hororo.sk - filmový web z mäsa a kostí. Na sklade vždy čerstvé kúsky.

najčítanejšie recenzie.

 

Boarding School

Nadštandardné služby pre spokojnosť rodičov
Napred si hovoríte, že kde je ten horor. Objaví sa jeden celkom trápny duch, chlapček si zakrýva zrkadlo, zjavne má trocha bujnú fantáziu. Uvidíme aj dôvod, veď číta samé komiksy a pozerá samé horory. Má doma dusno lebo je mierne pošahaný, sú s ním samé problémy. Začne sa dostavovať nepríjemný pocit z pozerania filmu, no nie tak klasicky hororový, maximálne sa tak náznakom blížime exploitationu. Povaha filmu sa celkom nezmení, ani keď ho konečne pošlú na prevýchovu. To príde, až keď divák objaví, čo je to za Boarding School.
12. 11. 2018

Korisť

Žraločí horor, len s aligátorom

Žraločie horory sme tu mali tri letá po sebe, už ten posledný cítil, že toho začína byť priveľa, musí sa trocha odlíšiť. Bez vodného zvieraťa to nešlo, nech majú ľudia na čo myslieť, keď sa pôjdu kúpať. Aligátory severoamerické majú ročne na svedomí zhruba rovnako zanedbateľný počet obetí ako žraloky, na rozdiel od takého krokodíla nílskeho. Ten ročne zožerie až do tisícky ľudí a medzi predátormi loviacimi ľudí ako korisť sa mu často prisudzuje svetové prvenstvo. Zato aligátor má to šťastie, že žije v privilegovanej Amerike. Preto z neho toho leto spravili hviezdu filmu Korisť.

16. 7. 2019

Sinister 2

Mohlo sa to skončiť aj horšie
Prvý Sinister sme sledovali z pohľadu obete. Pátrajúcej, no nevedomej, obete, s ktorou sa priam zahrávali. Stála proti nej neporaziteľná sila fungujúca neomylne a jej vstup do niekoho života mohol mať len jeden koniec. Pochopili sme jej logiku, ako svoje obete nachádza a čo sa im zhruba stane. Čo za silu to je a ako pracuje na dokonaní svojho diela nám ale nenaznačili. Pohľad z druhej strany, či skôr niekde zo stredu nám sprostredkuje až Sinister 2.
21. 9. 2015

Smrtiaci príliv

Viac o kráske než o žralokovi

V roku 1891 vypísal multimilionár žijúci v New Yorku Hermann Oelrichs odmenu 500 dolárov za dôkaz, že žralok je schopný napadnúť človeka. Keď sa v roku 1916 odohrala v New Jersey séria žraločích útokov, ktorej padli za obeť štyria ľudia, prinajmenšom jedny noviny ich spočiatku pripisovali morským korytnačkám. Natoľko nevinný imidž vtedy ešte žraloky mali. Najzásadnejšiu ranu mu samozrejme zasadil film Čeľuste v roku 1975, odvtedy sa krvilační žraloci stali neodmysliteľnou súčasťou kultúry. Znova raz tak o nich hovorí dielo s názvom Smrtiaci príliv.

5. 9. 2016

Ich seh, ich seh/ Dobrú noc, mami

Čo už mohla vychovať taká matka?
V určitom veku je nenávidieť svojich rodičov normálne, priam súčasť zdravého vývoja. Ani v skorom detstve sa ale určite nedá povedať, že by deti k mame a otcovi pociťovali len lásku. Rodičia sú pre nich predstaviteľmi sveta, v ktorom sú ešte stratené. Dávajú im príkazy a zákazy, karhajú ich a dieťa často nie je ani schopné pochopiť, prečo. Z toho dôvodu nie je možné prežiť detstvo bez zažitia strachu z vlastných rodičov, a bez občasného pocitu chvíľkového odcudzenia. To zväčša prejde, uvedomíme si, že predsa sú to naši rodičia. Ale čo ak nie, čo ak máme dôvod pochybovať, či to naši rodičia skutočne sú? Napríklad kvôli plastickej operácii, ako vo filme Ich seh, ich seh.
6. 10. 2015

recenzie.

We Are What We Are

Andrej Gomora | 3. 2. 2014
0
7/10          
žáner:
crazy family, cannibal, hixploitation/backwoods

Opatrne s tým „sme čo jeme“


Sila tradície a rodinné zvyklosti sa nespochybňujú. Nemusia sa vám páčiť, no keď ich rodina dochováva už stovky rokov, kto ste vy, aby ste ich narušili. Kvôli rodine sa musíte preniesť cez odpor, a zmieriť sa aj so smrťou na chorobu vlastnú kanibalským kmeňom. Raz je to tak, We Are What We Are, a iní nebudeme.
 

Rodine Parkrovcov práve zomrela matka. Utopila sa vo väčšej mláke, keď sa jej na ulici zakrútila hlava a odpadla. Tých mlák by zrovna našla dosť, keďže je obdobie záplav, z oblohy neustále prúdi vodopád a rieky už sa neuspokojujú so svojimi korytami. Úlohu matky na seba musia zobrať dve takmer dospelé sestry, hlavne tá staršia. Okrem starostlivosti o malého bračeka a fundamentálneho otca na ňu pripadne aj vykonanie každoročného rodinného zvyku. Musí pripraviť hostinu a dozrieť, aby sa na ňu všetci pripravili poctivým pôstom. Aby nebolo starostí dosť, rozvodnené rieky sa začnú hrabať aj tam, kde by nemali. Potom sa musí stať, že sa v ich prúde objaví nejaká tá kostička, podľa všetkého ľudská.

„Čo sa týka hereckých výkonov, nie je vlastne nikomu čo vyčítať, rodina aj mestečko okolo fungujú bezchybne."

Fundamentálna americká rodina s despotickým otcom je pomerne typický obraz. Korunujú ho deti, ktoré sa chcú vzoprieť, najlepšie ak si k tomu rovno pridajú nejaký ten románik. Obidve ženské postavy sú veľmi presvedčivé, výborne zahrané aj napísané a pre diváka zaujímavé. Čo sa týka hereckých výkonov, nie je vlastne nikomu čo vyčítať, rodina aj mestečko okolo fungujú bezchybne. Film im dáva pomerne veľa priestoru, keďže s dejom sa nikam príliš neponáhľa. Odkrývanie temného tajomstva je postupné a pri jeho stupňujúcom sa odhaľovaní vôbec nevadí, že divákovi je jasné už po pár minútach. Gradovanie napätia sa deje práve cez jeho postupné potvrdenie, a hlavne cez prežívanie novej povinnosti zo strany oboch sestier. Vedia čo ich čaká, no stále dúfajú, že sa tomu vyhnú. Až kým otec nepovie „Je čas".

„Otec je hlavným nositeľom rodinnej tradície a teda zla."

Samotná postava otca dostáva oveľa menej priestoru, možno aj kvôli neustálej mdlobe z hladu. Vidíme ho málo, no jeho prítomnosť je po celý čas veľmi silná. Ako sa na prirodzenú autoritu patrí. Otec je hlavným nositeľom rodinnej tradície a teda zla. Okrem tlaku na dcéry na neho padajú aj minulé hriechy. Asi najviac sa zúčastňuje scén, keď sa už konečne niečo aj deje. Nie je toho veľa, vždy ide skôr o cestu ku každej akcii, ktorá je vždy dostatočne dlhá aby účinok výrazne zosilnila. Mimo rodiny sa do deja zapojí len pár postáv, asi úmyselne ide v zásade o dobrákov, možno až príliš sladkých. Rovnako bol asi úmysel, že rodinu sa nikomu nepodarí zničiť zvonka, proti sile tradície môžu uspieť len jej nositelia. A veru si to aj užijú.

„Hrôzu tým pádom absolvujeme takpovediac z oboch strán."

O žiadnej zo zložiek filmu sa nedá povedať, že by nefungovala. Čo tam je, funguje výborne, a svoj cieľ dielo plní vynikajúco. Dusná atmosféra chorej rodiny uprostred hrozných dažďov pôsobí dostatočne ťaživo. Aj keď samotná téma nie je v ničom nová, len nedávno sme tu mali Sawneyho, v tomto prípade vyčnieva veľmi ľudské zobrazenie. Všetko sa deje v súčasnej spoločnosti a aj ľudia priamo zapojení sú presne tí, s ktorými by sme sa mohli stotožniť. Hrôzu tým pádom absolvujeme takpovediac z oboch strán.

Pomalé, opisné tempo We Are What We Are nemusí zďaleka každému sadnúť. Vraždy a násilie takmer nevidíme, minimum krvi nahrádzajú menej explicitné, no aj tak pôsobivé odpornosti. Základný prvok rodinnej drámy sa nestráca a necháva si vo filme podstatný priestor, čo nie každý hororový fanúšik ocení. Inak ide o kvalitné dielo a príjemne decentné spracovanie toho istého, čo nám Sawney podal maximálne nedecentne.

Galéria k článku
Diskusia k článku (0 príspevkov) Pridať príspevok