najčítanejšie recenzie.
Gwen
Keďže ponurá a pomalá atmosféra sa viackrát úspešne kombinovala so skutočne hororovými prvkami, možno je lepšie hneď upozorniť. Zápletka sa príliš nerozvinie a nepríde ani žiadne veľké prekvapenie, radšej naň nečakajte. Tentokrát ideme veľmi jednoduchou a priamočiarou cestou, ktorá čerpá z toho, čo nám hneď predstaví. Matka a dve dcéry v osamelom sídle. Otec bojuje na Kryme, živí v nich nádej, že raz ešte povstanú z biedy. Ostatné domy už skôr nedobrovoľne ako z vlastnej vôle obyvatelia opustili, túžila po nich ťažiarska spoločnosť, tak ako túži aj po tom poslednom obývanom. Matka aj dcéry sú odhodlané nepredať, už len z úcty k otcovi. Ich život je pritom ešte ťažší, než akým by ho robili len objektívne podmienky jeho zložitosti.
Polaroid
Na úvodnej vražde je pozitívne, nakoľko priamo ide na vec. V poslednom čase sme si pri duchárinách zvykli na dlhé obliehanie budúcich obetí. Niečo sa na ne upne, nezmyselne sa to dokola zjavuje v ich okolí, primitívne nás to straší. Aby sme vôbec začali pochybovať, či sa to aj na niečo zmôže. Tentokrát je to hneď od začiatku krátky proces. Sekvencia pritom má všetko, čo by mať mala. Postupne hustne, buduje intenzívny strach, niečo sa zjaví, z nejasnej entity sa to sformuje na priamu a nebezpečnú silu. Ktorá svoj úmysel rovno aj dokoná. Stačilo, že niekto sa tu odfotil aparátom značky Polaroid.
Nočné mory z temnôt
Ako keby hlavným cieľom hororov posledných rokov malo byť vrátiť divákov stredného veku do detstva. Najznámejším nositeľom týchto snáh je samozrejme seriál Stranger Things, mysterióznej produkcie, ktorá má buď detských hrdinov, alebo sa odohráva pred pár desaťročiami, alebo využíva retro estetiku, je ale v poslednej dobe neúrekom. Ideálne samozrejme všetko naraz, ako je to v spomínanom seriáli. Naivným príbehom môže podobné ladenie skutočne dodať čaro, či zachrániť ich od požiadaviek na realizmus a presvedčivosť. Je to celé len svojská hra, spomienky na strašenie, a na to, čo nás vedelo naľakať, kým sme boli deti. Napríklad nejaké Nočné mory z temnôt.
Annabelle 3: Návrat
S dejovými previazaniami prichádzajú obmedzenia, nech sú aj voľné. Také tie veci, o ktorých by ste v sequeli museli počuť, preto sa v prequeli nemohli stať. Pre horor ide o celkom výrazné obmedzenie, najmä čo sa týka počtu obetí. Dostávame sa rovno do situácie, keď tie musia zostať na nule, a vlastne si zaslúži obdiv, ak sa niekomu do takého hororu vôbec chce. Ako keby sme prechádzali incidenty celkom bezvýznamné z hľadiska celkového príbehu, ktoré akurát v osamotenosti svojho priebehu mohli byť akosi drobno zaujímavé, a v ideálnom prípade aj strašidelné. Niečo ako náhodné epizódy zo života Warrenovcov, aj keď v tejto konkrétnej vystupujú minimálne.
Regression
recenzie.
Mercy Black
Opäť raz pozor na malé deti
Začiatok je priam realistický a začína s budovaním celkom uveriteľnej postavy. Či už išlo o psychickú poruchu alebo ducha, stráviť mladosť v liečebni a začínať žiť niekedy po dvadsiatke je ľudsky zaujímavý údel. Film sa doň snaží vnoriť a v rámci hororového žánra ide o pomerne zaujímavé a presvedčivé vnorenie. Skutočne sa seba samých pýtame, čo s takým človekom môže byť, a ako asi môže žiť ďalej. Po všetkých stránkach, vôbec ako sa jej podarí začleniť sa do spoločnosti. Tie hlavné komplikácie pritom ešte len prídu. Dôvod prečo ju zavreli samozrejme nemôže pominúť, do Marininho života sa musí rýchlo vrátiť aj Mercy Black.
