hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Victor Frankenstein

Znova to isté inak, nudnejšie
Frankenstein je krásny príklad postavy, ktorá svojou slávou ďaleko presiahla dielo, z ktorého pochádza. Totiž Frankenstein pôvodne nebola ani oživená príšera, ale jej stvoriteľ. To je už samozrejme všetkým jedno, rovnako ako presný obsah diela, v ktorom sa prvýkrát objavil. Aj to, že ho napísala Mary Shelley a malo ísť o prvý román žánra sci fi aj jeden z prvých hororov. Tá Mary Shelley, o ktorej sa nikdy nemôže nespomenúť, že bola manželkou Percy Bysshe Shelleyho. A znova sa hlavne v našich končinách všetci len tvária, že vedia, o koho ide. Čo už, z Frankensteina je kultúrne dedičstvo s kolektívnym vlastníctvom, takže každý si s ním už robí, čo chce. Teraz nám napríklad film opisuje neznámy príbeh jeho tvorcu a tak sa aj volá, Victor Frankenstein.
4. 12. 2015

Grave Encounters

Quo vadis, found footage?
Senzácia, ktorú vyvolal v roku 1999 film Záhada Blair Witch si svojou hrou na autentickosť od mnohých puristov vyslúžila nálepku lacnosti až podradnosti. Formát found footage nebol nový, využil ho už v roku 1980 Ruggero Deodato pri svojom otrasnom filme Cannibal Holocaust.
26. 4. 2012

Honeymoon

Niekto sa zo svadobnej cesty nechce vrátiť. Iný by aj rád...
Ľudia sa počas života nielen menia. Oni sú iní neustále. Ako to do asi najväčších detailov rozobral Luigi Pirandello, v každom človeku sa skrýva nespočetne identít, z ktorých ani jedna sa nedá označiť za skutočnú. Všetci sme len obrazom v očiach seba samého a v očiach každého človeka, ktorého v živote stretneme. Každý z týchto obrazov je iný a jednotlivec nemá nikdy šancu ich všetky spoznať. Teda nemôže spoznať seba samého, pretože nič také ako skutočný on vlastne neexistuje. Takže, kto vlastne môže povedať, že vie komu to prisahá vernosť až do konca života? Nezačínajú niektorí pochybovať už keď odcestujú na svoj Honeymoon?
10. 2. 2015

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

Knock Knock

Dvere neotvárať, film nepozerať
Predstavte si, že ste muž po štyridsiatke a rodina vám odišla na víkend k moru. Žijete na predmestí, naokolo nikde nikto a na dvere vám zaklopú dve sporo odeté dvadsaťročné dievčatá. Taxikár ich odviezol na zlú adresu, jedna si telefón zabudla, druhej premokol a nefunguje. Potrebovali by sa trocha zohriať, počkať na ďalší taxík. Je to síce trocha trápne, ale šaty majú premočené, v tých nemôžu prísť na party. Nemohli by si ich hodiť do sušičky? Zatiaľ hostiteľovi zo slušnosti pochvália dom, obdivujú jeho zbierku platní. Aj vypracované telo. Z bežných rozhovorov postupne prechádzajú aj na témy o sexe. Skutočne išlo o celkom náhodné Knock Knock?
30. 11. 2015

recenzie.

The Burning

Andrej Gomora | 22. 4. 2014
0
8/10          
žáner:
retro, slasher

Horúce osemdesiate roky


Intenzitu vraždenia tínedžerov v osemdesiatych rokoch ťažko pokladať za náhodnú. Jej vysvetlení sa ponúka veľa, hneď ako prvá by mohla byť hlboká nenávisť voči nadchádzajúcej generácii, keď Američania po niečom na spôsob Battle Royale túžili už dávno pred Japoncami. Rovnako by tu ale mohlo ísť o objavenie širšej využiteľnosti mladých tiel, nie len na ich krájanie. Azda najslávnejšou sa v tomto smere stala siahodlhá séria Piatka trinásteho, narážajúca vďaka filmu Jason X až na absolútne dno. Načasovanie do letnej sezóny párenia v najvhodnejšom revíri tábora pre pubertiakov veľmi pomohlo zvýrazniť erotický element. Ten istý recept využil aj o niečo menej známy, no minimálne rovnako kvalitný horor The Burning.
 

