recenzie.

Hellions

Andrej Gomora | 12. 10. 2015

0

6/10          

žáner:

bizarre, comedy, independent

Halloweenska báseň o tehotnej tínedžerke

„Lenže zvláštne deti majú situáciu pod kontrolou a majú svoj plán."

Vyzerajú v zásade ako bežní americkí koledníci. Na Halloween sa patrí nahodiť trocha iný vzhľad. Dora zostala sama doma, nemá na nikoho náladu. Radšej si pustí horor. Deti prídu raz, už vtedy vyzerajú čudne. Sladkosti im ale dá. Začnú sa neustále vracať a byť čoraz čudnejší. Dora už ich má dosť, dohodne sa s frajerom, predsa by niekam mala zájsť. Frajer ale nechodí, zato deti sú stále otravnejšie. Keby len otravnejšie. Rozhádžu výzdobu a v ich vreci Dora zbadá aj dôvod, prečo frajer nechodí. Majú tam jeho hlavu. Volá pomoc, gynekológa, policajtov aj mamu. Lenže zvláštne deti majú situáciu pod kontrolou a majú svoj plán. Dorino dieťa v nej nebude čakať 9 mesiacov, ako by sa patrilo. Ak by aj mohlo ísť o dôvod na radosť, určite ním nie sú zvyšné okolnosti pôrodu, ako jej ho deti prezentujú.

Nádych nezávislého filmu cítiť od začiatku, veď dielo malo premiéru na festivale v Sundance. Hlavne badať nádych absurdného humoru, nie vzdialeného filmom Luckyho McKee. Absurdná až psychadelická bude aj poetika filmu, k tej sa ale prepracuje postupne. Začína sa vlastne pomerne normálne, krpci v maskách čoraz agresívnejšie obliehajú dom zmäteného a bezmocného dievčaťa. Vo chvíli, keď by sme sa ale mali začať dozvedať, čo sú to asi zač a o čo im ide, naberie dej veľmi rýchlo značne iný smer.

„Máme tu obrazy a s tými si musíme vystačiť. Rezignovať na snahu nájsť prepojenie medzi nimi a tým, čo sa skutočne odohráva."

Na čo sme sa to pozerali sa totiž vlastne ani nedozvieme. Nejde tu o jednoduchú snovú pasáž, tých sa naskladá hneď niekoľko vrstiev. Až natoľko, že na existenciu nejakej reality (teda, reálneho sveta vo filme), môžeme rovno zabudnúť. Máme tu obrazy a s tými si musíme vystačiť. Rezignovať na snahu nájsť prepojenie medzi nimi a tým, čo sa skutočne odohráva. Skutočne, vo filme, ak už teda vôbec také niečo je. Sledujeme Doru v jej dome aj mimo neho. Prenasledujú ju malé deti v maskách, o ktorých násilných úmysloch nemusíme pochybovať. Dokonca jej ich v jednej snovej pasáži názorne predvedú. Snovej, v zmysle inej úrovni reality, ako sa nachádza ona. Na pomoc jej postupne prichádzajú rôzni ľudia zobrazení komicky zjednodušene, a tak vyzerajú aj výsledky ich pomoci. Bojuje aj Dora sama, efektne ako v rozprávke. Asi aby sme si náhodou nemysleli, že nejde o zásadný úlet, zmení sa aj farba noci. Inak vlastne vyzerá úplne celý svet.

„Ide tu o rozprávkovú hororovosť, bez náznakov realizmu no s o to väčšou poetickosťou."

Strašidelnosti samozrejme zvykne pomáhať určitá dávka uveriteľnosti filmu, keď si vieme predstaviť samých seba na mieste jeho hrdinov. Hoci k niečomu podobnému sa tu ani nepriblížime, svojím spôsobom film strašidelný je. Deti sú hrozivé, Dora splašená a bezradná, navyše tehotná. Vidíme krv, násilie a dostatok drsností. Ide tu o rozprávkovú hororovosť, bez náznakov realizmu no s o to väčšou poetickosťou. Škoda, že ku koncu film čoraz menej drží pokope. Aj keď čo, a či vôbec niečo, sa skutočne stalo, sa ani nedozvieme, priebeh sa dal aspoň ako tak sledovať a do nejakej miery sa do neho dalo vcítiť. Potom ale bolo treba film niekam posunúť a zakončiť, čo bola v jeho rámci možno najmenej úspešná snaha.

Hellions je silne špecifický film, ktorý ani náhodou nemôže osloviť širšie publikum. V tom, o čo sa snaží, ale v zásade funguje. Ponúka veľmi zaujímavú poetiku, náznak myšlienky a pre tých, ktorí sa s ním stotožnia, aj dávku hrôzy. Že nejde len tak o nejakú zlátaninu jasne ukazuje už výborné nakrútenie a pocit, že možno s výnimkou záveru autori presne vedeli, čo robia. Robili to dobre, len teda, nie mnohým ľuďom po vôli.