najčítanejšie recenzie.
Repulsion
Boarding School
Cyntoryn zvieratiek
Na rozdiel od diel ako Osvietenie, Mŕtva zóna či Carrie nerežíroval Cintorín domácich zvierat z roku 1989 známy režisér a tento film ani nepatrí medzi kriticky najuznávanejšie z diel podľa predlohy Stephena Kinga. Pomerne presne sa drží príbehu z knihy, veď scenár napísal samotný spisovateľ, a filmársky ide o skôr jednoduché a priamočiare dielo. Vďaka výbornej atmosfére a niekoľkým pamätným scénam a výrokom si aj tak vyslúžil svoj vlastný osobitný kult, takže nepochybne bolo nemálo fanúšikov zvedavých, ako bude vyzerať remake, či nová adaptácia knihy, uvádzaná do distribúcie pod menom Cyntoryn zvieratiek.
Brightburn
Nie sme vôbec ďaleko od nedávneho Potomka, hoci témy ako odcudzenie tentokrát skúmame oveľa povrchnejšie. Tu máme totiž skôr superhrdinský námet a tomu zodpovedá aj štýl jeho spracovania. Spraviť Supermana naopak znie zaujímavo predovšetkým ako hypotéza, či pokus. Tentokrát bez vysvetľovania a príbehu z planéty Kryptón. Prečo by ten tvor, ktorý padne na zem a má nadprirodzené schopnosti, nemohol byť zlý? V poslednom čase sa predsa zvykli superhrdinovia skúmať zo všetkých strán a robili sa filmy či rovno seriály o každom jednom období ich života. Úskalia tohto spracovania musia nepochybne napadať každému, poňať sa ale dá mnohými spôsobmi.
Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami
recenzie.
Ruin Me
Netrčte v meste, poďte sa hrať do prírody
Pri filmoch o zábave iných už prestáva dávať zmysel hľadať inšpirácie, či kohokoľvek obviňovať z vykrádania. Skôr začínajú pôsobiť ako samostatný žáner, ktorému už chýba len jedno. Nájsť spôsob, ako chcú diváka strašiť, a možno aj jediný film, ktorý by ukázal, že týmto smerom má zmysel to ďalej skúšať. Doteraz nemusel nevyhnutne ísť vo všetkých prípadoch o úplný odpad, nikde ale nebola zápletka so strašenými postavami plne funkčná a nejavila sa ako výrazná pridaná hodnota. Prečo by ale niektorý zo série pokusov nemohol byť aj úspešný? Tento sa volá Ruin Me.
„V slasheroch a survivaloch predsa vždy musia byť rôznorodí ľudia, nech sa môžu poriadne hádať a urážať.“
Oproti kolotočiarskym atrakciám, zábavným parkom aj klaustrofobickým domom môže pôsobiť sympaticky prostredie lesa. Ako z najkrajšieho slashera, do ktorého zapadá aj skupinka rôznorodých mladých ľudí. Mierne čudné už môžu byť ich rôzne ciele, prehnané motivácie rôznymi smermi. Hlavne keď hovoria o výhre a zdajú sa ňou posadnutí, natoľko že diváka mätie, čo za podujatie to má byť. To by ale problém byť nemusel, v slasheroch a survivaloch predsa vždy musia byť rôznorodí ľudia, nech sa môžu poriadne hádať, urážať sa a tiež nech môže každý zomrieť jemu svedčiacim spôsobom.
V poriadku je aj prechod do neistoty, keď má divák stratiť pocit, že všetko je pod kontrolou. Prvá naháňačka a pokus o strašenie totiž pôsobia presne ako sa dá pri podobnom žánri čakať. Vidíme, ako sa niekto zabáva, niekto niekoho straší bez toho, aby mu malo dôvod hroziť akékoľvek nebezpečie. Tento pocit neskôr nahradí čosi podobnejšie nechápaniu, čo sa to tu deje, respektíve o čom sa nás to ešte snažia presvedčiť. Takže prvé chvíle je dobré si užiť. Nepríde žiadna scéna, ktorá by sa dala nazvať skutočne výraznou, možno raz alebo dvakrát sa mierne zľaknete. Ako tak príjemný je v zásade presvedčivý pocit, že niečo sa tu skutočne deje, naozaj je čoho sa báť a film začína vyzerať ako skutočný horor. Kiežby vytrval.
„Postavy dostávajú zábavu, za ktorúsi zaplatili, môžeme im závidieť a to je tak všetko.“
My by sme totiž keď tak mali skĺznuť do chaosu, to skutočné nebezpečie by malo byť neorganizované a priamočiare. Namiesto toho vidíme komplikované schémy blížiace sa mučeniu zo Saw, čo nám ale jasne hovorí, že tu je opäť všetko pod kontrolou. Postavy dostávajú zábavu, za ktorúsi zaplatili, môžeme im závidieť a to je tak všetko. Zároveň je otázne, nakoľko dáva zmysel aj ich strach. Ten mal v jednej chvíli kulminovať, keď uverili, že sú v skutočnom nebezpečí. Nemali dôvod mu veriť pri nasledujúcich udalostiach, počas ktorých sa ale tvária, ako keby ich skutočne niekto naháňal. Ako keby sa herné plány zrazu stali skutočnými a oni boli úprimne presvedčení, že bojujú o svoje životy.
„Pokus o hlboké a citlivé dialógy pôsobia ako pravá katastrofa.“
Scenár žiaľ v nepresvedčivosti nie je vôbec osamotený. Pri inak profesionálne sa tváriacej produkcii skutočne zarazia niektoré herecké výkony, ktoré vám možno pripomenú predstavenia detí predškolského veku. Vyniká predovšetkým hlavná hrdinka, čo ale môže byť tým, že dostane najviac dramatických dialógov. Predsa, niečo iné je kričať, behať, hádať sa a stvárať hlúposti. Pokus o hlboké a citlivé dialógy pôsobia ako pravá katastrofa. Hovoríme si, či si ich radšej nemohli celkom odpustiť. Oni sú ale podstatné pre finále a celú pointu diela. Mohli si odpustiť tú ako celok? Ťažko povedať, keďže na pocitoch z predošlého pozerania už nedokáže nič zmeniť, nespraví ich hororovejšími. Dá sa to možno povedať o filmu ako celku, že nakoniec nebol až taký nevinný, ako by sme sa mohli sťažovať. Koho to už ale v tej chvíli zaujíma.
Ruin Me teda opäť nie je dôkazom, že nakrúcať filmy o hororových zábavách a prepracovanom strašení postáv má zmysel. Vďaka prírode a náznakom slashera sa naň možno pozerá o niečo lepšie. Menej sa tiež snaží zamerať len na strašenie, viac pripomína klasický slasher, čo má tiež svoje výhody. Problém je v deravom scenári, a hereckej katastrofe. Tie naznačujú, že to isté sa dalo spraviť aj lepšie. Už o koľko je zatiaľ nezodpovedaná otázka.
