hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Victor Frankenstein

Znova to isté inak, nudnejšie
Frankenstein je krásny príklad postavy, ktorá svojou slávou ďaleko presiahla dielo, z ktorého pochádza. Totiž Frankenstein pôvodne nebola ani oživená príšera, ale jej stvoriteľ. To je už samozrejme všetkým jedno, rovnako ako presný obsah diela, v ktorom sa prvýkrát objavil. Aj to, že ho napísala Mary Shelley a malo ísť o prvý román žánra sci fi aj jeden z prvých hororov. Tá Mary Shelley, o ktorej sa nikdy nemôže nespomenúť, že bola manželkou Percy Bysshe Shelleyho. A znova sa hlavne v našich končinách všetci len tvária, že vedia, o koho ide. Čo už, z Frankensteina je kultúrne dedičstvo s kolektívnym vlastníctvom, takže každý si s ním už robí, čo chce. Teraz nám napríklad film opisuje neznámy príbeh jeho tvorcu a tak sa aj volá, Victor Frankenstein.
4. 12. 2015

Grave Encounters

Quo vadis, found footage?
Senzácia, ktorú vyvolal v roku 1999 film Záhada Blair Witch si svojou hrou na autentickosť od mnohých puristov vyslúžila nálepku lacnosti až podradnosti. Formát found footage nebol nový, využil ho už v roku 1980 Ruggero Deodato pri svojom otrasnom filme Cannibal Holocaust.
26. 4. 2012

Honeymoon

Niekto sa zo svadobnej cesty nechce vrátiť. Iný by aj rád...
Ľudia sa počas života nielen menia. Oni sú iní neustále. Ako to do asi najväčších detailov rozobral Luigi Pirandello, v každom človeku sa skrýva nespočetne identít, z ktorých ani jedna sa nedá označiť za skutočnú. Všetci sme len obrazom v očiach seba samého a v očiach každého človeka, ktorého v živote stretneme. Každý z týchto obrazov je iný a jednotlivec nemá nikdy šancu ich všetky spoznať. Teda nemôže spoznať seba samého, pretože nič také ako skutočný on vlastne neexistuje. Takže, kto vlastne môže povedať, že vie komu to prisahá vernosť až do konca života? Nezačínajú niektorí pochybovať už keď odcestujú na svoj Honeymoon?
10. 2. 2015

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

Knock Knock

Dvere neotvárať, film nepozerať
Predstavte si, že ste muž po štyridsiatke a rodina vám odišla na víkend k moru. Žijete na predmestí, naokolo nikde nikto a na dvere vám zaklopú dve sporo odeté dvadsaťročné dievčatá. Taxikár ich odviezol na zlú adresu, jedna si telefón zabudla, druhej premokol a nefunguje. Potrebovali by sa trocha zohriať, počkať na ďalší taxík. Je to síce trocha trápne, ale šaty majú premočené, v tých nemôžu prísť na party. Nemohli by si ich hodiť do sušičky? Zatiaľ hostiteľovi zo slušnosti pochvália dom, obdivujú jeho zbierku platní. Aj vypracované telo. Z bežných rozhovorov postupne prechádzajú aj na témy o sexe. Skutočne išlo o celkom náhodné Knock Knock?
30. 11. 2015

recenzie.

Chain Letter

Afonka Soby | 23. 3. 2011
0
3/10          
žáner:
slasher

Spam patrí dok koša, nie do kina


Ak túto správu nerozošlete do 24 hodín štyrom ďalším ľuďom, tak po a) vám vypadajú všetky zuby, po b) znásilní vás váš najlepší kamarát alebo po c) príde si po vás vrah a zomriete brutálnou smrťou. Áno, cé je správne! O tom sa presvedčí aj skupinka stredoškolákov, ktorí na svoje telefóny a e-maily dostanú veľmi podobnú reťazovú správu. Veľmi neprezieravo však miesto „forward message" kliknú na „delete" a problém v podobe svalnatého potetovaného vraha je na svete. A keďže sme vo filme Chain Letter/Reťazová správa, jeho vražedným nástrojom sú obrovské reťaze, ktoré vie využívať na všetky možné spôsoby.

