najčítanejšie recenzie.
Hellions
Antiviral
Predstavte si svet, v ktorom sú ľudia natoľko posadnutí celebritami, že sa dávajú dobrovoľne infikovať ich chorobami. A dokonca sú ochotní za to aj celkom slušne platiť. 3. 5. 2013
Body Cam
Celková výstavba deja je prinajmenšom zvláštna. Často zostáva celkom na povrchu a zároveň využíva množstvo nie veľmi logických skratiek. Miestami nám to môže pripomínať lacnú televíznu zábavu, inokedy sa môžeme snažiť vidieť úmyselne využité prostriedky. Práca s nadprirodzenými prvkami totiž nie je vôbec nejak konvenčne duchárska, snaží sa nás buď jednoducho zabaviť, alebo nám niečo povedať. Hoci s brutalitou nejdeme do žiadneho extrému, cítime, že dielo je ladené príliš mládežnícky až nasládlo, aby sa jej tam hodilo viac. Napätie pritom celkom nechýba. Nie je intenzívne hororové ani ťaživé, divákovi ale nedá celkom vydýchnuť a darí sa mu držať si jeho pozornosť a udržiavať v ňom určitú mieru strachu.
The Lodge
Opäť situácia s miernymi nedostatkami na strane logiky, teda tak v základoch, kde na nás našťastie nekričia. Že sa psychiater zamiluje do pacientky je vec, ktorá sa určite stať môže. Tiež že sa kvôli nej rozvedie, a chce sa s ňou oženiť. Rovnako je pochopiteľné, ak mu záleží na tom, aby ju prijali jeho deti. V inom prípade by možno dávalo zmysel, ak by chcel, nech spolu strávia pár dní. On ale pozná jej zdravotný stav. Aj ako ju deti nenávidia a určite sa jej nebudú snažiť život uľahčiť. Môže to dopadnúť inak než tragicky? Ak spolu na pár dní zavítajú do celkom osamotenej a snehom od sveta odrezanej The Lodge?
I Spit on Your Grave (2010)
recenzie.
Ruin Me
Netrčte v meste, poďte sa hrať do prírody
Pri filmoch o zábave iných už prestáva dávať zmysel hľadať inšpirácie, či kohokoľvek obviňovať z vykrádania. Skôr začínajú pôsobiť ako samostatný žáner, ktorému už chýba len jedno. Nájsť spôsob, ako chcú diváka strašiť, a možno aj jediný film, ktorý by ukázal, že týmto smerom má zmysel to ďalej skúšať. Doteraz nemusel nevyhnutne ísť vo všetkých prípadoch o úplný odpad, nikde ale nebola zápletka so strašenými postavami plne funkčná a nejavila sa ako výrazná pridaná hodnota. Prečo by ale niektorý zo série pokusov nemohol byť aj úspešný? Tento sa volá Ruin Me.
„V slasheroch a survivaloch predsa vždy musia byť rôznorodí ľudia, nech sa môžu poriadne hádať a urážať.“
Oproti kolotočiarskym atrakciám, zábavným parkom aj klaustrofobickým domom môže pôsobiť sympaticky prostredie lesa. Ako z najkrajšieho slashera, do ktorého zapadá aj skupinka rôznorodých mladých ľudí. Mierne čudné už môžu byť ich rôzne ciele, prehnané motivácie rôznymi smermi. Hlavne keď hovoria o výhre a zdajú sa ňou posadnutí, natoľko že diváka mätie, čo za podujatie to má byť. To by ale problém byť nemusel, v slasheroch a survivaloch predsa vždy musia byť rôznorodí ľudia, nech sa môžu poriadne hádať, urážať sa a tiež nech môže každý zomrieť jemu svedčiacim spôsobom.
V poriadku je aj prechod do neistoty, keď má divák stratiť pocit, že všetko je pod kontrolou. Prvá naháňačka a pokus o strašenie totiž pôsobia presne ako sa dá pri podobnom žánri čakať. Vidíme, ako sa niekto zabáva, niekto niekoho straší bez toho, aby mu malo dôvod hroziť akékoľvek nebezpečie. Tento pocit neskôr nahradí čosi podobnejšie nechápaniu, čo sa to tu deje, respektíve o čom sa nás to ešte snažia presvedčiť. Takže prvé chvíle je dobré si užiť. Nepríde žiadna scéna, ktorá by sa dala nazvať skutočne výraznou, možno raz alebo dvakrát sa mierne zľaknete. Ako tak príjemný je v zásade presvedčivý pocit, že niečo sa tu skutočne deje, naozaj je čoho sa báť a film začína vyzerať ako skutočný horor. Kiežby vytrval.
„Postavy dostávajú zábavu, za ktorúsi zaplatili, môžeme im závidieť a to je tak všetko.“
My by sme totiž keď tak mali skĺznuť do chaosu, to skutočné nebezpečie by malo byť neorganizované a priamočiare. Namiesto toho vidíme komplikované schémy blížiace sa mučeniu zo Saw, čo nám ale jasne hovorí, že tu je opäť všetko pod kontrolou. Postavy dostávajú zábavu, za ktorúsi zaplatili, môžeme im závidieť a to je tak všetko. Zároveň je otázne, nakoľko dáva zmysel aj ich strach. Ten mal v jednej chvíli kulminovať, keď uverili, že sú v skutočnom nebezpečí. Nemali dôvod mu veriť pri nasledujúcich udalostiach, počas ktorých sa ale tvária, ako keby ich skutočne niekto naháňal. Ako keby sa herné plány zrazu stali skutočnými a oni boli úprimne presvedčení, že bojujú o svoje životy.
„Pokus o hlboké a citlivé dialógy pôsobia ako pravá katastrofa.“
Scenár žiaľ v nepresvedčivosti nie je vôbec osamotený. Pri inak profesionálne sa tváriacej produkcii skutočne zarazia niektoré herecké výkony, ktoré vám možno pripomenú predstavenia detí predškolského veku. Vyniká predovšetkým hlavná hrdinka, čo ale môže byť tým, že dostane najviac dramatických dialógov. Predsa, niečo iné je kričať, behať, hádať sa a stvárať hlúposti. Pokus o hlboké a citlivé dialógy pôsobia ako pravá katastrofa. Hovoríme si, či si ich radšej nemohli celkom odpustiť. Oni sú ale podstatné pre finále a celú pointu diela. Mohli si odpustiť tú ako celok? Ťažko povedať, keďže na pocitoch z predošlého pozerania už nedokáže nič zmeniť, nespraví ich hororovejšími. Dá sa to možno povedať o filmu ako celku, že nakoniec nebol až taký nevinný, ako by sme sa mohli sťažovať. Koho to už ale v tej chvíli zaujíma.
Ruin Me teda opäť nie je dôkazom, že nakrúcať filmy o hororových zábavách a prepracovanom strašení postáv má zmysel. Vďaka prírode a náznakom slashera sa naň možno pozerá o niečo lepšie. Menej sa tiež snaží zamerať len na strašenie, viac pripomína klasický slasher, čo má tiež svoje výhody. Problém je v deravom scenári, a hereckej katastrofe. Tie naznačujú, že to isté sa dalo spraviť aj lepšie. Už o koľko je zatiaľ nezodpovedaná otázka.
