recenzie.

We Are What We Are

Andrej Gomora | 3. 2. 2014

0

7/10          

žáner:

crazy family, cannibal, hixploitation/backwoods

Opatrne s tým „sme čo jeme“

Rodine Parkrovcov práve zomrela matka. Utopila sa vo väčšej mláke, keď sa jej na ulici zakrútila hlava a odpadla. Tých mlák by zrovna našla dosť, keďže je obdobie záplav, z oblohy neustále prúdi vodopád a rieky už sa neuspokojujú so svojimi korytami. Úlohu matky na seba musia zobrať dve takmer dospelé sestry, hlavne tá staršia. Okrem starostlivosti o malého bračeka a fundamentálneho otca na ňu pripadne aj vykonanie každoročného rodinného zvyku. Musí pripraviť hostinu a dozrieť, aby sa na ňu všetci pripravili poctivým pôstom. Aby nebolo starostí dosť, rozvodnené rieky sa začnú hrabať aj tam, kde by nemali. Potom sa musí stať, že sa v ich prúde objaví nejaká tá kostička, podľa všetkého ľudská.

„Čo sa týka hereckých výkonov, nie je vlastne nikomu čo vyčítať, rodina aj mestečko okolo fungujú bezchybne."

Fundamentálna americká rodina s despotickým otcom je pomerne typický obraz. Korunujú ho deti, ktoré sa chcú vzoprieť, najlepšie ak si k tomu rovno pridajú nejaký ten románik. Obidve ženské postavy sú veľmi presvedčivé, výborne zahrané aj napísané a pre diváka zaujímavé. Čo sa týka hereckých výkonov, nie je vlastne nikomu čo vyčítať, rodina aj mestečko okolo fungujú bezchybne. Film im dáva pomerne veľa priestoru, keďže s dejom sa nikam príliš neponáhľa. Odkrývanie temného tajomstva je postupné a pri jeho stupňujúcom sa odhaľovaní vôbec nevadí, že divákovi je jasné už po pár minútach. Gradovanie napätia sa deje práve cez jeho postupné potvrdenie, a hlavne cez prežívanie novej povinnosti zo strany oboch sestier. Vedia čo ich čaká, no stále dúfajú, že sa tomu vyhnú. Až kým otec nepovie „Je čas".

„Otec je hlavným nositeľom rodinnej tradície a teda zla."

Samotná postava otca dostáva oveľa menej priestoru, možno aj kvôli neustálej mdlobe z hladu. Vidíme ho málo, no jeho prítomnosť je po celý čas veľmi silná. Ako sa na prirodzenú autoritu patrí. Otec je hlavným nositeľom rodinnej tradície a teda zla. Okrem tlaku na dcéry na neho padajú aj minulé hriechy. Asi najviac sa zúčastňuje scén, keď sa už konečne niečo aj deje. Nie je toho veľa, vždy ide skôr o cestu ku každej akcii, ktorá je vždy dostatočne dlhá aby účinok výrazne zosilnila. Mimo rodiny sa do deja zapojí len pár postáv, asi úmyselne ide v zásade o dobrákov, možno až príliš sladkých. Rovnako bol asi úmysel, že rodinu sa nikomu nepodarí zničiť zvonka, proti sile tradície môžu uspieť len jej nositelia. A veru si to aj užijú.

„Hrôzu tým pádom absolvujeme takpovediac z oboch strán."

O žiadnej zo zložiek filmu sa nedá povedať, že by nefungovala. Čo tam je, funguje výborne, a svoj cieľ dielo plní vynikajúco. Dusná atmosféra chorej rodiny uprostred hrozných dažďov pôsobí dostatočne ťaživo. Aj keď samotná téma nie je v ničom nová, len nedávno sme tu mali Sawneyho, v tomto prípade vyčnieva veľmi ľudské zobrazenie. Všetko sa deje v súčasnej spoločnosti a aj ľudia priamo zapojení sú presne tí, s ktorými by sme sa mohli stotožniť. Hrôzu tým pádom absolvujeme takpovediac z oboch strán.

Pomalé, opisné tempo We Are What We Are nemusí zďaleka každému sadnúť. Vraždy a násilie takmer nevidíme, minimum krvi nahrádzajú menej explicitné, no aj tak pôsobivé odpornosti. Základný prvok rodinnej drámy sa nestráca a necháva si vo filme podstatný priestor, čo nie každý hororový fanúšik ocení. Inak ide o kvalitné dielo a príjemne decentné spracovanie toho istého, čo nám Sawney podal maximálne nedecentne.