S vražednou technikou to v hororoch odjakživa vedeli najlepšie Aziati. Klasický onryó, t. j. pomstychtivý duch v podobe dievčaťa s dlhými čiernymi vlasmi, už o o sebe dával vedieť cez televízor (Ringu) aj telefón (Phone). Väčšinou išlo o podobnú reťazovú reakciu. Spomeňme si napríklad na dejovú premisu Kruhu: „ak si video nepozrie niekto ďalší, príde Sadako." Chain Letter sa snaží byť trošku iný v tom, že zatiaľ čo v Kruhu a jemu podobným ázijským duchárčinám bola technika len prostriedkom, kanálom, cez ktorý sa duch dostával do tohto sveta a mohol sa v ňom mstiť, tu už má technika hlavnú úlohu. Nie je iba „prostriedkom", ale samotným dôvodom vraždenia. Vrah nemá osobné ambície, ide skôr o myšlienku boja proti technológiám ako takým.

„Povinnou jazdou je postava športovca, ten je však zámerne medzi prvými obeťami, aby nekazil dojem počítačovej generácie."

Samozrejme, ani táto myšlienka nie je bohvieako aktuálna a s niečím podobným už prišiel Sion Sono vo svojom Suicide Clube ešte pred vznikom Facebooku. Treba však uznať, že dnes, keď pomaly celý náš život je verejne prístupný na sociálnych sieťach, je tento problém omnoho aktuálnejší. Túto skutočnosť vyťahuje Chain Letter ako svoj tromf vždy, keď mu dochádzajú sily, resp. kedykoľvek, keď vrah práve nevraždí. A keďže takých situácií je pomerne dosť, časom začne táto „aktuálnosť" liezť aj pomerne dosť na nervy a jej neustále akcentovanie si už zahráva s logikou príbehu. Hrdinovi filmu buď hrajú počítačové hry, píšu maily, alebo sa o nich aspoň rozprávajú. Samozrejme, „povinnou jazdou" je postava športovca, ten je však zámerne medzi prvými obeťami, aby nekazil dojem počítačovej generácie.

Príjemne však prekvapí vrah, z ktorého síce veľa nevidíme, no jeho technika zabíjania je skutočne zaujímavá a to, čo dokáže s reťazou, je až obdivuhodné. Pri porovnaní so slasherom My Soul to Take legendárneho Wesa Cravena, ktorý som mal možnosť vidieť a recenzovať iba pár dní pred zhliadnutím Reťazovej správy, je vrahovo vyčíňanie omnoho viac prispôsobené dnešnej dobe. Svoje obete vraždí pomaly, vynaliezavo a brutálne. V jeho postupoch cítiť inšpiráciu Saw - napríklad aj v tom, že dáva obeti na výber - buď pošle mail a zachráni si život, alebo ho vymaže a zomrie. Alebo aj v záverečnom flashbackovom pospájaní scén, ktoré chce byť hádam podobné dnes už klasickým dlhým vysvetľujúcim záverom, v ktorým nám John „Jigsaw" Krammer vždy odhalí kúsok svojho nekonečného plánu. Chain Letter však ostal iba pri snahe. Jeho záver je smiešny až absurdný a retrospektívne opakovanie scén doslova irituje.

„Niekoľko záberov sexi študentky, ktorá si veľavýznamne nasadí okuliare a prelistuje si pár internetových stránok má zrejme vysvetliť všetko."

Najväčší problém však vidím vo výstavbe samotného príbehu. Je obdivuhodné, ako rýchlo dokážu stredoškoláci prísť na to, kto za vraždami stojí. Niekoľko záberov sexi študentky, ktorá si veľavýznamne nasadí okuliare a prelistuje si pár internetových stránok má zrejme vysvetliť všetko. V priebehu jedného večera a pár sekúnd filmových záberov predbehne dokonca aj detektíva, ktorý vraždu vyšetruje. Jeho postava je tak úplne zbytočná a jeho riešenia nezaujímavé, pretože v čase, keď vyrukuje s pointou, ju divák už dávno vie. Ale vlastne ani nie je o čo stáť. Dopredu musím varovať, že Chain Letter ponúka viac otázok ako odpovedí - a nemyslím to v tom dobrom zmysle slova.

Vo väčšine slasherov začinajú problémy tam, kde sa končí signál mobilného telefónu. Chain Letter mohol byť dobrým moderným slasherom, v ktorom by desila samotná technika, nie jej absencia. Možno práve to viedlo distribútorov k jeho uvedeniu do našich kín. Keby sa mi chcelo, mohol by som sa rozpísať o tom, prečo k nám prídu takéto paškvily miesto skutočne kvalitných hororov, ktoré každý rok vznikajú po celom svete. Ale to si nechám až na nejaký iný film. Tento si zaslúži iba krátky proces.

 
Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok