najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Bird Box
Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.
The Abominable Dr. Phibes
After Midnight
Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
I Am Not a Serial Killer
John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
25. 4. 2017recenzie.
3 From Hell
Opäť trošku sadizmu
Rob Zombie je nepochybne svojský tvorca, a jeho štýl vám jednoducho musí sadnúť. Konkrétne vás musí baviť vyžívanie sa v pomerne priamočiarej brutalite a intenzívnej akcii. Podobne ako u Eliho Rotha tu cítiť ten cynicko sadistický podtón, môže nám akurát pripadať o niečo hravejší. Ide len o výrazne násilnú zábavku, ktorá od mučenia nie je ďaleko, celkom sa naň ale nesústreďuje. Hrdinami sa tak či onak stávajú postavy, ktoré by inak mali byť negatívne. Keď ale ide o zobrazenie čo najviac smrti, predsa by sme nemohli držať palce obetiam. Tak to bolo v predošlých dieloch série, ktorá dovršuje štatút trilógie filmom 3 From Hell.
„Po štrnástich rokoch negatívni hrdinovia chýbali fanúšikom, a Rob Zombie sa asi stotožnil s myšlienkou, že nič lepšie ako oni už nevytvorí.“
S tým sa asi príliš nepočítalo, keďže finále predošlého dielu, Devil's Rejects, zobrazilo pomerne nekompromisný masaker hlavných postáv. Tu sa ale nehráme na realizmus. Po štrnástich rokoch negatívni hrdinovia chýbali fanúšikom, a Rob Zombie sa asi stotožnil s myšlienkou, že nič lepšie ako oni už nevytvorí. Tak by ich mal ešte raz využiť. Úvod o ich zázračnom prežití nakoniec do filmu celkom zapadá, veď sme zvyknutí, že tu musíme prehltnúť čo nám naservírujú. Vrátane jemnej úpravy trojice, ktorej jedného člena jednoducho vymenia, keďže jeden z hercov už nebol v stave odohrať viac ako pár minút. Nemôžeme si nevšimnúť tiež ako sa postavy nevyhli pôsobeniu zubu času, hlavne Baby stavajúca na svojom ženskom šarme už nie je, čo bývala. Hlavné je jedno- sú tu, a sú to oni.
„Vytráca sa nám element napätia, a zostáva len nepretržitá oslava zabíjania.“
Oslava psychopatov vyznie ako klišé a zároveň pomerne komicky, predovšetkým reči o ich nevine. Skôr ide o akúsi oslavu ich samotných, aké úžasné postavy sa to podarilo vytvoriť, a ako sa nedá ich nemilovať. Pravda je, že film o inom príliš ani nie je, takže chvíľu si ich užívať aj bez veľkých dejových posunov nepôsobí až tak zvláštne. Ako vieme, ide o celkom nevypočítateľných psychopatov a neporaziteľných vrahov. Vždy zvíťazia, nech sú aj spútaní a neozbrojení proti presile. Vieme, ako dopadne každá situácia, teda, kto prežije. Tak ich musíme vnímať ako hrdinov, pretože tí predsa vždy prežijú. Vytráca sa nám element napätia, a zostáva len nepretržitá oslava zabíjania. Žartovania zo smrťou, úplnej absencie svedomia či akýchkoľvek štandardov ľudského správania. Trojica si to užíva, zabáva sa, a od nás sa čaká to isté.
„Stále máme pocit, ako keby išlo len o akýsi dodatok, bez zbytočnej námahy s novými nápadmi opätovné využitie už raz videného.“
Ak by sme sa aj so štýlom diela stotožnili, problém je, že už sme to tu mali. A lepšie. Nedá sa nevyhnúť pocitu určite scenáristickej a dejovej bezradnosti, keďže zjavný cieľ je postavy len ešte raz vyžmýkať. Musia sa správať tak, ako ich poznáme, a to bez ohľadu na situácie, v ktorých sa ocitajú. Ešte viac je dôležité, aby sa dostávali k množstvu obetí. Náhodných, ale aj tých, na ktorých vynikne ich úžasnosť. Dejový rámec má nepochybne značné obmedzenia, nakoniec ide aj tak asi najjednoduchšou možnou cestou. Pár policajtov. Pár náhodných okoloidúcich. Komplikovaný a zároveň absurdný masaker na záver. Vrážd je menej ako v predošlých dieloch, a menej je aj bezbrehého násilia. Stále máme pocit, ako keby išlo len o akýsi dodatok, bez zbytočnej námahy s novými nápadmi opätovné využitie už raz videného. Pravda je, že mnohí fanúšikovia po inom možno ani príliš netúžia. Respektíve samotná prítomnosť hrdinských psychopatov a známej estetiky je pre nich viac ako niečo celkom nové. Hádam aspoň tí budú nakoniec spokojní.
3 From Hell na seba ponúka množstvo rôznych pohľadov. Nejde o klasický sequel, keďže prichádza po dlhých rokoch, a v situácii, do ktorej sa žiaden sequel príliš nehodil. Tiež ale nejde o celkom bohapusté vykopávanie mŕtvol. Režisér je ten istý, rovnako ako herci a základná kostra estetiky. Že už to nebude to, čo voľakedy, musí byť jasné každému. Svojím spôsobom je to odvar, pritom ale viac menej dôstojný odvar. Nedá sa nazvať dobrým filmom, keď ale fanúšik vyslovene túži vidieť postavy ešte raz naposledy v akcii, mohol by byť spokojný. Na rozdiel od väčšiny zvyšku publika.
