recenzie.

5150, Rue des Ormes

Afonka Soby | 3. 3. 2011

0

8/10          

žáner:

psycho, crazy family

Šialená rodinka zabíja bezbolestne

Keď sa v názve hororu ocitne ulica, je jasné, že bude dejiskom krvavých udalostí. Navyše v anglickom preklade znamená Rue des Ormes doslova „Elm Street", takže predtucha bude zrejme správna. Nečakajte však nič podobné Freddymu Kruegerovi, oficiálny anglický názov znie 5150 Elm's Way, v čom badať istú snahu nevytvárať falošné asociácie. 515, Rue des Ormes určite nie je slasher, ale ani klasický exploit, ktorý by sme možno čakali od filmu so „šialenou rodinkou". Hlavou rodiny je totiž celkom inteligentný a milý chlapík, dokonca šachový majster. Volá sa Jacque Beaulieu a pracuje ako taxikár. Jeho dcéra Michelle študuje film a píše scenáre. Manželka Maude je silne veriaca žena a vzorne sa stará o domácnosť aj o autistickú dcéru Anne. Samozrejme, nie všetko je tak, ako vyzerá, a suterén ich veľkého domu skrýva veľké a hlavne krvavé tajomstvo, ktoré čoskoro odhalí Yannick, ktorý si chcel pôvodne iba zatelefonovať. Stáva sa však väzňom muža, ktorý je presvedčený, že to, čo robí je vždy správne a v súlade s vôľou Božou. Asi netreba ani dodávať, že tým nemyslí svoju prácu taxikára, ale svoju voľnočasovú aktivitu: zabíjanie „hriešnikov".

„Nedostatok krvi a brutálnejších scén nespočíva v nedostatku odvahy alebo neschopnosti tvorcov, ale vyplýva zo samotného príbehu."

Ak sa teraz tešíte na niečo v štýle francúzskych hixploitation peciek Frontiere(s) či Calvaire, musím vás sklamať. V 5150, Rue des Ormes sa síce hovorí po francúzsky, no ide o kanadský film. Žiadna francúzska nová gore vlna sa teda nekoná. Nečakajte ani krutý psychický teror v štýle britského exploitu Mom & Dad.  5150 Rue des Ormes je totiž najskôr drámou, až potom thrillerom či hororom. Je drámou človeka, ktorý sa rozhodol, že zbaví tento svet všetkého zlého. Narkomanov, zlodejov a pedofilov. Rozsudok božského súdu, ktorý vyriekne nad hriešnikmi, je vždy rovnaký a nemožno sa proti nemu odvolať: smrť prebodnutím srdca. Obeť musí trpieť čo najmenej, Jacques si nedovolí žiadne zbytočné násilie. Nedostatok krvi a brutálnejších scén teda nespočíva v nedostatku odvahy alebo neschopnosti tvorcov, ale vyplýva zo samotného príbehu.

Jacques môže pripomenúť postavu „pána Brooksa" alias Kevina Costnera z rovnomenného thrilleru. Podobný je dôkladný výber obetí aj „bezbolestné" usmrtenie. Ale zatiaľ čo pán Brooks si bol vedomý vlastnej psychickej poruchy a zabíjaním si iba, doslova, uľavoval, Jacques je presvedčený, že koná v mene spravodlivosti. V tom je podobný postave Toma Witzkeho., ktorého stvárnil Kevin Bacon v horore Stir of Echoes (1999). Ten mal schopnosť odhaliť zlo, ktorú získal pri hypnóze. Jacques Beaulieu nemá žiadne nadprirodzené schopnosti, stačí mu vlastné presvedčenie. V šachu už dlho neprehral žiadnu partiu, čo si vysvetľuje tak, že jeho „armáda spravodlivých", ako volá biele figúrky, nemôže prehrať, lebo koná v mene dobra.

„Príchod Yannicka, ktorý mal nehodu na bicykli a chce si z jeho domu zavolať taxík, vníma Jacques ako signál zhora."

Keď si niekto vysvetľuje svoje konanie ako zákonite správne a „božské", všetko, čo sa deje v jeho živote, musí byť jednoznačne vôľa Božia. Preto aj príchod Yannicka, ktorý mal nehodu na bicykli a chce si z jeho domu zavolať taxík, vníma Jacques ako signál zhora. Yannick nie je hriešnik, takže Jacques ho nemôže len tak zabiť a už vôbec nie ho fyzicky týrať („žiadne zbytočné násilie!"). Práve naopak: keď si napríklad Yannick zlomí nohu pri pokuse o útek, Jacques mu ju starostlivo zasadruje. Alebo ho chráni pred svojou rebelantskou dcérou Michelle, ktorá na rozdiel od svojho otca nedokáže svoje sadistické sklony potláčať a pretaviť ich do „spravodlivých vrážď." Radšej rozdáva údery bejzbalovou pálkou! Preto je jasné, že aj napriek Jacquesovej „starostlivosti", Yannick v dome dlho nevydrží. Musí niečo vymyslieť. Nejaký plán. Musí pochopiť, čo Boh myslel tým, že mu sem tohto mladíka zoslal.

Hľadanie odpovede na túto otázku je zdrojom napätia dobrú polovicu filmu. Yannick však stále hľadá odpoveď na celkom inú otázku: ako sa dostane von? Stopáž vypĺňajú práve jeho pokusy o útek, resp. o dohodu so Jacquesovou ženou Maude. Pozornému divákovi je však jasné, že ide iba o vatu a že veľké finále bude spočívať v niečom celkom inom. A takisto vám bude jasné, že určite nebude krvavé. Jacques totiž nie je šachový majster len tak náhodou.

Film je v niečom podobný Martýrom. Niežeby bol rovnako ťaživý, znepokojivý či brutálny, ale o oboch filmoch je ťažké písať bez toho, aby ste čokoľvek neprezradili dopredu. Väčšinou je to známka kvality. A 5150, Rue des Ormes určite nie je výnimkou. Skvelý film s výborným hereckým obsadením, ktorý krásne balansuje medzi hororom, drámou a thrillerom. Možno bude niekomu chýbať prvok nadprirodzenosti, ktorý si táto látka vyslovene vyžaduje (Otázke, či je Jacques skutočne psychopat, alebo naozaj „Boží bojovník" sa film vôbec nevenuje.), vytýkať by sa filmu dala aj prepálená stopáž (Dve hodiny sú na horor predsa len dosť.), no ide určite o kvalitné filmové remeslo. A zároveň pekný dôkaz, že horor so šialenou rodinkou môže fungovať aj celkom bez mučenia a stáť iba na sile svojich charakterov.