hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Bird Box

Zatvoriť oči a načúvať spevu

Princíp slepoty ako záchrany, či nevyhnutnosti zakrývať si oči určite má svoje čaro, aj nad možnosti jeho metaforického využitia. Horšie je to s jeho praktickou realizáciou. Čo presne ľudia nesmú vidieť nám nikdy neukážu. Ako inak, veď by sme umreli. Ono sa to ale aj drží skôr na úrovni metafory, v zmysle že si treba zakrývať oči. Presné a zmysluplné pravidlá ako sa to šíri už by sme ale hľadali márne, a ťažko sa nám verí v možnosť ich existencie. Podobne zložité je to aj s tým, ako postavy prežívajú. Samozrejme sa nám, vidiacim, môže zrak javiť nevyhnutnejším než akým v skutočnosti je. Napríklad streľbu na cieľ si bez neho ale ťažko predstaviť, vôbec snahu sa o niečo podobné pokúšať. Film nám ako zložité predostrie viacero činností. Ako šoférovanie, či plavba po rieke alebo beh po lese, medzi stromami a konármi. Často sa ale skôr ako zložité javia v skutočnosti jednoducho nemožné.

5. 2. 2019

After Midnight

Poeticky, minimalisticky, s príšerou

Ak ste náhodou videli The Battery, asi si na túto zombícku road movie aj po rokoch pamätáte. Nezávislý film nakrútený v minimalistickom štýle podobnom Jimovi Jarmuschovi sa v niečom odlišoval od prakticky čohokoľvek, čo sa za posledné roky vyskytlo na hororovej scéne. Režisér a scenárista Jeremy Gardner sa teraz vracia po ôsmych rokoch s autorským počinom. Opäť s celkom zanedbateľným rozpočtom, ktorý mu opäť nijako nechýba. Namiesto zombíkov príde iné monštrum, postapokalyptický svet nahradí svet ľúbostných trápení, vo filme s názvom After Midnight.

17. 3. 2020

The Abominable Dr. Phibes

Gotický predok exploitov
Legendárny organový virtuóz pán Phibes nemá rád doktorov. Konkrétne desať doktorov, ktorí nedokázali zachrániť život jeho ženy. Keď sa o jej nešťastí dozvedel, sám v rýchlosti nabúral a podľa všetkého uhorel v aute. Neuhorel, zostal len zmrzačený a nemý. V spolupráci s tajomnou kráskou teraz doktorov obchádza. Jedného po druhom, a uvaľuje na nich postupne rany tak, ako postihli egyptského faraóna. Prvé boli vraj včely, ešte pred začiatkom stopáže filmu. Nasledujú netopiere. Vypustia ich doktorovi do spálne, a ráno ho už slúžka nájde dohryzeného na smrť. Ako vraždy postupujú, polícia si pomaly začne jednotlivé obete spájať. Nech je aj páchateľ mŕtvy, polícia ho vystopuje. Práve, keď sa dostal k poslednej rane, smrti prvorodeného.
21. 5. 2014

I Am Not a Serial Killer

Variácia čudných obyvateľov malého mesta

John spĺňa všetky predpoklady začať vo veľkom vraždiť ľudí. Vyskytujú sa u neho charakteristiky, ktoré napĺňalo 95% sériových vrahov. Samému mu ani nenapadlo, že by krutosť ku zvieratám mohla byť zlá, až kvôli tomu znepokojivému predpokladu ho začala trápiť. Mame chodí pomáhať do pitevne, tá je mu druhým domovom. A všetky školské práce píše o masových vrahoch, podľa riaditeľa školy sa nimi zaoberá oveľa viac, ako by mal. Má osobného psychoterapeuta, ten sleduje jeho vývoj. Podľa neho napreduje dobre. Ako vhodná otázka sa javí, či pozornosť venovaná jeho potenciálnej nebezpečnosti môže byť pri Johnovi naozaj užitočná. Alebo či ho skôr netlačí k tomu sa so všetkými obavami ohľadne jeho osoby stotožniť. A byť tým, čo od neho všetci očakávajú. Zatiaľ si môže hovoriť I Am Not a Serial Killer, no sledovať toho skutočného, ktorý začal terorizovať malé mestečko, ho nepochybne fascinuje.

25. 4. 2017

recenzie.

We Are What We Are

Andrej Gomora | 3. 2. 2014
0
7/10          
žáner:
crazy family, cannibal, hixploitation/backwoods

Opatrne s tým „sme čo jeme“


Sila tradície a rodinné zvyklosti sa nespochybňujú. Nemusia sa vám páčiť, no keď ich rodina dochováva už stovky rokov, kto ste vy, aby ste ich narušili. Kvôli rodine sa musíte preniesť cez odpor, a zmieriť sa aj so smrťou na chorobu vlastnú kanibalským kmeňom. Raz je to tak, We Are What We Are, a iní nebudeme.
 