Názov sa odvoláva na nehodu niekdajšieho správcu tábora. Nepríjemnému ožranovi sa mládež chcela pomstiť hlúpym žartom. Miesto toho ho takmer upálili zaživa a nechali znetvoreného na zvyšok života. Jeden z aktérov nehody je teraz vedúcim, a okrem bežného živote v tábore so všetkými románikmi a naťahovačkami pripravuje pre táborníkov aj lodičkový výlet. Tri dni zostanú izolovaní, odkázaní sami na seba. Lepšiu príležitosť na pomstu už správca nedostane.

„Keď sa z neho stane vrah, v zjednodušení jeho správania ide film znova až na doraz."

Asi najslabšou scénou filmu je hneď tá prvá. Keď aj prijmeme, že správca mohol byť opitý a zrovna sa zobudil, tak hlúpo sa upáliť by človek nedokázal ani naschvál. Keď sa z neho stane vrah, v zjednodušení jeho správania ide film znova až na doraz. Ide tu o klasický vraždiaci stroj z osemdesiatych rokov. Kým u Jasona či Michaela Meyersa existovalo presné vysvetlenie ich správania, tu správca prestane myslieť, a už len zaradom vraždí. No dobre, čo už mu iné pri takom vzhľade zostáva. Aspoň náznak ľudskej stránky mu ale mohli nechať.

Bežný život v tábore dostáva trochu priveľký priestor, a na prvú skutočnú akciu si počkáme. V tejto časti dostaneme všetky povinné falošné poplachy. Teda dievča zabehne do lesa po loptu a nájdu ju práve keď vrah pozdvihne nožnice nad jej hlavu. Zo spŕch sa ozve hysterické jačanie vinou nadržaného zvedavca. Najviac sa samozrejme riešia vzťahy medzi chlapcami a dievčatami, svalovcami a padavkami a medzi vtipkármi a ich obeťami. K vyslovenej nude sa nikdy nedostane, vyhotovenie je dobré, len tých drahôt mohol film robiť menej. Prítomnosť správcu vnímame ako hrozbu od začiatku, už sme aj videli čo dokáže, a tak sa atmosféra príliš neuvoľňuje. Keď sa raz krviprelievanie konečne rozbehne, rozhodne stojí za to po všetkých stránkach.

„Násilné scény si zachovávajú naivnosť, pritom sú nápadité a je ich viac ako dosť."

V osemdesiatych rokoch mala túžba po brutalite jednu veľkú prekážku, a tou boli technické možnosti jej zobrazenia. Tom Savini, označovaný ako kráľ kečupu, sa aj v The Burning s možnosťami svojej doby vyrovnáva veľmi dobre. Pravdaže, nečakajme gornový realizmus. Násilné scény si zachovávajú naivnosť, pritom sú nápadité a je ich viac ako dosť. Veľké záhradnícke nožnice, ako obľúbená zbraň znetvoreného správcu, si užijú všestranné využitie, vrcholom je samozrejme zobrazenie jeho zohavenej tváre. Z potenciálnych obetí má vrah možnosť bohatého výberu, a skoro každé zabitie si poriadne užije. Či už samostatne, alebo skupinovo. Na záver musí byť pravdaže naháňačka, a dramatický súboj so spektakulárnym koncom a pomocou v poslednej chvíli.

The Burning má všetko, čo k osemdesiatym rokom patrí. Lacnú efektnosť, priblblosť, neuveriteľné zjednodušovanie aj hlúpe historky. Človek pre ne musí mať pochopenie, musí sa vedieť uvoľniť a užiť si zdanlivo bezstarostnú a uvoľnenú dobu. Vtedy sa môže vnoriť do príjemnej atmosféry, a naplno vstrebať prostredie lietajúcich prstov a polonahých mladých tiel. Čo viac už treba ku šťastiu?

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok