hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

The Intruder

Nielen duchovia strašia v domoch

V čom má byť film mysteriózny nie je celkom jasné. Nemusíme sa s negatívnou postavou zhodovať vo všetkom, základu jeho rozpoloženia ako ho vidíme sa ale dá rozumieť. Dom postavil jeho dedko, bývali tam jeho predkovia a on sám po celý svoj dovtedajší život. Nech ho predáva z akéhokoľvek dôvodu, je celkom pochopiteľné, že sa mu to nerobí ľahko. Tým, aký je dom krásny. K miestu má silné citové puto, má nutkanie sa tam vracať a bolí ho každý zásah, ktorý do domu noví majitelia vykonajú. Tiež je pochopiteľné, že už pri tomto správaní začne pôsobiť ako Narušiteľ.

7. 4. 2020

Posljednji Srbin u Hrvatskoj

Zombíci a balkánsky nacionalizmus

Keďže ide o film v chorvátsko- srbskej koprodukcii, tým pozadím samozrejme musí byť miestny nacionalizmus a národnostné konflikty. Ako vieme z nie tak dávnej histórie, nejde o vôbec až tak nevinnú tému, ktorá ako poznáme miestne povahy ľahko vzplanie ďaleko za hranicu humoru. Podobné témy brané napriek svojej absurdnej podstate príliš vážne sú presne vhodným námetom pre satiru, a s tou sa film snaží pracovať. Okrem nacionalizmu uvidíme aj niečo v zmysle ignorancie veľkých voči malým, a bezohľadnosť zisku. Cieľom satiry teda nie je príliš čo vytknúť, horšie už je to s jej realizáciou ako aj samotnou filmovou podstatou.

1. 4. 2020

The Battery

Jim Jarmusch sa dal na horory?
Prečo by sme sa na svet ovládnutý zombíkmi, kde ľudská spoločnosť prestala existovať, mali pozerať len z negatívnej stránky? Aj poslední dvaja živí ľudia, ktorí sa budú túlať vyprahnutou krajinou, budú stále ľudia. Nie je dôvod, aby sa ich príbeh nedal vyobraziť ľudsky, prihliadajúc aj na ich iné túžby, ako skrátka prežiť. Takto originálny je horor o dvoch postapokalyptických parťákoch, s názvom The Battery.
11. 12. 2013

Shadow

Hory, bicykle, mučenie a žiadna zábava
Vojak David sa vrátil z Iraku, plný nepríjemných spomienok, a potrebuje si poriadne prečistiť hlavu. Keďže odmalička bolo jeho záľubou jazdenie na bicykli po horách, vyberá sa do oblasti Shadow, ktorú mu spolubojovník odporučil ako bicyklový raj na zemi. 14. 4. 2011

Giallo

Dario Argento sa drží hesla „raz to vyjsť musí“
Názov Giallo bolo v taliančine pôvodne označenie pre nenáročnú literatúru s kriminálnymi motívmi, ktorú preslávili žlté obaly. Rovnaký názov sa potom automaticky vžil aj pre podobné filmy, ktoré začali v sedemdesiatych rokoch nakrúcať režiséri ako Mario Bava či Dario Argento. Názov Argentovho nového filmu je teda zrejmým odkazom na jeho predošlú prácu a rovnako aj sľubom, že nechce skúšať nič nové. 17. 9. 2010

recenzie.

Chain Letter

Afonka Soby | 23. 3. 2011
0
3/10          
žáner:
slasher

Spam patrí dok koša, nie do kina


Ak túto správu nerozošlete do 24 hodín štyrom ďalším ľuďom, tak po a) vám vypadajú všetky zuby, po b) znásilní vás váš najlepší kamarát alebo po c) príde si po vás vrah a zomriete brutálnou smrťou. Áno, cé je správne! O tom sa presvedčí aj skupinka stredoškolákov, ktorí na svoje telefóny a e-maily dostanú veľmi podobnú reťazovú správu. Veľmi neprezieravo však miesto „forward message" kliknú na „delete" a problém v podobe svalnatého potetovaného vraha je na svete. A keďže sme vo filme Chain Letter/Reťazová správa, jeho vražedným nástrojom sú obrovské reťaze, ktoré vie využívať na všetky možné spôsoby.

