svoj úmysel rovno aj dokoná. Stačilo, že niekto sa tu odfotil aparátom značky Polaroid.
The Silence
Jedna vec je využívať nejaký druh ľudského postihnutia pre zdramatizovanie hororu, videli sme slepých, hluchých aj vozičkárov. Keď sme ale mali v pomerne krátkej dobe Tiché miesto, kde bolo dôležité zostať ticho, a Bird Box, kde bolo zase potrebné zatvárať oči, ďalší horor, kde sa treba ukrývať v tichu pôsobí mierne redundantne. Tu sa totiž nezdá, že by vznikal akýsi nový žáner, špecifickosť je naopak natoľko nápadná, že sa okolo nej musí krútiť celý film. Takže si človek celkom nevie predstaviť niečo v tomto jednom smere podobné, ale pritom stále dostatočne odlišné, aby sa mu nezdalo zbytočné to pozerať. Nový film má originálny ešte aj názov. The Silence.
Woetoli/Loner
Téma hikkikomori nie je vo filme neznáma. Mohli sme sa s ňou stretnúť napr. v krátkom filme Shaking TokyoTokyo!, v ktorom sa mladík uchýlil do dobrovoľnej izolácie vo svojej izbe, no nakoniec vyjde von, keď sa zamiluje do dievčaťa z pizza donášky. Hikkikomori však nie je žiaden filmový výmysel, ale skutočný psychický stav... 27. 1. 2011
recenzie.
The Abominable Dr. Phibes
Gotický predok exploitov
„Vraždy by sa asi dnes využiť nedali, keďže pokus o realistický opis by odhalil ich nezmyselnosť."
Samotné vraždy sú nápadité a rozmanité. Ich najväčší nedostatok z dnešného pohľadu je chýbajúci realizmus. Nejde tu len o zobrazenie, ktoré na rozdiel od dnešných mučení zostáva z veľkej časti len v náznakoch. Keď vidíme len prípravnú fázu vraždy a potom až jej výsledok, viackrát nám ju aj krátke zamyslenie sa nad jej priebehom pokazí. Hoci mnohé nápady znejú na prvý pohľad dobre, nakoniec majú zjavné a pomerne závažné nedostatky. Preto by sa asi dnes využiť nedali, keďže pokus o realistický opis by odhalil ich nezmyselnosť. Mnoho z nich ale aj tak funguje a do nadnesene morbídnej atmosféry filmu sa hodia.
„Značnú časť diela tvorí pátranie policajtov a to celkovú kvalitu ťahá smerom nadol."
Činy vraha veľa stopáže nezaberú, on sám veľa nenahovorí a zobrazenie vrážd je pomerne krátke. Značnú časť diela tvorí pátranie policajtov a to celkovú kvalitu ťahá smerom nadol. Ich rozhovory sú na úrovní akú dnes poznáme z paródií na staré policajné diela. Hlúpe žarty a slovné hračky sprevádzajú málo logické správanie. V podstate vždy ide o to, že niekto dostane akýsi pocit, niečo by možno mohlo predsa byť inak. A napriek pochybnostiam všetkých a celej logike to tak naozaj aj je. Phibes pôsobí popri policajtoch ako postava z iného sveta a nejaví sa možné, že by jeho, úchvatného, mohli takí šašovia dostihnúť. Výsledok je tak plne predvídateľný a chýba mu prvok napätia.
„Phibes je postava pýtajúca si zvrhlý obdiv, vraždí elegantne a neomylne a celý film je akoby zobrazením jeho hrôzostrašnej hry s bezmocnými figúrkami."
Ako to pri filmoch nakrútených z pohľadu vraha býva, o obetiach sa takmer nič nedozvieme, nemáme dôvod sa o ne báť ani ich veľmi ľutovať. Phibes je postava pýtajúca si zvrhlý obdiv, vraždí elegantne a neomylne a celý film je akoby zobrazením jeho hrôzostrašnej hry s bezmocnými figúrkami. Atmosféru ovláda štýlová temnosť, strach chýba úplne a ťaživosť je len mierna, asi by potrebovala o niečo uveriteľnejšie násilie.
Dnes by film o pánovi Phibesovi nepochybne vyzeral úplne inak, pravdepodobne niečo na spôsob Saw. Aj tak nám ukazuje, že aj naznačované násilie vie na diváka pôsobiť a štýlovosť nepotrebuje za každú cenu explicitný gore. Na rozdiel od rozprávkovo charizmatického vraha zase vidíme aj veci, ktoré nám rozhodne nechýbajú. Ako snaha byť vtipný za každú cenu v nevhodných situáciách a používanie logiky na úrovni rozprávky aj pri výstavbe deja.
