najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Bird Box
Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.
The Abominable Dr. Phibes
After Midnight
Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
I Am Not a Serial Killer
John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
25. 4. 2017recenzie.
The Burning
Horúce osemdesiate roky
Názov sa odvoláva na nehodu niekdajšieho správcu tábora. Nepríjemnému ožranovi sa mládež chcela pomstiť hlúpym žartom. Miesto toho ho takmer upálili zaživa a nechali znetvoreného na zvyšok života. Jeden z aktérov nehody je teraz vedúcim, a okrem bežného živote v tábore so všetkými románikmi a naťahovačkami pripravuje pre táborníkov aj lodičkový výlet. Tri dni zostanú izolovaní, odkázaní sami na seba. Lepšiu príležitosť na pomstu už správca nedostane.
„Keď sa z neho stane vrah, v zjednodušení jeho správania ide film znova až na doraz."
Asi najslabšou scénou filmu je hneď tá prvá. Keď aj prijmeme, že správca mohol byť opitý a zrovna sa zobudil, tak hlúpo sa upáliť by človek nedokázal ani naschvál. Keď sa z neho stane vrah, v zjednodušení jeho správania ide film znova až na doraz. Ide tu o klasický vraždiaci stroj z osemdesiatych rokov. Kým u Jasona či Michaela Meyersa existovalo presné vysvetlenie ich správania, tu správca prestane myslieť, a už len zaradom vraždí. No dobre, čo už mu iné pri takom vzhľade zostáva. Aspoň náznak ľudskej stránky mu ale mohli nechať.
Bežný život v tábore dostáva trochu priveľký priestor, a na prvú skutočnú akciu si počkáme. V tejto časti dostaneme všetky povinné falošné poplachy. Teda dievča zabehne do lesa po loptu a nájdu ju práve keď vrah pozdvihne nožnice nad jej hlavu. Zo spŕch sa ozve hysterické jačanie vinou nadržaného zvedavca. Najviac sa samozrejme riešia vzťahy medzi chlapcami a dievčatami, svalovcami a padavkami a medzi vtipkármi a ich obeťami. K vyslovenej nude sa nikdy nedostane, vyhotovenie je dobré, len tých drahôt mohol film robiť menej. Prítomnosť správcu vnímame ako hrozbu od začiatku, už sme aj videli čo dokáže, a tak sa atmosféra príliš neuvoľňuje. Keď sa raz krviprelievanie konečne rozbehne, rozhodne stojí za to po všetkých stránkach.
„Násilné scény si zachovávajú naivnosť, pritom sú nápadité a je ich viac ako dosť."
V osemdesiatych rokoch mala túžba po brutalite jednu veľkú prekážku, a tou boli technické možnosti jej zobrazenia. Tom Savini, označovaný ako kráľ kečupu, sa aj v The Burning s možnosťami svojej doby vyrovnáva veľmi dobre. Pravdaže, nečakajme gornový realizmus. Násilné scény si zachovávajú naivnosť, pritom sú nápadité a je ich viac ako dosť. Veľké záhradnícke nožnice, ako obľúbená zbraň znetvoreného správcu, si užijú všestranné využitie, vrcholom je samozrejme zobrazenie jeho zohavenej tváre. Z potenciálnych obetí má vrah možnosť bohatého výberu, a skoro každé zabitie si poriadne užije. Či už samostatne, alebo skupinovo. Na záver musí byť pravdaže naháňačka, a dramatický súboj so spektakulárnym koncom a pomocou v poslednej chvíli.
The Burning má všetko, čo k osemdesiatym rokom patrí. Lacnú efektnosť, priblblosť, neuveriteľné zjednodušovanie aj hlúpe historky. Človek pre ne musí mať pochopenie, musí sa vedieť uvoľniť a užiť si zdanlivo bezstarostnú a uvoľnenú dobu. Vtedy sa môže vnoriť do príjemnej atmosféry, a naplno vstrebať prostredie lietajúcich prstov a polonahých mladých tiel. Čo viac už treba ku šťastiu?
