najčítanejšie recenzie.
Boarding School
Bird Box
Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.
After Midnight
Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.
The Abominable Dr. Phibes
I Am Not a Serial Killer
John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.
25. 4. 2017recenzie.
Open Grave
Ako pochovať dobrý námet
Pri zvážení mŕtvol do masového hrobu sa asi nedá zakaždým uisťovať, či je osoba skutočne mŕtva. Hádam zomrie cestou, možno sa pod ostatnými telami zadusí. Možno bude mať šťastie a zostane navrchu. Aj napriek strate pamäte pochopí, že najlepšie by sa asi bolo dostať von. Musí byť rád, že nie je zahrabaný, miesto kam sa dostal je Open Grave.
„Vďaka preukazom zistia svoje mená, svoje identity sa snažia poskladať zo všetkých dostupných náznakov."
Povraz von hodí hlavnej postave Číňanka bez znalostí angličtiny. Odvedie ho do domu za ďalšími živými bez pamäte. Neveria si, hádajú sa, k prišelcovi sú obzvlášť podozrievaví. Vďaka preukazom zistia svoje mená, svoje identity sa snažia poskladať zo všetkých dostupných náznakov. Niektorí v sebe nájdu znalosť taliančiny, iní zručnosti v narábaní so zbraňami. Podľa fotiek sa dozvedajú, kto sa s kým asi poznal. Začnú skúmať málo vábny svet naokolo. Príroda je pekná, akurát sú všade rozvešané mŕtvoly. Visia zo stromov, trčia z plotov. A do širokého okolia sa od nich tiahne neznesiteľný smrad. Nájdu aj autá, ešte vedieť čo s nimi. Okrem mŕtvol stretnú aj živých ľudí, mŕtvolám podobných. Niektorí sú priviazaní či zavretí, všetci sa správajú prinajmenšom zvláštne. Skáču, nadávajú aj hryzú. Aby toho nebolo dosť, podľa kalendára sa niečo má stať presne zajtra. Asi niečo dôležité, ktovie či dobré, alebo zlé.
„Čudné správanie je zjednodušené a smerované len na drsný efekt vo vzťahu k divákovi."
Námet filmu a prostredie do ktorého je zasadený rozhodne majú svoj potenciál. Škoda, že ho od prvých minút začne zahadzovať. Základným problémom sú postavy, keďže film potrebuje stavať hlavne na nich. Mali by sme cítiť ich strach, zmätenosť a nedôveru, vzájomné obviňovanie sa brániace konštruktívnemu riešeniu ich situácie. Aby na nás pôsobili pocity postáv, museli by sme im napred uveriť, a potom sa s nimi stotožniť. Herci možno nie sú ani takí zlí, ako skrátka nesympatickí. Postavy sa správajú neuveriteľne silene a hlúpo. Dusno medzi ne sa tvorcovia snažia vtlačiť za každú cenu. Od začiatku na seba kričia, nadávajú si a správajú sa k sebe nepriateľsky aj bez akejkoľvek pochopiteľnej príčiny. Iste, sú v zlej situácii, čudné správanie je normálne. Lenže tu je to čudné správanie zjednodušené a smerované len na drsný efekt vo vzťahu k divákovi. Ako keby postavy mysleli hlavne na neho. Takmer ako provokácie potom pôsobia krátke časti s presvedčivým správaním. Film nás vtedy dokáže navodiť na predstavu prebudenia sa bez pamäte na cudzom mieste plnom mŕtvol. Zaujímavá je hlavne možnosť objavovania svojich schopností a spomínania si, kto som. Zápas hlavnej postavy s pochybnosťami o svojej minulosti by tiež mohol zaujať. Bez diváckej príťažlivosti postáv ale nič z ich vnútra nemôže diváka zasiahnuť.
„Atmosféra zlovestného lesa by mohla byť výborná, lenže my sa do nej neponoríme kvôli nepríjemným ľuďom, čo ho okupujú."
Násilia vo filme nie je veľa, ide skôr o nechutnosti, aké poznáme z hororov o infekciách. Celému prostrediu vrátane zombíkov a iných zjavov by sa dalo málo vytknúť, a to isté platí aj pre celú realizáciu filmu. Takmer všetko vo filme funguje dobre, s výnimkou toho hlavného, čiže postáv. Neustále sa k nim vraciame, a neustále nám film potápajú. Atmosféra zlovestného lesa by mohla byť výborná, lenže my sa do nej neponoríme kvôli nepríjemným ľuďom, čo ho okupujú. Oni nás odrádzajú aj od záujmu o dej a nakoniec aj od starostí o osud ľudstva. Dokonale zničia všetky dobré nápady a kvalitnú prácu a čas v ich spoločnosti nám dokonale pokazia.
Open Grave je príkladom filmu, ktorý skrátka nefunguje. Snaží sa, takmer všetko robí správne, akurát v tom hlavnom dokonale zlyháva. Všetka tvrdá práca vychádza nazmar, a v tom lepšom prípade zostane v divákovi len dojem premárnenej možnosti. A nádej, že nabudúce už by to mohlo vyjsť.
