recenzie.

The Burning

Andrej Gomora | 22. 4. 2014

0

8/10          

žáner:

retro, slasher

Horúce osemdesiate roky

Názov sa odvoláva na nehodu niekdajšieho správcu tábora. Nepríjemnému ožranovi sa mládež chcela pomstiť hlúpym žartom. Miesto toho ho takmer upálili zaživa a nechali znetvoreného na zvyšok života. Jeden z aktérov nehody je teraz vedúcim, a okrem bežného živote v tábore so všetkými románikmi a naťahovačkami pripravuje pre táborníkov aj lodičkový výlet. Tri dni zostanú izolovaní, odkázaní sami na seba. Lepšiu príležitosť na pomstu už správca nedostane.

„Keď sa z neho stane vrah, v zjednodušení jeho správania ide film znova až na doraz."

Asi najslabšou scénou filmu je hneď tá prvá. Keď aj prijmeme, že správca mohol byť opitý a zrovna sa zobudil, tak hlúpo sa upáliť by človek nedokázal ani naschvál. Keď sa z neho stane vrah, v zjednodušení jeho správania ide film znova až na doraz. Ide tu o klasický vraždiaci stroj z osemdesiatych rokov. Kým u Jasona či Michaela Meyersa existovalo presné vysvetlenie ich správania, tu správca prestane myslieť, a už len zaradom vraždí. No dobre, čo už mu iné pri takom vzhľade zostáva. Aspoň náznak ľudskej stránky mu ale mohli nechať.

Bežný život v tábore dostáva trochu priveľký priestor, a na prvú skutočnú akciu si počkáme. V tejto časti dostaneme všetky povinné falošné poplachy. Teda dievča zabehne do lesa po loptu a nájdu ju práve keď vrah pozdvihne nožnice nad jej hlavu. Zo spŕch sa ozve hysterické jačanie vinou nadržaného zvedavca. Najviac sa samozrejme riešia vzťahy medzi chlapcami a dievčatami, svalovcami a padavkami a medzi vtipkármi a ich obeťami. K vyslovenej nude sa nikdy nedostane, vyhotovenie je dobré, len tých drahôt mohol film robiť menej. Prítomnosť správcu vnímame ako hrozbu od začiatku, už sme aj videli čo dokáže, a tak sa atmosféra príliš neuvoľňuje. Keď sa raz krviprelievanie konečne rozbehne, rozhodne stojí za to po všetkých stránkach.

„Násilné scény si zachovávajú naivnosť, pritom sú nápadité a je ich viac ako dosť."

V osemdesiatych rokoch mala túžba po brutalite jednu veľkú prekážku, a tou boli technické možnosti jej zobrazenia. Tom Savini, označovaný ako kráľ kečupu, sa aj v The Burning s možnosťami svojej doby vyrovnáva veľmi dobre. Pravdaže, nečakajme gornový realizmus. Násilné scény si zachovávajú naivnosť, pritom sú nápadité a je ich viac ako dosť. Veľké záhradnícke nožnice, ako obľúbená zbraň znetvoreného správcu, si užijú všestranné využitie, vrcholom je samozrejme zobrazenie jeho zohavenej tváre. Z potenciálnych obetí má vrah možnosť bohatého výberu, a skoro každé zabitie si poriadne užije. Či už samostatne, alebo skupinovo. Na záver musí byť pravdaže naháňačka, a dramatický súboj so spektakulárnym koncom a pomocou v poslednej chvíli.

The Burning má všetko, čo k osemdesiatym rokom patrí. Lacnú efektnosť, priblblosť, neuveriteľné zjednodušovanie aj hlúpe historky. Človek pre ne musí mať pochopenie, musí sa vedieť uvoľniť a užiť si zdanlivo bezstarostnú a uvoľnenú dobu. Vtedy sa môže vnoriť do príjemnej atmosféry, a naplno vstrebať prostredie lietajúcich prstov a polonahých mladých tiel. Čo viac už treba ku šťastiu?