S vražednou technikou to v hororoch odjakživa vedeli najlepšie Aziati. Klasický onryó, t. j. pomstychtivý duch v podobe dievčaťa s dlhými čiernymi vlasmi, už o o sebe dával vedieť cez televízor (Ringu) aj telefón (Phone). Väčšinou išlo o podobnú reťazovú reakciu. Spomeňme si napríklad na dejovú premisu Kruhu: „ak si video nepozrie niekto ďalší, príde Sadako." Chain Letter sa snaží byť trošku iný v tom, že zatiaľ čo v Kruhu a jemu podobným ázijským duchárčinám bola technika len prostriedkom, kanálom, cez ktorý sa duch dostával do tohto sveta a mohol sa v ňom mstiť, tu už má technika hlavnú úlohu. Nie je iba „prostriedkom", ale samotným dôvodom vraždenia. Vrah nemá osobné ambície, ide skôr o myšlienku boja proti technológiám ako takým.

„Povinnou jazdou je postava športovca, ten je však zámerne medzi prvými obeťami, aby nekazil dojem počítačovej generácie."

Samozrejme, ani táto myšlienka nie je bohvieako aktuálna a s niečím podobným už prišiel Sion Sono vo svojom Suicide Clube ešte pred vznikom Facebooku. Treba však uznať, že dnes, keď pomaly celý náš život je verejne prístupný na sociálnych sieťach, je tento problém omnoho aktuálnejší. Túto skutočnosť vyťahuje Chain Letter ako svoj tromf vždy, keď mu dochádzajú sily, resp. kedykoľvek, keď vrah práve nevraždí. A keďže takých situácií je pomerne dosť, časom začne táto „aktuálnosť" liezť aj pomerne dosť na nervy a jej neustále akcentovanie si už zahráva s logikou príbehu. Hrdinovi filmu buď hrajú počítačové hry, píšu maily, alebo sa o nich aspoň rozprávajú. Samozrejme, „povinnou jazdou" je postava športovca, ten je však zámerne medzi prvými obeťami, aby nekazil dojem počítačovej generácie.

Príjemne však prekvapí vrah, z ktorého síce veľa nevidíme, no jeho technika zabíjania je skutočne zaujímavá a to, čo dokáže s reťazou, je až obdivuhodné. Pri porovnaní so slasherom My Soul to Take legendárneho Wesa Cravena, ktorý som mal možnosť vidieť a recenzovať iba pár dní pred zhliadnutím Reťazovej správy, je vrahovo vyčíňanie omnoho viac prispôsobené dnešnej dobe. Svoje obete vraždí pomaly, vynaliezavo a brutálne. V jeho postupoch cítiť inšpiráciu Saw - napríklad aj v tom, že dáva obeti na výber - buď pošle mail a zachráni si život, alebo ho vymaže a zomrie. Alebo aj v záverečnom flashbackovom pospájaní scén, ktoré chce byť hádam podobné dnes už klasickým dlhým vysvetľujúcim záverom, v ktorým nám John „Jigsaw" Krammer vždy odhalí kúsok svojho nekonečného plánu. Chain Letter však ostal iba pri snahe. Jeho záver je smiešny až absurdný a retrospektívne opakovanie scén doslova irituje.

„Niekoľko záberov sexi študentky, ktorá si veľavýznamne nasadí okuliare a prelistuje si pár internetových stránok má zrejme vysvetliť všetko."

Najväčší problém však vidím vo výstavbe samotného príbehu. Je obdivuhodné, ako rýchlo dokážu stredoškoláci prísť na to, kto za vraždami stojí. Niekoľko záberov sexi študentky, ktorá si veľavýznamne nasadí okuliare a prelistuje si pár internetových stránok má zrejme vysvetliť všetko. V priebehu jedného večera a pár sekúnd filmových záberov predbehne dokonca aj detektíva, ktorý vraždu vyšetruje. Jeho postava je tak úplne zbytočná a jeho riešenia nezaujímavé, pretože v čase, keď vyrukuje s pointou, ju divák už dávno vie. Ale vlastne ani nie je o čo stáť. Dopredu musím varovať, že Chain Letter ponúka viac otázok ako odpovedí - a nemyslím to v tom dobrom zmysle slova.

Vo väčšine slasherov začinajú problémy tam, kde sa končí signál mobilného telefónu. Chain Letter mohol byť dobrým moderným slasherom, v ktorom by desila samotná technika, nie jej absencia. Možno práve to viedlo distribútorov k jeho uvedeniu do našich kín. Keby sa mi chcelo, mohol by som sa rozpísať o tom, prečo k nám prídu takéto paškvily miesto skutočne kvalitných hororov, ktoré každý rok vznikajú po celom svete. Ale to si nechám až na nejaký iný film. Tento si zaslúži iba krátky proces.

 
Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok