hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Gwen

Horor zvaný život

Keďže ponurá a pomalá atmosféra sa viackrát úspešne kombinovala so skutočne hororovými prvkami, možno je lepšie hneď upozorniť. Zápletka sa príliš nerozvinie a nepríde ani žiadne veľké prekvapenie, radšej naň nečakajte. Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví. Matka a dve dcéry v osamelom sídle. Otec bojuje na Kryme, živí v nich nádej, že raz ešte povstanú z biedy. Ostatné domy už skôr nedobrovoľne ako z vlastnej vôle obyvatelia opustili, túžila po nich ťažiarska spoločnosť, tak ako túži aj po tom poslednom obývanom. Matka aj dcéry sú odhodlané nepredať, už len z úcty k otcovi. Ich život je pritom ešte ťažší, než akým by ho robili len objektívne podmienky jeho zložitosti.

12. 11. 2019

Polaroid

Konečne primeraný trest za selfie?

Na úvodnej vražde je pozitívne, nakoľko priamo ide na vec. V poslednom čase sme si pri duchárinách zvykli na dlhé obliehanie budúcich obetí. Niečo sa na ne upne, nezmyselne sa to dokola zjavuje v ich okolí, primitívne nás to straší. Aby sme vôbec začali pochybovať, či sa to aj na niečo zmôže. Tentokrát je to hneď od začiatku krátky proces. Sekvencia pritom má všetko, čo by mať mala. Postupne hustne, buduje intenzívny strach, niečo sa zjaví, z nejasnej entity sa to sformuje na priamu a nebezpečnú silu. Ktorá svoj úmysel rovno aj dokoná. Stačilo, že niekto sa tu odfotil aparátom značky Polaroid.

2. 7. 2019

Nočné mory z temnôt

Čím sa strašia malé deti

Ako keby hlavným cieľom hororov posledných rokov malo byť vrátiť divákov stredného veku do detstva. Najznámejším nositeľom týchto snáh je samozrejme seriál Stranger Things, mysterióznej produkcie, ktorá má buď detských hrdinov, alebo sa odohráva pred pár desaťročiami, alebo využíva retro estetiku, je ale v poslednej dobe neúrekom. Ideálne samozrejme všetko naraz, ako je to v spomínanom seriáli. Naivným príbehom môže podobné ladenie skutočne dodať čaro, či zachrániť ich od požiadaviek na realizmus a presvedčivosť. Je to celé len svojská hra, spomienky na strašenie, a na to, čo nás vedelo naľakať, kým sme boli deti. Napríklad nejaké Nočné mory z temnôt.

27. 8. 2019

Annabelle 3: Návrat

Späť k detským hrám

S dejovými previazaniami prichádzajú obmedzenia, nech sú aj voľné. Také tie veci, o ktorých by ste v sequeli museli počuť, preto sa v prequeli nemohli stať. Pre horor ide o celkom výrazné obmedzenie, najmä čo sa týka počtu obetí. Dostávame sa rovno do situácie, keď tie musia zostať na nule, a vlastne si zaslúži obdiv, ak sa niekomu do takého hororu vôbec chce. Ako keby sme prechádzali incidenty celkom bezvýznamné z hľadiska celkového príbehu, ktoré akurát v osamotenosti svojho priebehu mohli byť akosi drobno zaujímavé, a v ideálnom prípade aj strašidelné. Niečo ako náhodné epizódy zo života Warrenovcov, aj keď v tejto konkrétnej vystupujú minimálne.

10. 7. 2019

Regression

Výsledok rovnaký, akurát mučenie si inkvizítori viac užili
Myslíte si, že samých seba poznáte. Viete, kto ste, čo ste v živote vykonali a čo vykonať by ste boli schopní. Napríklad ak by vám niekto povedal, že necháte znásilniť vlastnú dcéru, neverili by ste mu. Vysmiali ho, ak by vám tá predstava prišla náznakom smiešna. Lenže čo ak niekto tvrdí, že dokáže preskúmať časti vašej mysle, do ktorých sa nedostanete. Pomôže vám odhaliť spomienky, o akých ste ani netušili, že by ste ich mohli mať. Tomu, čo tam nájde by ste neverili, pokiaľ by nešlo o vedeckú metódu, napríklad s názvom Regression.
2. 2. 2016

recenzie.

Ruin Me

Andrej Gomora | 5. 3. 2019
0
4/10          
žáner:
slasher, survival

Netrčte v meste, poďte sa hrať do prírody


Pri filmoch o zábave iných už prestáva dávať zmysel hľadať inšpirácie, či kohokoľvek obviňovať z vykrádania. Skôr začínajú pôsobiť ako samostatný žáner, ktorému už chýba len jedno. Nájsť spôsob, ako chcú diváka strašiť, a možno aj jediný film, ktorý by ukázal, že týmto smerom má zmysel to ďalej skúšať. Doteraz nemusel nevyhnutne ísť vo všetkých prípadoch o úplný odpad, nikde ale nebola zápletka so strašenými postavami plne funkčná a nejavila sa ako výrazná pridaná hodnota. Prečo by ale niektorý zo série pokusov nemohol byť aj úspešný? Tento sa volá Ruin Me.

