najčítanejšie recenzie.
Boarding School

Bird Box

Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.
After Midnight

Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
The Abominable Dr. Phibes

I Am Not a Serial Killer

John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
25. 4. 2017recenzie.
Ruin Me
Netrčte v meste, poďte sa hrať do prírody

Pri filmoch o zábave iných už prestáva dávať zmysel hľadať inšpirácie, či kohokoľvek obviňovať z vykrádania. Skôr začínajú pôsobiť ako samostatný žáner, ktorému už chýba len jedno. Nájsť spôsob, ako chcú diváka strašiť, a možno aj jediný film, ktorý by ukázal, že týmto smerom má zmysel to ďalej skúšať. Doteraz nemusel nevyhnutne ísť vo všetkých prípadoch o úplný odpad, nikde ale nebola zápletka so strašenými postavami plne funkčná a nejavila sa ako výrazná pridaná hodnota. Prečo by ale niektorý zo série pokusov nemohol byť aj úspešný? Tento sa volá Ruin Me.
„V slasheroch a survivaloch predsa vždy musia byť rôznorodí ľudia, nech sa môžu poriadne hádať a urážať.“
Oproti kolotočiarskym atrakciám, zábavným parkom aj klaustrofobickým domom môže pôsobiť sympaticky prostredie lesa. Ako z najkrajšieho slashera, do ktorého zapadá aj skupinka rôznorodých mladých ľudí. Mierne čudné už môžu byť ich rôzne ciele, prehnané motivácie rôznymi smermi. Hlavne keď hovoria o výhre a zdajú sa ňou posadnutí, natoľko že diváka mätie, čo za podujatie to má byť. To by ale problém byť nemusel, v slasheroch a survivaloch predsa vždy musia byť rôznorodí ľudia, nech sa môžu poriadne hádať, urážať sa a tiež nech môže každý zomrieť jemu svedčiacim spôsobom.
V poriadku je aj prechod do neistoty, keď má divák stratiť pocit, že všetko je pod kontrolou. Prvá naháňačka a pokus o strašenie totiž pôsobia presne ako sa dá pri podobnom žánri čakať. Vidíme, ako sa niekto zabáva, niekto niekoho straší bez toho, aby mu malo dôvod hroziť akékoľvek nebezpečie. Tento pocit neskôr nahradí čosi podobnejšie nechápaniu, čo sa to tu deje, respektíve o čom sa nás to ešte snažia presvedčiť. Takže prvé chvíle je dobré si užiť. Nepríde žiadna scéna, ktorá by sa dala nazvať skutočne výraznou, možno raz alebo dvakrát sa mierne zľaknete. Ako tak príjemný je v zásade presvedčivý pocit, že niečo sa tu skutočne deje, naozaj je čoho sa báť a film začína vyzerať ako skutočný horor. Kiežby vytrval.
„Postavy dostávajú zábavu, za ktorúsi zaplatili, môžeme im závidieť a to je tak všetko.“
My by sme totiž keď tak mali skĺznuť do chaosu, to skutočné nebezpečie by malo byť neorganizované a priamočiare. Namiesto toho vidíme komplikované schémy blížiace sa mučeniu zo Saw, čo nám ale jasne hovorí, že tu je opäť všetko pod kontrolou. Postavy dostávajú zábavu, za ktorúsi zaplatili, môžeme im závidieť a to je tak všetko. Zároveň je otázne, nakoľko dáva zmysel aj ich strach. Ten mal v jednej chvíli kulminovať, keď uverili, že sú v skutočnom nebezpečí. Nemali dôvod mu veriť pri nasledujúcich udalostiach, počas ktorých sa ale tvária, ako keby ich skutočne niekto naháňal. Ako keby sa herné plány zrazu stali skutočnými a oni boli úprimne presvedčení, že bojujú o svoje životy.
„Pokus o hlboké a citlivé dialógy pôsobia ako pravá katastrofa.“
Scenár žiaľ v nepresvedčivosti nie je vôbec osamotený. Pri inak profesionálne sa tváriacej produkcii skutočne zarazia niektoré herecké výkony, ktoré vám možno pripomenú predstavenia detí predškolského veku. Vyniká predovšetkým hlavná hrdinka, čo ale môže byť tým, že dostane najviac dramatických dialógov. Predsa, niečo iné je kričať, behať, hádať sa a stvárať hlúposti. Pokus o hlboké a citlivé dialógy pôsobia ako pravá katastrofa. Hovoríme si, či si ich radšej nemohli celkom odpustiť. Oni sú ale podstatné pre finále a celú pointu diela. Mohli si odpustiť tú ako celok? Ťažko povedať, keďže na pocitoch z predošlého pozerania už nedokáže nič zmeniť, nespraví ich hororovejšími. Dá sa to možno povedať o filmu ako celku, že nakoniec nebol až taký nevinný, ako by sme sa mohli sťažovať. Koho to už ale v tej chvíli zaujíma.
Ruin Me teda opäť nie je dôkazom, že nakrúcať filmy o hororových zábavách a prepracovanom strašení postáv má zmysel. Vďaka prírode a náznakom slashera sa naň možno pozerá o niečo lepšie. Menej sa tiež snaží zamerať len na strašenie, viac pripomína klasický slasher, čo má tiež svoje výhody. Problém je v deravom scenári, a hereckej katastrofe. Tie naznačujú, že to isté sa dalo spraviť aj lepšie. Už o koľko je zatiaľ nezodpovedaná otázka.