najčítanejšie recenzie.

Chain Letter

Spam patrí dok koša, nie do kina

Ak túto správu nerozošlete do 24 hodín štyrom ďalším ľuďom, tak po a) vám vypadajú všetky zuby, po b) znásilní vás váš najlepší kamarát alebo po c) príde si po vás vrah a zomriete brutálnou smrťou. Áno, cé je správne! 23. 3. 2011

Neutečieš/ It Follows

Hororová extáza pre klubového diváka

Predstavte si, že niekto za vami kráča. Nebeží, neskáče, nelieta ani nepoužíva dopravné prostriedky. Len bez prestania kráča smerom k vám, nech ste kdekoľvek. Môžete mu utiecť, môžete sa autom, vlakom, lietadlom presunúť kdekoľvek chcete. On za vami bude aj tak kráčať, nech k vám dorazí za hodinu, deň či rok. Znova mu utečiete a on bude za vami znova kráčať dňom aj nocou. Skôr či neskôr si to každý musí priznať. Neutečieš, pretože ako hovorí anglický názov, It Follows.

14. 5. 2015

To/ It

Kto sa postará o veselé detstvo, ak nie klaun?

Je zvláštne, že dielo sa zatiaľ dočkalo len jedného televízneho spracovania, keďže mnoho jeho častí pozná skoro každý z viacerých odkazov a paródií. Román patrí medzi Kingove dlhšie, odohráva sa v dvoch časových obdobiach, pričom film nám tentokrát prináša to prvé. V ňom vidíme koniec školského roka v meste Derry, kde mizne šesťkrát viac dospelých ako je americký priemer, pri deťoch je to ešte horšie. Vidíme skupinku chlapcov a jedno dievča, z ktorých každého niečo straší. Jednému pred pol rokom zmizol mladší braček. Vidia, ako ich ich strach požiera. Ako sa stáva skutočným, a ako sa ľudia v ich okolí strácajú. Pátrajú po jeho pôvode, skúmajú zvláštne udalosti vo svojom meste. Nemá zmysel skrývať sa, vyčkávať. Tak ako sa musia postaviť miestnym grázlom, musia sa priamo postaviť aj samotnému zlu. Spoločne, a zomknutí.

12. 9. 2017

The Burning

Horúce osemdesiate roky

Intenzitu vraždenia tínedžerov v osemdesiatych rokoch ťažko pokladať za náhodnú. Jej vysvetlení sa ponúka veľa, hneď ako prvá by mohla byť hlboká nenávisť voči nadchádzajúcej generácii, keď Američania po niečom na spôsob Battle Royale túžili už dávno pred Japoncami. Rovnako by tu ale mohlo ísť o objavenie širšej využiteľnosti mladých tiel, nie len na ich krájanie. Azda najslávnejšou sa v tomto smere stala siahodlhá séria Piatka trinásteho, narážajúca vďaka filmu Jason X až na absolútne dno. Načasovanie do letnej sezóny párenia v najvhodnejšom revíri tábora pre pubertiakov veľmi pomohlo zvýrazniť erotický element. Ten istý recept využil aj o niečo menej známy, no minimálne rovnako kvalitný horor The Burning.

22. 4. 2014

Bear

Medveď je živý, ale nezáživný

Jeden spoločný výlet dvoch znesvárených bratov a ich partneriek na rodinnú párty prekazí nehoda. Ich auto zíde z cesty a štvorica uviazne v lese, kde stretnú medvediu samicu, zrejme podobne vyplašenú ako oni sami. Jeden z bratov však stratí nervy a medvedicu chladnokrvne zastrelí. Pár nábojov si však mal nechať. Prichádza totiž samec, ktorý je lačný nie ani tak po ľudskom mäse, ako skôr po pomste.

20. 9. 2010

recenzie.

The Abominable Dr. Phibes

Andrej Gomora | 21. 5. 2014

7/10

žáner:

comedy, exploitation, psycho, retro

Gotický predok exploitov

Legendárny organový virtuóz pán Phibes nemá rád doktorov. Konkrétne desať doktorov, ktorí nedokázali zachrániť život jeho ženy. Keď sa o jej nešťastí dozvedel, sám v rýchlosti nabúral a podľa všetkého uhorel v aute. Neuhorel, zostal len zmrzačený a nemý. V spolupráci s tajomnou kráskou teraz doktorov obchádza. Jedného po druhom, a uvaľuje na nich postupne rany tak, ako postihli egyptského faraóna. Prvé boli vraj včely, ešte pred začiatkom stopáže filmu. Nasledujú netopiere. Vypustia ich doktorovi do spálne, a ráno ho už slúžka nájde dohryzeného na smrť. Ako vraždy postupujú, polícia si pomaly začne jednotlivé obete spájať. Nech je aj páchateľ mŕtvy, polícia ho vystopuje. Práve, keď sa dostal k poslednej rane, smrti prvorodeného.

Keď sa šialenec pustí do týrania svojich obetí, pre zaujímavý film potrebuje hlavne nápady a charizmu. Oboch má pán Phibes na rozdávanie. Ako postava si najviac zo všetkého dáva záležať na svojej štýlovosti. A aj keď sa dostane až na hranicu gýču, hlavne z perspektívy dnešného diváka sa do filmu hodí. Bezvýrazná tvár, hlas z aparátu priloženého na krk, hra na organ v tajomnom plášti s bábkovým orchestrom. No a tie rozhovory s mŕtvou manželkou. Hovorí dokola to isté, ide ju pomstiť. O mladej slečne sa síce vôbec nič nedozvieme, ale nič to, na každého dedka s tajomným šarmom sa predsa nejaká nalepí.

„Vraždy by sa asi dnes využiť nedali, keďže pokus o realistický opis by odhalil ich nezmyselnosť."

Samotné vraždy sú nápadité a rozmanité. Ich najväčší nedostatok z dnešného pohľadu je chýbajúci realizmus. Nejde tu len o zobrazenie, ktoré na rozdiel od dnešných mučení zostáva z veľkej časti len v náznakoch. Keď vidíme len prípravnú fázu vraždy a potom až jej výsledok, viackrát nám ju aj krátke zamyslenie sa nad jej priebehom pokazí. Hoci mnohé nápady znejú na prvý pohľad dobre, nakoniec majú zjavné a pomerne závažné nedostatky. Preto by sa asi dnes využiť nedali, keďže pokus o realistický opis by odhalil ich nezmyselnosť. Mnoho z nich ale aj tak funguje a do nadnesene morbídnej atmosféry filmu sa hodia.

„Značnú časť diela tvorí pátranie policajtov a to celkovú kvalitu ťahá smerom nadol."

Činy vraha veľa stopáže nezaberú, on sám veľa nenahovorí a zobrazenie vrážd je pomerne krátke. Značnú časť diela tvorí pátranie policajtov a to celkovú kvalitu ťahá smerom nadol. Ich rozhovory sú na úrovní akú dnes poznáme z paródií na staré policajné diela. Hlúpe žarty a slovné hračky sprevádzajú málo logické správanie. V podstate vždy ide o to, že niekto dostane akýsi pocit, niečo by možno mohlo predsa byť inak. A napriek pochybnostiam všetkých a celej logike to tak naozaj aj je. Phibes pôsobí popri policajtoch ako postava z iného sveta a nejaví sa možné, že by jeho, úchvatného, mohli takí šašovia dostihnúť. Výsledok je tak plne predvídateľný a chýba mu prvok napätia.

„Phibes je postava pýtajúca si zvrhlý obdiv, vraždí elegantne a neomylne a celý film je akoby zobrazením jeho hrôzostrašnej hry s bezmocnými figúrkami."

Ako to pri filmoch nakrútených z pohľadu vraha býva, o obetiach sa takmer nič nedozvieme, nemáme dôvod sa o ne báť ani ich veľmi ľutovať. Phibes je postava pýtajúca si zvrhlý obdiv, vraždí elegantne a neomylne a celý film je akoby zobrazením jeho hrôzostrašnej hry s bezmocnými figúrkami. Atmosféru ovláda štýlová temnosť, strach chýba úplne a ťaživosť je len mierna, asi by potrebovala o niečo uveriteľnejšie násilie.

Dnes by film o pánovi Phibesovi nepochybne vyzeral úplne inak, pravdepodobne niečo na spôsob Saw. Aj tak nám ukazuje, že aj naznačované násilie vie na diváka pôsobiť a štýlovosť nepotrebuje za každú cenu explicitný gore. Na rozdiel od rozprávkovo charizmatického vraha zase vidíme aj veci, ktoré nám rozhodne nechýbajú. Ako snaha byť vtipný za každú cenu v nevhodných situáciách a používanie logiky na úrovni rozprávky aj pri výstavbe deja.