„V slasheroch a survivaloch predsa vždy musia byť rôznorodí ľudia, nech sa môžu poriadne hádať a urážať.“

Oproti kolotočiarskym atrakciám, zábavným parkom aj klaustrofobickým domom môže pôsobiť sympaticky prostredie lesa. Ako z najkrajšieho slashera, do ktorého zapadá aj skupinka rôznorodých mladých ľudí. Mierne čudné už môžu byť ich rôzne ciele, prehnané motivácie rôznymi smermi. Hlavne keď hovoria o výhre a zdajú sa ňou posadnutí, natoľko že diváka mätie, čo za podujatie to má byť. To by ale problém byť nemusel, v slasheroch a survivaloch predsa vždy musia byť rôznorodí ľudia, nech sa môžu poriadne hádať, urážať sa a tiež nech môže každý zomrieť jemu svedčiacim spôsobom.

V poriadku je aj prechod do neistoty, keď má divák stratiť pocit, že všetko je pod kontrolou. Prvá naháňačka a pokus o strašenie totiž pôsobia presne ako sa dá pri podobnom žánri čakať. Vidíme, ako sa niekto zabáva, niekto niekoho straší bez toho, aby mu malo dôvod hroziť akékoľvek nebezpečie. Tento pocit neskôr nahradí čosi podobnejšie nechápaniu, čo sa to tu deje, respektíve o čom sa nás to ešte snažia presvedčiť. Takže prvé chvíle je dobré si užiť. Nepríde žiadna scéna, ktorá by sa dala nazvať skutočne výraznou, možno raz alebo dvakrát sa mierne zľaknete. Ako tak príjemný je v zásade presvedčivý pocit, že niečo sa tu skutočne deje, naozaj je čoho sa báť a film začína vyzerať ako skutočný horor. Kiežby vytrval.

„Postavy dostávajú zábavu, za ktorúsi zaplatili, môžeme im závidieť a to je tak všetko.“

My by sme totiž keď tak mali skĺznuť do chaosu, to skutočné nebezpečie by malo byť neorganizované a priamočiare. Namiesto toho vidíme komplikované schémy blížiace sa mučeniu zo Saw, čo nám ale jasne hovorí, že tu je opäť všetko pod kontrolou. Postavy dostávajú zábavu, za ktorúsi zaplatili, môžeme im závidieť a to je tak všetko. Zároveň je otázne, nakoľko dáva zmysel aj ich strach. Ten mal v jednej chvíli kulminovať, keď uverili, že sú v skutočnom nebezpečí. Nemali dôvod mu veriť pri nasledujúcich udalostiach, počas ktorých sa ale tvária, ako keby ich skutočne niekto naháňal. Ako keby sa herné plány zrazu stali skutočnými a oni boli úprimne presvedčení, že bojujú o svoje životy.

„Pokus o hlboké a citlivé dialógy pôsobia ako pravá katastrofa.“

Scenár žiaľ v nepresvedčivosti nie je vôbec osamotený. Pri inak profesionálne sa tváriacej produkcii skutočne zarazia niektoré herecké výkony, ktoré vám možno pripomenú predstavenia detí predškolského veku. Vyniká predovšetkým hlavná hrdinka, čo ale môže byť tým, že dostane najviac dramatických dialógov. Predsa, niečo iné je kričať, behať, hádať sa a stvárať hlúposti. Pokus o hlboké a citlivé dialógy pôsobia ako pravá katastrofa. Hovoríme si, či si ich radšej nemohli celkom odpustiť. Oni sú ale podstatné pre finále a celú pointu diela. Mohli si odpustiť tú ako celok? Ťažko povedať, keďže na pocitoch z predošlého pozerania už nedokáže nič zmeniť, nespraví ich hororovejšími. Dá sa to možno povedať o filmu ako celku, že nakoniec nebol až taký nevinný, ako by sme sa mohli sťažovať. Koho to už ale v tej chvíli zaujíma.

Ruin Me teda opäť nie je dôkazom, že nakrúcať filmy o hororových zábavách a prepracovanom strašení postáv má zmysel. Vďaka prírode a náznakom slashera sa naň možno pozerá o niečo lepšie. Menej sa tiež snaží zamerať len na strašenie, viac pripomína klasický slasher, čo má tiež svoje výhody. Problém je v deravom scenári, a hereckej katastrofe. Tie naznačujú, že to isté sa dalo spraviť aj lepšie. Už o koľko je zatiaľ nezodpovedaná otázka.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok
Odporúčané filmy