„Marina si nie je istá, či chce z psychiatrie odísť, asi teda stále vída veci, ktoré by vídať nemala.“
Film veľmi dlho stavia práve na prvku neistoty. Divák nemôže nečakať, že niečo sa diať bude, možností je ale predsa viac. Marina si nie je istá, či chce z psychiatrie odísť, asi teda stále vída veci, ktoré by vídať nemala. My dianie vnímame predovšetkým cez jej prežívanie, nie sme si istí, či má strach z toho, že niekto umrie. Rozhodne sa ale bojí vlastných videní, duchov vo svojej hlave, otázka či sú skutoční v tejto chvíli nemusí byť ani relevantná. Javí sa ako krehká a zraniteľná, náznaky nám ale hovoria, že to, čo vykonala v detstve, nebolo celkom nežné. Úvod v tomto smere funguje presne tak, ako by mal. Nepovie nám priveľa, vlastne nám povie veľmi málo. Vidíme pobodané dievčatko a dve rovesníčky so značne brutálnymi sklonmi. Na navodenie atmosféry to celkom stačí.
Presvedčivý je celý príbeh ľudskej stránky, vrátane Marininho okolia. Ten je na horor aj rozpracovaný v mierne nadštandardnom rozsahu, čo môže niektorých divákov mierne otravovať. Funguje otravný hlupák bez empatie, otravný napred zdanlivým nedostatkom ohľaduplnosti vo svojej zvedavosti, škoda že ho film musel povýšiť na človeka s úmyslami. Viac ľudských rozmerov má tiež Marinina sestra, a rovnako jej bývalá spolupáchateľka a predovšetkým jej matka. Pri tých sa filmu darí byť nepríjemným a ťaživým celkom bez nadprirodzených javov. A potom je tu Marinin synovec Bryce, tiež celkom živý malý chlapček, toho úloha už ale nebude zďaleka len dramatická.
„Marina sa zakaždým zľakne nielen hluku, čudnej postavy alebo zlého sna. Vždy sa zľakne, že je to tu zas.“
Budovanie napätia cez ľakačky nepatrí medzi tie najsofistikovanejšie, a nezvykne pôsobiť ako prejav filmárskej zručnosti. Tu ju v nejakej miere ospravedlňuje práve pohľad očami Mariny, nejde o scény na efekt pre diváka. Marina sa zakaždým zľakne nielen hluku, čudnej postavy alebo zlého sna. Vždy sa zľakne, že je to tu zas. Každý drobný úkaz môže znamenať, že má dôvod čakať niečo skutočne vážne, a s ňou aj divák. Radikálne komorná atmosféra nám ponúka minimálne množstvo potenciálnych obetí, my ale ani príliš nečakáme, že začnú jedna po druhej ubúdať. Čakáme, kedy niečo definitívne vstúpi do života Mariny a ostatných postáv. Kedy ich ovládne zlo, ktoré už nepôjde zastaviť. A kedy Marina definitívne neunikne svojmu osudu.
„Atmosféra je dovtedy skôr zlovestná a hoci sú v nej prvky strachu, až ku koncu jej značne pribudne na intenzite.“
Hrôzy ľudské či medziľudské sa s tými nadprirodzenými budú miešať až do konca. Áno, postavy a predovšetkým malý Bryce sa začnú správať čudne a hrozivo. Vnímame, že nejaký duch či niečo na ten spôsob už tu bude, hoci prejavy majú stále málo hmatateľných dôkazov- hlavne úmrtí. Fungujú postavy, s ktorými sme sa dovtedy mohli zblížiť a preto sa o ne dokážeme pomerne intenzívne báť. Atmosféra je dovtedy skôr zlovestná a hoci sú v nej prvky strachu, až ku koncu jej značne pribudne na intenzite. Vysvetlenie nadnesie aj pochybnosti a miestami pôsobí zmätočne. Ako celok ale má štýl a konečne dopraje charizmu aj hlavnej negatívnej hrdinke.
Mercy Black je film s množstvom opozeraných nápadov. Duchmi ovládané deti, neistota medzi šialenstvom a nadprirodzenými silami. Tiež sme už videli ako sa nejaká mystická bytosť zjavuje pri vraždách po celom svete. Vyniká ale svojím ľudským a komorným príbehom a dobrým spracovaním na úrovni postáv a dialógov. To nemusí byť nevyhnutne plusom pre každého, a niektorým divákom môže chýbať viac akcie a intenzívnejšieho diania, respektíve môže prevážiť množstvo klišé v hlavnej zápletke. Ak ste pripravení tie zniesť za cenu iných kladov, film vás vôbec nemusí sklamať.
