najčítanejšie recenzie.
Furies
Krátky úvod nám predstaví jediné dve postavy diela, ktoré sa snaží nejako rozpracovať aj ako ľudí. Presnejšie len ich vzťah, aká je jedna neschopná, stratená a odkázaná, a ako tá druhá túži, aby sa konečne dala dokopy. Nebude pri nej vždy, čo sa následne aj potvrdí. Kayla sa ocitne celkom sama. Vylezie z drevenej debne niekde uprostred divočiny, a samozrejme jej nenapadne nič lepšie, ako začať kričať na Maddie. Kde trčí? Tá sa zatiaľ neobjaví. Miesto nej začnú okolo Kayly pobehovať akísi čudáci, nejakí Furies.
Demon
Svadba je vraj vždy tak trochu lotéria. Ak si aj myslíte, že človeka, s ktorým sa idete do konca života spojiť, poznáte, zriedka si beriete len jeho. Určite sa budete snažiť jeho rodinu prijať, byť tolerantný a pokúšať sa nájsť si k sebe navzájom cestu. Sú to síce poľskí burani a ožrani, ale nakoniec sú to predsa určite dobrí ľudia. V zásade by to nakoniec asi aj išlo, keby súčasťou ich rodinného dedičstva nebol aj Demon.
13. 9. 2016Gwen
Keďže ponurá a pomalá atmosféra sa viackrát úspešne kombinovala so skutočne hororovými prvkami, možno je lepšie hneď upozorniť. Zápletka sa príliš nerozvinie a nepríde ani žiadne veľké prekvapenie, radšej naň nečakajte. Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví. Matka a dve dcéry v osamelom sídle. Otec bojuje na Kryme, živí v nich nádej, že raz ešte povstanú z biedy. Ostatné domy už skôr nedobrovoľne ako z vlastnej vôle obyvatelia opustili, túžila po nich ťažiarska spoločnosť, tak ako túži aj po tom poslednom obývanom. Matka aj dcéry sú odhodlané nepredať, už len z úcty k otcovi. Ich život je pritom ešte ťažší, než akým by ho robili len objektívne podmienky jeho zložitosti.
Bliss
Umelci vraj tvoria pod vplyvom drog. Niektorí tento mýtus popierajú, a tvrdia, že bez jasnej hlavy to nejde. Iní ho aktívne podporujú. Vraj inak sa tvoriť ani nedá. V tomto prípade je to celkom zjavné, umelkyni to ide dokonca najlepšie v stave, keď si ani nepamätá, že niečo tvorila. Vlastne ani nevie, čo presne za ten čas užila. Čo okrem maľovania robila. Ani čo za maľbu to nakoniec má byť. Ako keby ani netvorila ona sama, len slúžila nejakým zvláštnym silám a procesom. A stavu, ktorý sa dá opísať ako Bliss.
Bitter Feast
recenzie.
The Burning
Horúce osemdesiate roky
Názov sa odvoláva na nehodu niekdajšieho správcu tábora. Nepríjemnému ožranovi sa mládež chcela pomstiť hlúpym žartom. Miesto toho ho takmer upálili zaživa a nechali znetvoreného na zvyšok života. Jeden z aktérov nehody je teraz vedúcim, a okrem bežného živote v tábore so všetkými románikmi a naťahovačkami pripravuje pre táborníkov aj lodičkový výlet. Tri dni zostanú izolovaní, odkázaní sami na seba. Lepšiu príležitosť na pomstu už správca nedostane.
„Keď sa z neho stane vrah, v zjednodušení jeho správania ide film znova až na doraz."
Asi najslabšou scénou filmu je hneď tá prvá. Keď aj prijmeme, že správca mohol byť opitý a zrovna sa zobudil, tak hlúpo sa upáliť by človek nedokázal ani naschvál. Keď sa z neho stane vrah, v zjednodušení jeho správania ide film znova až na doraz. Ide tu o klasický vraždiaci stroj z osemdesiatych rokov. Kým u Jasona či Michaela Meyersa existovalo presné vysvetlenie ich správania, tu správca prestane myslieť, a už len zaradom vraždí. No dobre, čo už mu iné pri takom vzhľade zostáva. Aspoň náznak ľudskej stránky mu ale mohli nechať.
Bežný život v tábore dostáva trochu priveľký priestor, a na prvú skutočnú akciu si počkáme. V tejto časti dostaneme všetky povinné falošné poplachy. Teda dievča zabehne do lesa po loptu a nájdu ju práve keď vrah pozdvihne nožnice nad jej hlavu. Zo spŕch sa ozve hysterické jačanie vinou nadržaného zvedavca. Najviac sa samozrejme riešia vzťahy medzi chlapcami a dievčatami, svalovcami a padavkami a medzi vtipkármi a ich obeťami. K vyslovenej nude sa nikdy nedostane, vyhotovenie je dobré, len tých drahôt mohol film robiť menej. Prítomnosť správcu vnímame ako hrozbu od začiatku, už sme aj videli čo dokáže, a tak sa atmosféra príliš neuvoľňuje. Keď sa raz krviprelievanie konečne rozbehne, rozhodne stojí za to po všetkých stránkach.
„Násilné scény si zachovávajú naivnosť, pritom sú nápadité a je ich viac ako dosť."
V osemdesiatych rokoch mala túžba po brutalite jednu veľkú prekážku, a tou boli technické možnosti jej zobrazenia. Tom Savini, označovaný ako kráľ kečupu, sa aj v The Burning s možnosťami svojej doby vyrovnáva veľmi dobre. Pravdaže, nečakajme gornový realizmus. Násilné scény si zachovávajú naivnosť, pritom sú nápadité a je ich viac ako dosť. Veľké záhradnícke nožnice, ako obľúbená zbraň znetvoreného správcu, si užijú všestranné využitie, vrcholom je samozrejme zobrazenie jeho zohavenej tváre. Z potenciálnych obetí má vrah možnosť bohatého výberu, a skoro každé zabitie si poriadne užije. Či už samostatne, alebo skupinovo. Na záver musí byť pravdaže naháňačka, a dramatický súboj so spektakulárnym koncom a pomocou v poslednej chvíli.
The Burning má všetko, čo k osemdesiatym rokom patrí. Lacnú efektnosť, priblblosť, neuveriteľné zjednodušovanie aj hlúpe historky. Človek pre ne musí mať pochopenie, musí sa vedieť uvoľniť a užiť si zdanlivo bezstarostnú a uvoľnenú dobu. Vtedy sa môže vnoriť do príjemnej atmosféry, a naplno vstrebať prostredie lietajúcich prstov a polonahých mladých tiel. Čo viac už treba ku šťastiu?