Rodine Parkrovcov práve zomrela matka. Utopila sa vo väčšej mláke, keď sa jej na ulici zakrútila hlava a odpadla. Tých mlák by zrovna našla dosť, keďže je obdobie záplav, z oblohy neustále prúdi vodopád a rieky už sa neuspokojujú so svojimi korytami. Úlohu matky na seba musia zobrať dve takmer dospelé sestry, hlavne tá staršia. Okrem starostlivosti o malého bračeka a fundamentálneho otca na ňu pripadne aj vykonanie každoročného rodinného zvyku. Musí pripraviť hostinu a dozrieť, aby sa na ňu všetci pripravili poctivým pôstom. Aby nebolo starostí dosť, rozvodnené rieky sa začnú hrabať aj tam, kde by nemali. Potom sa musí stať, že sa v ich prúde objaví nejaká tá kostička, podľa všetkého ľudská.

„Čo sa týka hereckých výkonov, nie je vlastne nikomu čo vyčítať, rodina aj mestečko okolo fungujú bezchybne."

Fundamentálna americká rodina s despotickým otcom je pomerne typický obraz. Korunujú ho deti, ktoré sa chcú vzoprieť, najlepšie ak si k tomu rovno pridajú nejaký ten románik. Obidve ženské postavy sú veľmi presvedčivé, výborne zahrané aj napísané a pre diváka zaujímavé. Čo sa týka hereckých výkonov, nie je vlastne nikomu čo vyčítať, rodina aj mestečko okolo fungujú bezchybne. Film im dáva pomerne veľa priestoru, keďže s dejom sa nikam príliš neponáhľa. Odkrývanie temného tajomstva je postupné a pri jeho stupňujúcom sa odhaľovaní vôbec nevadí, že divákovi je jasné už po pár minútach. Gradovanie napätia sa deje práve cez jeho postupné potvrdenie, a hlavne cez prežívanie novej povinnosti zo strany oboch sestier. Vedia čo ich čaká, no stále dúfajú, že sa tomu vyhnú. Až kým otec nepovie „Je čas".

„Otec je hlavným nositeľom rodinnej tradície a teda zla."

Samotná postava otca dostáva oveľa menej priestoru, možno aj kvôli neustálej mdlobe z hladu. Vidíme ho málo, no jeho prítomnosť je po celý čas veľmi silná. Ako sa na prirodzenú autoritu patrí. Otec je hlavným nositeľom rodinnej tradície a teda zla. Okrem tlaku na dcéry na neho padajú aj minulé hriechy. Asi najviac sa zúčastňuje scén, keď sa už konečne niečo aj deje. Nie je toho veľa, vždy ide skôr o cestu ku každej akcii, ktorá je vždy dostatočne dlhá aby účinok výrazne zosilnila. Mimo rodiny sa do deja zapojí len pár postáv, asi úmyselne ide v zásade o dobrákov, možno až príliš sladkých. Rovnako bol asi úmysel, že rodinu sa nikomu nepodarí zničiť zvonka, proti sile tradície môžu uspieť len jej nositelia. A veru si to aj užijú.

„Hrôzu tým pádom absolvujeme takpovediac z oboch strán."

O žiadnej zo zložiek filmu sa nedá povedať, že by nefungovala. Čo tam je, funguje výborne, a svoj cieľ dielo plní vynikajúco. Dusná atmosféra chorej rodiny uprostred hrozných dažďov pôsobí dostatočne ťaživo. Aj keď samotná téma nie je v ničom nová, len nedávno sme tu mali Sawneyho, v tomto prípade vyčnieva veľmi ľudské zobrazenie. Všetko sa deje v súčasnej spoločnosti a aj ľudia priamo zapojení sú presne tí, s ktorými by sme sa mohli stotožniť. Hrôzu tým pádom absolvujeme takpovediac z oboch strán.

Pomalé, opisné tempo We Are What We Are nemusí zďaleka každému sadnúť. Vraždy a násilie takmer nevidíme, minimum krvi nahrádzajú menej explicitné, no aj tak pôsobivé odpornosti. Základný prvok rodinnej drámy sa nestráca a necháva si vo filme podstatný priestor, čo nie každý hororový fanúšik ocení. Inak ide o kvalitné dielo a príjemne decentné spracovanie toho istého, čo nám Sawney podal maximálne nedecentne.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok