hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

Masks

Andrej Gomora | 5. 3. 2013
1
7/10          
žáner:
independent, slasher

Zabudnite na Stanislavského, hrať vás naučí Gdula


Nemecký horor sa vzmáha, a hľadá svoju tvár. Po postapokalyptickom Hell skúša ako mu pristane žltá maska talianskeho Gialla (viac o tomto podžánri nájdete v našom článku). Požičiava si jeho kameru, brutalitu, ženskú obeť, farebnosť aj gýčovitosť. Ako pôjdu dokopy s nemeckom si môžeme pozrieť vo filme Masks.
 

„Aj keď Gdulova teória nie je úplne vysvetlená, zdá sa že bral bolesť ako stimulant hereckých výkonov."

Už samotný príbeh je odkazom na Suspiriu Daria Argenta. Kým tam prišla Američanka do Nemecka na tanečnú školu, tu ide hlavná postava na hereckú školu založenú poľským učiteľom. Tak ako v Suspirii, aj tu cestou do školy stretne na smrť vyplašenú bývalú žiačku na úteku. A rovnako vidíme, ako ju ten istý večer zabijú. Školu tentokrát neovládajú čarodejnice, aj keď až tak ďaleko od nich nie sme. Jej zakladateľ Matteusz Gdula tu svojho času vyučoval veľmi netradičnou metódou. Študenti zomierali, a on sám nakoniec spáchal samovraždu. Aj keď jeho teória nie je jasne vysvetlená, zdá sa že bral bolesť ako stimulant hereckých výkonov. Film je v tomto smere trochu deravý, keďže napriek všetkému škola stále funguje a hlási sa k svojmu odkazu. Vyučovanie vyzerá viac menej normálne, spolužiaci sú k novoprišelkyni nevrlí, ako sa patrí. Nájde len jednu spriaznenú dušu, ktorá sa ale občas stráca v časti budovy, kam študenti nemajú prístup. Práve tam sa Gdula obesil. Najprv tvrdí, že tam chodí na súkromné hodiny, neskôr prezradí, že tam sa učí Gdulovou metódou. Prejavenú závisť opätuje prosbou o pomoc. Nakoniec sa jediná kamarátka stratí, a naša hlavná hrdinka dostane ponuku byť tou vyvolenou, ktorá sa bude učiť špeciálnou metódou.

„Tvorcovia sa bez ostychu sústredili na výtvarnú stránku a atmosféru, tak ako to nakoniec v gialle má byť."

Aj keď sa na zápletku pozeráme v rámci tolerancie pre lacné mysteriózne filmy, množstvo dier v logike len veľmi tesne balansuje na hranici znesiteľnosti. Veľa udalostí až príliš zjavne nedáva zmysel a môžu pôsobiť rušivo. Tvorcovia sa bez ostychu sústredili na výtvarnú stránku a atmosféru, tak ako to nakoniec v gialle má byť. A dá sa povedať, že boli úspešní. Kamera vyznieva občas trochu silene čo sa týka kvality obrazu, ťažko povedať či kvôli snahe napodobniť techniku zo sedemdesiatych rokov, alebo pre nízky rozpočet. V kombinácii so zaujímavými farbami je ale presvedčivá a navodzuje želaný dojem sna. Dočkáme sa aj klasických záberov z pohľadu vraha, ako aj detailov kričiacich obetí.

Gore je taký, ako sa na giallo patrí, riedky, ale intenzívny. Obetí nie je veľa, ale ich smrť býva krvavá a zobrazená podrobne. Na prospech sú nie úplne dokonalé efekty, vďaka ktorým sa dá pozerať aj na zábery, ktorých realistické zobrazenie by bolo veľmi náročné na žalúdok. Jednotlivé vraždy sú pravidelne roztrúsené a predpovedateľné, čím sa drží dostatočné tempo a spád. Film dokáže udržať diváka v napätí, za predpokladu že ten sa nechá unášať, a nezasekne sa v kostrbatom príbehu.

„Na postavách sa celkovo najviac prejavilo, že ide o pokus založený na prevzatom základe a nie všetky nové súčiastky do neho pasujú."

Asi najväčšou slabinou diela je jeho obsadenie. Niektorí herci sú naozaj zlí. Iní, vrátane hlavnej predstaviteľky by v zásade ani zlí neboli, ale jednoducho na nich niečo nesedí. Štýl gialla si vyžadoval naivitu, hrdinka bolo slušné a krehké dievča. Možno aj kvôli tvrdšej nemčine vyzerá hlavná postava ako silná až agresívna osoba, a jej herecké ambície nie sú veľmi sympatické. Na postavách sa celkovo najviac prejavilo, že ide o pokus založený na prevzatom základe a nie všetky nové súčiastky do neho pasujú. Vynikajúco zato funguje hudba, typický opakujúci sa motív plní skvelo svoju úlohu a v hlave diváka zostane ešte dlho po dopozeraní filmu. Podarený je aj záver, vsádzajúci na umelecké zábery v rýchlom slede pre skutočne intenzívne napätie.

Obdivuhodné na Masks je, že sa vzpiera svojej dobe. Nejde o poctu giallu, ako vo filme Amer, ale o snahu spraviť novodobé giallo. Nezapadá do moderného hororu a jasne mieri na fanúšikov starších filmov. Pre nich nebude v žiadnom prípade sklamaním, keďže aj napriek nedostatkom poskytuje plnohodnotný zážitok. Horšie už na tom môže byť u divákov bez pochopenia pre sedemdesiate roky. Tých môže iritovať aj značná umeleckosť, aká pre súčasné priamočiare krváky nie je úplne obvyklá. Aj tak ide o kvalitne nakrútený film a už pre rozšírenie obzorov by nebolo dobré sa mu vyhnúť.

Galéria k článku
Diskusia k článku (1 príspevok) Pridať príspevok
:) Kety
5. 3. 2013, 22:36

Nemecky pokus o giallo? tak to musim vidiet:)