hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

Chain Letter

Afonka Soby | 23. 3. 2011
0
3/10          
žáner:
slasher

Spam patrí dok koša, nie do kina


Ak túto správu nerozošlete do 24 hodín štyrom ďalším ľuďom, tak po a) vám vypadajú všetky zuby, po b) znásilní vás váš najlepší kamarát alebo po c) príde si po vás vrah a zomriete brutálnou smrťou. Áno, cé je správne! O tom sa presvedčí aj skupinka stredoškolákov, ktorí na svoje telefóny a e-maily dostanú veľmi podobnú reťazovú správu. Veľmi neprezieravo však miesto „forward message" kliknú na „delete" a problém v podobe svalnatého potetovaného vraha je na svete. A keďže sme vo filme Chain Letter/Reťazová správa, jeho vražedným nástrojom sú obrovské reťaze, ktoré vie využívať na všetky možné spôsoby.

S vražednou technikou to v hororoch odjakživa vedeli najlepšie Aziati. Klasický onryó, t. j. pomstychtivý duch v podobe dievčaťa s dlhými čiernymi vlasmi, už o o sebe dával vedieť cez televízor (Ringu) aj telefón (Phone). Väčšinou išlo o podobnú reťazovú reakciu. Spomeňme si napríklad na dejovú premisu Kruhu: „ak si video nepozrie niekto ďalší, príde Sadako." Chain Letter sa snaží byť trošku iný v tom, že zatiaľ čo v Kruhu a jemu podobným ázijským duchárčinám bola technika len prostriedkom, kanálom, cez ktorý sa duch dostával do tohto sveta a mohol sa v ňom mstiť, tu už má technika hlavnú úlohu. Nie je iba „prostriedkom", ale samotným dôvodom vraždenia. Vrah nemá osobné ambície, ide skôr o myšlienku boja proti technológiám ako takým.

„Povinnou jazdou je postava športovca, ten je však zámerne medzi prvými obeťami, aby nekazil dojem počítačovej generácie."

Samozrejme, ani táto myšlienka nie je bohvieako aktuálna a s niečím podobným už prišiel Sion Sono vo svojom Suicide Clube ešte pred vznikom Facebooku. Treba však uznať, že dnes, keď pomaly celý náš život je verejne prístupný na sociálnych sieťach, je tento problém omnoho aktuálnejší. Túto skutočnosť vyťahuje Chain Letter ako svoj tromf vždy, keď mu dochádzajú sily, resp. kedykoľvek, keď vrah práve nevraždí. A keďže takých situácií je pomerne dosť, časom začne táto „aktuálnosť" liezť aj pomerne dosť na nervy a jej neustále akcentovanie si už zahráva s logikou príbehu. Hrdinovi filmu buď hrajú počítačové hry, píšu maily, alebo sa o nich aspoň rozprávajú. Samozrejme, „povinnou jazdou" je postava športovca, ten je však zámerne medzi prvými obeťami, aby nekazil dojem počítačovej generácie.

Príjemne však prekvapí vrah, z ktorého síce veľa nevidíme, no jeho technika zabíjania je skutočne zaujímavá a to, čo dokáže s reťazou, je až obdivuhodné. Pri porovnaní so slasherom My Soul to Take legendárneho Wesa Cravena, ktorý som mal možnosť vidieť a recenzovať iba pár dní pred zhliadnutím Reťazovej správy, je vrahovo vyčíňanie omnoho viac prispôsobené dnešnej dobe. Svoje obete vraždí pomaly, vynaliezavo a brutálne. V jeho postupoch cítiť inšpiráciu Saw - napríklad aj v tom, že dáva obeti na výber - buď pošle mail a zachráni si život, alebo ho vymaže a zomrie. Alebo aj v záverečnom flashbackovom pospájaní scén, ktoré chce byť hádam podobné dnes už klasickým dlhým vysvetľujúcim záverom, v ktorým nám John „Jigsaw" Krammer vždy odhalí kúsok svojho nekonečného plánu. Chain Letter však ostal iba pri snahe. Jeho záver je smiešny až absurdný a retrospektívne opakovanie scén doslova irituje.

„Niekoľko záberov sexi študentky, ktorá si veľavýznamne nasadí okuliare a prelistuje si pár internetových stránok má zrejme vysvetliť všetko."

Najväčší problém však vidím vo výstavbe samotného príbehu. Je obdivuhodné, ako rýchlo dokážu stredoškoláci prísť na to, kto za vraždami stojí. Niekoľko záberov sexi študentky, ktorá si veľavýznamne nasadí okuliare a prelistuje si pár internetových stránok má zrejme vysvetliť všetko. V priebehu jedného večera a pár sekúnd filmových záberov predbehne dokonca aj detektíva, ktorý vraždu vyšetruje. Jeho postava je tak úplne zbytočná a jeho riešenia nezaujímavé, pretože v čase, keď vyrukuje s pointou, ju divák už dávno vie. Ale vlastne ani nie je o čo stáť. Dopredu musím varovať, že Chain Letter ponúka viac otázok ako odpovedí - a nemyslím to v tom dobrom zmysle slova.

Vo väčšine slasherov začinajú problémy tam, kde sa končí signál mobilného telefónu. Chain Letter mohol byť dobrým moderným slasherom, v ktorom by desila samotná technika, nie jej absencia. Možno práve to viedlo distribútorov k jeho uvedeniu do našich kín. Keby sa mi chcelo, mohol by som sa rozpísať o tom, prečo k nám prídu takéto paškvily miesto skutočne kvalitných hororov, ktoré každý rok vznikajú po celom svete. Ale to si nechám až na nejaký iný film. Tento si zaslúži iba krátky proces.

 
Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok